Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Mestečko Í – Obchod

Obchod (1. kapitola)

 

nenastala lenivá nedeľa, v ten deň nám vždy dedko E rozpovedal nejaký zaujímavý príbeh. Tentokrát sme si ale tému príbehu vyberali sami. Aby sme ukázali, že sme sčítaní, vopred sme sa na téme dohodli. Vybafli sme na deda E už pri vchode: „povedzte nám o tom, ako vznikla hospodárska kríza!“

Ticho, ticho, chamraď jedna“, zamračil sa dedko. Potom sa usmial a začal pokojne hovoriť.

 

(z pamäti deda Enšntvojsa)

 

Íglsnest bol už vtedy pekným mestom. Aj úrad sme mali, poštu, kino, dokonca aj filmy sa v ňom premietali, a – čo je najdôležitejšie, aj krčmu. Samozrejme pár obchodov, klebetné baby a miestny futbalový klub, ktorý nestál za nič. Vaše mamky ešte ťahali káčerov po rozhorúčenom asfalte… až kým sa im neroztiekli kolieska. Ale to je iný príbeh.

Vtáčiky štebotali, srali ľuďom po hlavách, a zo susedného mesta dobehla najklebetnejšia baba s úžasnou novinou. Vraj sa ku nám bude sťahovať obchodník, ktorý už bol u nich, ale teraz presúva pôsobisko k nám do Í. Ha! Vraj má všetko, bol som zvedavý, aký superhypermarket to má byť, a či len zmenia farby a budú nám opäť predávať odpad a čokoládu. Babe klebetnici sa penilo z úst, dobehla k potoku, napila sa, umrela od vysilenia a potok ju odplavil späť do jej rodiska. Nikam. Všetko bolo tak ako má byť. Len šuškanie nabralo na obrátkach. Ľudia nechápali, čo za obchodníka a prečo práve k nám. A prečo práve od nich? To ľuďom ležalo v žalúdku asi najviac. Prečo od susedného mesta? Medzi mestami vládla zdravá rivalita, dievky z Í sa nesmeli vydávať za chlapcov zo susedného mesta, rovnako sme nestáli o ich výrobky a pri každej veselici sa strhla bitka, ktorá skončila bitkou. Nikto samozrejme nikdy nevyhral, ale patrilo to k folklóru. A na futbalový zápas medzi našimi dvoma mestami nezriedka prišlo aj dvadsať divákov! Takéto boli vzťahy medzi mestami. Nuž, Íglsnestčania boli na obchodníka urazení už vopred, nevediac kto, alebo čo to bol. Dôvod toho, že bol v susednom meste prv ako u nás, bol prozaický – išiel proste zaradom po mestách od východu na západ.

U nás, v Í, si prenajal miestnosť veľkú ako menší bar. Dal si záležať na tom, aby ho bolo vidieť, nechal si preskliť celý výklad, nemal na ňom žiadny nápis, iba na dverách. Počas dvoch dní mal obchod otvorený, nad výkladom sa hrdo skvel nápis – E.E.Drím – obchodník. Najčudnejšie bolo, že obchod mal prázdny, mal tam iba pult, pokladnicu, stoličku pre seba, dve stoličky pre klientov a pár políc. Prvých pár dní k nemu nikto nechodil, baby rozšírili zvesť o jeho susednom pôvode a Íglsnestčania hrdí ako sokol, takého papľuha nepotrebovali. Navyše, obchod sa zdal veľmi pochybný, nič v ňom nebolo, každý ho tipoval na nejaký nový zvrátený typ makléra, ktorý peknými slovkami okráda ľudí a uzatvára s nimi neférové zmluvy. Netušili však, ako sa mýlia.

