Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Spánok

Človek by si  mal počas spánku oddýchnuť. Človek by si mal po smrti oddýchnuť. Ale počas spánku človek iba spí a po smrti ho obžierajú červy. A človek by mal celkovo robiť veľa vecí a nerobí ich. A predsa sa tí ľudia stále akosi posúvajú pomaličky vpred, i keď občas aj do nesprávnej uličky. A keď si v spánku neoddýchnem, som zlý? A možno je ten spánok iba škodoradostnou hrou prírody na to, aby nás obrala o náš drahocenný čas. Ktorý vlastne možno ani neexistuje. Ale takúto predstavu ľudia znášajú ťažko. Čas predsa musí existovať, neverili sme roky, stáročia v nejaký blud. Ále verili a mnohokrát. Čo sa týka hlúpostí, ľudská myseľ nemá hraníc. A hranice sú najväčšou hlúposťou. 

Spája nás pohyb. Tá svätá sila, čosi nás hýbe, pohýna stále vpred a ľudia sa valia a valia nevediac kam, proste len idú asi aby nemali pocit, že niekde zastali. Každý má potrebu niekam stále ísť, niekam smerovať. Dokonca aj bezdomovci sa chodia „túlať“. Nech sú akokoľvek ubití životom, stále kamsi kráčajú, každý sa niekam valí, občas stretnú nejakú inú entitu, no tá im nezabráni sa došúľať do svojho cieľa. Navzájom sa ľudia pri valení vpred podporujú, avšak najradšej by každému podpkopli nohy a rozrazili lebku. A tak pri týchto smiešnych pokusoch tento pohyb vpred vyzerá skôr ako tackanie sa zo všetkými atribútmi čírej zaslepenosti. Nepočuť zvuky, je to skôr akoby čvachtanie. To občas prerušia vzdychy, prtože ľudská vlastnosť je, že človek nestíha. Ako by aj mohol. keď sa snaží dostihnúť vlastné svedomie, a to, ako dobre vieme, je vždy o krok pred nami (i za nami). A tak sa váľame popri ceste a kričíme na ostatných, ktorí bývajú zvyčajne vo väčších sračkách ako sme my sami. Bojazlivo vystrkujúc hlavičky sa bojíme priznať že sme stratili smer. 

 

A mapa nejestvuje … je v každom z nás.

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button