Po čase do obchodu vošli prví zákazníci. Pobudli tam pár minút, potom odišli a nikomu nechceli nič povedať. Okolie si na nich však všimlo, že sú akísi šťastnejší. Chcel som obchod navštíviť už dávnejšie, no nechcel som príliš na seba ukazovať. A navyše, páčilo sa mi písmo na jeho vývesnej tabuli. Vošiel som dnu, ani nie váhavo, normálne ako keď ideš kúpiť kilo uhoriek.

Obchod to bol prinajmenšom prapodivný. Okrem spomínaných stoličiek v ňom bolo ešte pár sklenených políc, na ktorých ležali cenovky. Na najväčšej cenovke s najvyššou cenou, bolo napísané „PREKVAPENIE“. Moja zmätenosť bola asi príliš viditeľná (asi aj kvôli tej sline, ktorá mi po minúte stiekla z otvorených úst po brade), preto sa ma obchodník opýtal: „Čo pre vás môžem urobiť?“

Zmätene som vyjachtal:“Čo mi tu môžete predať?“

Všetko čo len chcete“, usmial sa obchodník.

Ako je to možné, veď, veď tu nič nemáte!“, prešiel som do kriku.

Jasné, typická odpoveď zadubenca. To isté vraveli aj v susednom meste, a doteraz tam na mňa nemôžu zabudnúť. Všetci ste rovnako zadubení.“ Odkašľal si a pokračoval:“ Ja, tu mám pre vás všetko. Rovnako máte všetko čo chcete aj vy, ibaže VY narozdiel odo mňa, si to neuvedomujete. Všetci máme všetko čo chceme, ak nie priamo pri sebe, tak na dosah ruky. A vy ste takí zadubení, že ja vám to predávam.“

Bol som ticho, nevedel som, čo si mám myslieť. Opäť tie kecy, tajomstvo, sila mysle, blablabla. Zaželaj si čo chceš, a budeš to mať. Vyrukoval som naň s niečím, čo by bolo iste nad jeho sily.

Ha, tak mi dajte kilo malokarpatskej salámy, tu a teraz!“ Vybrechol som.

Obchodník si sadol späť na stoličku a znechutene pokýval hlavou: „A čo som ja charita? Alebo mám nad obchodom napísané, že som mäsiar? Mäsiara máte o dva vchody vedľa.“

Bol som bezmocný: „Tak prečo potom tvrdíte, že máte všetko čo chcem?“

Obchodník sa upokojil a prešiel do protiútoku: „Pane, vy ale tú salámu v skutočnosti ani nechcete, ani je nepotrebujete, pozrite sa ako vyzeráte. A navyše, to je presne ten prípad, keď vec, ktorú chcete máte na dosah ruky. Veď ešte raz vám opakujem, vedľa je mäsiarstvo. Ja sa zaoberám trochu iným druhom, no povedzme, služieb.“

Aha, takže ste šarlatán“, moje znechutenie naberalo na obrátkach.

Nie, len si zaželajte niečo, čo naozaj chcete, viem to rozpoznať. Ja vám to potom zariadim. Ceny vidíte: malé želanie 5 EUR, stredné 15, veľké 50 a prekvapenie 300.“

Ako mi chcete zariadiť čokoľvek chcem?“, pristúpil som na jeho hru.

Potichučky zašepkal: „To už nie je váš problém, uvidíte, že svoje, nazvime to kšefty, plním do bodky. Peniaze beriem až po splnení dohodnutí podmienok, a uvidíte tiež, že mi ich donesiete s radosťou a sám.“

Veľmi ma tento blázon rozčuľoval, ale rozhodol som sa, že to skúsim.

Ale musíte si želať niečo, čo naozaj chcete, tak aby vaše podvedomie vedelo, že neklamete“, upozorňoval ma dodatočne obchodník.

Chcem byť … chcem vedieť lietať.“, vediac že som zatrepal blbosť, lebo nikto nevie lietať. Ale v kútiku duše, by to chcel vedieť každý, len tak bez krídel.

Len tak, bez krídel?“ pýta sa so širokým úsmevom obchodník.

Nuž, áno“, odpovedal som, čakajúc čo na mňa vytiahne.

Dlho sa zamyslel a potom začal: „Choďte domov, ľahnite si spať. Myslite na to, že lietate. Snívajte o tom, že lietate. Čítajte o lietaní. Potom hovorte o lietaní. A na druhý deň vylezte na strechu a vzlietnite. Nič nie je jednoduchšie.“

Tušiac, že príde na takéto reči som zakňučal: „Ale veď spadnem!“

Obchodník odsekol: Nespadnete! Bežte domov! Urobte čo som povedal, zajtra vzlietnite, potom mi doneste prachy, ide o stredné prianie, čiže 15 EUR bude akurát stačiť. A teraz vypadnite, mám dosť inej roboty.“ Po tomto monológu sa usmial, žmurkol na mňa, prešiel mi rukou po chrbte mojej ruky, bol to zvláštny pocit. V tom žmurknutí bolo niečo viac ako iba obyčajný pohyb svalov.

A jeho ruka, aj keď vyzeral na stredný vek, nebola zvráskavená, bola veľmi jemná. Vyšiel som z obchodu, po pár metroch som sa obzrel, obchodník prešiel k výkladu, urobil gesto rukou smerom na nebesá. Rozpršalo sa. Bežal som domov. Nevdojak som začal myslieť na to, ako lietam.

Obchodníkove slová mi nedali spať. Pozrel som sa na internet, či existuje nejaká mystická bububu technika na lietanie bez krídel. Veru neexistuje. Ľudské telo na to jednoducho nie je uspôsobené. Doma som povedal manželke o čudnej návšteve obchodu. Rovnako mi povedala, že mám na to zabudnúť, je to iba starý blázon, ľudia predsa lietať nemôžu. O tom, či je blázon, som pochyboval, oblečený bol až príliš slušne, a tie prachy na kvádro odniekiaľ mať musel. A možno bol iba zbohatlík, ktorý si prišiel uťahovať z malomeštiakov, človek nikdy nevie.

Šli sme s manželkou spať. Milujem, teda miloval som jej pokojné výdychy a slastné vzdychy. Nadránom som sa zobudil, snívalo sa mi, samozrejme o lietaní, lietal som vo sne, bez krídel, tak ako som chcel. Bol to sen taký živý, že sa mi náhle zachcelo lietať. Uvedomoval som si, že som sa asi zbláznil. Vyliezol som v pyžame na strechu a dýchal vzduch. V tej chvíli som vedel, že starý blázon dosiahol čo chcel. Vediac, že ak budem lietať, tak iba na chvíľu, kým nespadnem na zem a nezabijem sa. Urobil som krok až k rímse, pateticky otvoril náruč, a vykročil do prázdna. Príťažlivosť ma ťahala k sebe, zem ma volala neodmietnuteľným hlasom gravitácie. Nebol to let, bol to pád. Z istej perspektívy by sa dalo povedať, že som letel. Strmhlav k zemi. Čakal som, čo sa stane, tesne nad zemou som zistil že nič. Dopadol som, pocítil som silný náraz, a počul pár prasknutí. Sakramentsky to bolelo, nedokázal som sa nadýchnuť, vyrazil som si dych. Kým som stratil vedomie, stihol som ešte vykríknuť. V nemocnici som sa prebudil vraj po týždni, dolámané som mal obe nohy, jednu ruku (tú ktorá mi ostala), a pár rebier. Viac ako dva mesiace na lôžku. Bolelo ma všetko, prisahám všetko. V duchu som nadával na blbca z obchodu. Spomenul som jeho meno, bolo to vlastne prvé slovo, ktoré mi po týždni vyšlo z úst. Vtom sa opäť rozpršalo, vlastne to bola hrozná prietrž mračien. Blesky spôsobili výpadky elektriny, aj v nemocnici. Samozrejme, záložné zdroje fungovali, ale spôsobovali hrozný hluk.

Z vedľajšieho psychiatrického pavilónu sa začali ozývať zvuky opíc. Tie prebudili večne spiacu hlavnú sestru. Tá vydesená vbehla do mojej cely, kde sa pod náporom vetra otvorilo okno a rozbilo jej hlavu. Tučná hlavná sestra ležala v mláčke krvi na zemi, ja som jej chcel pomôcť, no nemal som ako, ani kričať som nedokázal. Po chvíľke dobehla Elefanta, najstaršia sestra, ktorá vo dverách omdlela. Omdlela ani nie tak od pohľadu na krv, ako od úžasu, že videla hlavnú sestru inde ako v sesterskej izbe. Na oddelení bola ešte jedna sestra, tá si to však rozdávala so sanitárom z geriatrie, a boli svojimi výkrikmi zaujatí príliš na to, aby počuli nejakí nezvyčajné zvuky. Do izby mi teda tiekla dažďová voda, a mal som tam dve sestry v bezvedomí. Rozhodol som sa konať. No v mojom stave, som sa nedokázal pohnúť. Miesto mňa, sa začala šmýkať moja posteľ. Šmykom sa dostala von z izby, až na chodbu, kde narazila do steny. Zahromžil som od bolesti. Potom sa posteľ pomaly začala šmýkať smerom ku koncu chodby, kde bolo okno. Došmýkala sa až tam, ja paralyzovaný som už iba sledoval, čo sa deje. Posteľ v plnej rýchlosti rozbila okno, a vyletel som aj s posteľou von, zošmykol som sa z plachty a padal rýchlejšie, keďže som ťažší. Tentoraz som padal nechtiac, no uvedomoval som si, že s rozsahom mojich zranení naisto umriem. Umrieť som však nechcel. Tesne pred zemou mi napadlo, že vážne prežiť môžem iba ak vzlietnem. Bez rúk. Nič iné mi neostávalo, a tak som sa pol metra nad zemou zastavil a začal levitovať. Odtiaľ už bola jednoduchá cesta k lietaniu, vzniesol som sa do vzduchu, nič ma nebolelo. Bolo to však mimoriadne čudné. V tej chvíli som vedel že sa mi to podarilo, rovnako však, že o tom nesmiem nikomu povedať. Usmial som sa, a po pár saltách vo vzduchu zaletel naspäť do izby, pristávanie bolo zvlášť náročné, to som ešte tak dokonale nezvládal. Sestry už tam neležali, Elefanta sa pomaly zdvíhala a privolávala pomoc. Vidinu môjho tela, ktoré vlietlo do izby pripísala stavu po omdletí. A ja? Ja som po nociach lietal po izbe a nacvičoval pristávanie. Liečil som sa vďaka pocitu šťastia oveľa rýchlejšie. Po troch týždňoch som bol ako rybička. Medicínsky zázrak – pche! Bulšit! Ja viem lietať! (Nahlas som to nevyslovil, psychiatria bola hneď vedľa). Zdravý a vďačný, som šiel k obchodníkovi. Ten sa usmieval a povedal: „Šlo to ťažšie než som si myslel, no iba vďaka vašej zadubenosti. Nakoniec sa to však podarilo“

Podal som mu peniaze a mlčky odišiel. Ľudia v meste sa mi zdali pokojnejší, šťastnejší a veselší. Miestne noviny písali o obchodníkovi ako o zázraku, nikde však nebola ani zmienka o tom, čo vykonal, alebo čo predáva. Ale všetci to vedeli.

Nedalo mi to, zašiel som za ním druhý raz. Teraz už iba z čírej zvedavosti.

A čo predávate druhým ľuďom?, vyzvedal som.

To, po čom túžia.“ usmial sa, “Predmet predaja, je obsahom obchodného tajomstva, všakže?“

Zarazil som sa, vlastne aj ja som nikomu nepovedal o tom, čo som zažil.

 

A potom začal rozprávať: „V iných obchodoch nájdete ilúziu blahobytu, ilúziu luxusu, značky, čokoľvek. Načo to je dobré? Dávate peniaze za odpad, ja beriem peniaze za číru radosť, ktorá len tak nevyprchá. Ja vám predávam sebapoznanie v jeho najčistejšej forme. Nepotrebujete handry na to, aby ste boli človekom. Vy, ľudia, musíte najskôr byť človekom na to, aby ste mohli byť človekom. A to nie ste, pretože sa pachtíte za handrami, televízormi, mixérmi, závesmi. Toto nie ste vy. Kupujete si šťastie, ktoré je také prchavé, že si naň dokonca poskytujete záručné doby. Toto je úplne choré. Ja vám nedám záručnú dobu, pretože viem, že ste človek, a dokážete veľké veci. Len sa nesmiete utápať v tom, čo nemáte, ale tešiť sa z toho, čo máte. Tak je to. Iba vaša ľudskosť vás dokáže oslobodiť od otroctva majetku. Ste šťastnejší. A nevadí vám, že ste mi dali prachy. Chcete vedieť kto ste? A čo potrebujete?“ končil monológ už takmer kričiac.

´“ Skúsil by som to“, odpovedal som neisto, nevediac čo odo mňa chce.

Pokojne ma chytil za ruku, a preriekol: „Tak uvidíte prekvapenie, nebojte sa o peniaze, tie donesiete neskôr.“

Odviedol ma do miestnosti, zhruba dva krát dva metre, kázal sa mi postaviť rovno. Miestnosť bola iba vymaľovaná na bielo, pri stene oproti vchodu bolo čosi zakryté plachtou.

Pripravte sa na seba“, povedal, a odkryl plachtu.

Uvidel som zrkadlo. Niečo ako erisedské zrkadlo. Obchodník ma zahriakol: „Nie je to niečo ako erisedské zrkadlo, to je erisedské zrkadlo. Ale nemá také účinky ako by ste si mysleli. Ukáže vám vás, takých ako by ste mali byť aby ste boli šťastný.“

Ja som v tranze sledoval zrkadlo, veriac všetkému, čo mi ukázalo. Bol som tam iba ja. Celkom nahý. Zízal som doň hodnú chvíľu až kým som nepochopil.

Človek je najšťastnejší, keď sa zbaví všetkých závislostí na materiálnych statkoch. Môže sa obliekať ako chce, lepšieho človeka to však z neho nespraví. Vo chvíli keď som to vyriekol, zrkadlo zmizlo.

Prešiel som späť do predajne, usmial som sa na obchodníka, dal mu všetky prachy, ktoré som mal. Potom som mu doniesol aj všetky úspory. Žil som iba z jedla, nestaral sa o nič vôkol seba, za prácu som dostával jedlo. Po čase som videl, že všetci ľudia sa správajú podobne. Začali sme byť chudobní, ale šťastní. Párkrát som sa ešte šiel pozrieť do zrkadla, vždy som videl iba samého seba, presne tak, ako som v tej chvíli vyzeral. A vôkol ležali nahádzané peniaze, množstvá peňazí. Zrejme obchodníkov zárobok. Ľudia prestali kradnúť, prestali vraždiť, aj ohovárať. Proste, bolo nám fasa. Keď obchodník mal plnú miestnosť peňazí, rozhodol sa, že z mesta odíde, vraj ho už nepotrebujeme. Richtár mu udelil čestné občianstvo. Ibaže nemal peniaze na medailu, tak sa zaobišiel s obyčajným toaletným papierom. Obchodník odišiel aj s kopou peňazí. Ľudia boli šťastní. Nemali peniaze. Nemali nič, mali sami seba. Po čase zrkadlo prestalo účinkovať. Medzitým sa obchodníkovo meno spomínalo viac a viac. Ľudia prestali vyrábať, prestali konzumovať. Bolo to tak na celom svete. Ľudia boli jednoducho šťastní.

Avšak po roku obchodník umrel. Čosi sa začalo meniť, vo vzduchu sa dala krájať nervozita. Nemali sme vodcu. Začali sme opäť bažiť po statkoch, nemal nás kto upozorniť, že to je plytké. Svet zachvátil chaos. Ľudia chceli konzumovať, ale nemali čo, keďže fabriky zapadli prachom a pracovať nemal kto, každý len čakal kedy mu kto čo predá. Po týždni bez jedla sa ľudia začali biť. Na druhý deň začali vraždiť. Vraždili sa, až kým nezistili, že môžu začať pracovať aj oni. Aj vyrábať. Ibaže sa im nechcelo. Napríklad v našom meste, sa vyvraždili všetci, okrem tých ktorí boli na dovolenke.

 

A tak, milé deti vznikla globálna hospodárska kríza.

 

 

 

 

Dedo E si srkol piva, to znamenalo, že skončil. My sme nechápavo hľadeli. Ja som dostal odvahu a opýtal som sa: „Dedko, a ako je možné, že vy ste to vraždenie prežili?“

Nuž, milý môj asi nedávaš pozor. Ja, som vedel lietať.“ odpovedal, a potom nás všetkých vyhnal von. Večer som videl čosi poletovať po oblohe, väčšie ako hviezdy aj mesiac. A potom to padlo na zem. Lietalo to čudným letom, veľmi kĺzavým. A žiarilo. Zatiahol som závesy, a šiel som spať ďalej.

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Mestečko Í – Obchod

  • Mám rada Tvoj štýl písania. Je to také odľahčené, so správnou dávkou prekvapivého ironického humoru. Čítalo sa to dobre, škoda, že si to neudržal a v závere si skĺzol od príbehu skôr len do takého suchého moralizovania. Neviem, či chápeš, čo myslím. Prosto akoby sa postupne vytratil ten aspekt príbehu a ostalo len také filozofovanie na tému „prečo sa to celé posralo“. Taktiež sa sem-tam nájdu drobné chybičky. A veta „Ukáže vám vás, takých ako by ste mali byť aby ste boli šťastný.“ mi príde celkom zle naformulovaná. Buď mu len vyká a v tom prípade by tam podľa mňa malo byť „ukáže vám vás, takého, aký by ste…“ alebo to hovorí v množnom čísle a v tom prípade nie je dodržaný nominatív plurálu (o čiarkach nehovoriac, ale za tie Ťa zo zrejmých dôvodov hrešiť nebudem).

    Inak… tuším sa nám zase raz úspešne podarilo niekoho dotknúť… 🙂 Niektorí ľudia jednoducho nevedia prijať kritiku.

  • Ou jee, kovbojka stiahla denník, fúha, fúha. 

     

    Vďaka za milé slová, no čiarky, tým som vyhlásil vojnu. Tá veta je nešťastná, nevšimol som si ju, uznávam. 

     

    A moralizopvanie, nuž, to ku mne akosi patrí. I keď ako vravel jeden apoštol, najskôr si vytiahni z oka brvno a potom môžeš ukazovať na smietku v oku svojho blížneho. Možno sa niekomu bude ľúbiť práve tá časť, neviem. Pre mňa to tam ale miesto má. 

  • Nehovorím, že myšlienky ako také by tam miesto nemali. Ide mi o formu. Že z môjho pohľadu je tam taký neplynulý skok medzi „príbehom“ a čistým „filozofovaním“. Je to ale len môj subjektívny názor.

    (Inak, nejako si tuším zlenivel. 😉 Od poctivého prihlasovania si presedlal k skrátenej prezývke. Alebo Ťa inšpiroval Vlado? ;))

  • Tu je jednoduchý dôvod – píšem to z práce, a nepamätám si prihlasovacie heslo. (na svojom PC mám automatické ukladanie hesiel). Tak volím takúto formu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button