Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Som prastará, keď na vás spomínam, mama

(Prastará boli moja mama II)

 

Mama vždy opakovala, že „za dobrotu, na žobrotu“. Myslela tým prastarkú, ktorá bola vždy na pomoci všetkým a len málokto jej. 

„Čoho som sa to dožila. Mamo! Kedy si ma už prídete zobrať?!“ Počula som ich vravieť, keď sa na dvore kopila chalupa dreva, všetko zasiate už vystrkovalo hlavu spod zeme a Učok sa nevracal z krčmy.

Starká si každé ráno v bielom lavóriku pretreli tvár mydlovou vodou, strieborné vlasy zopli hrebeňom do riedkeho drdola a na hlavu prehodili čiernu šatku. Vtedy som ich sprevádzala na každom kroku a dodnes nasledujem.

Nebolo ma kam odložiť. Tak som s nimi chodila cez teplé dni všade, kde bolo treba; zbierať dotieravé mandolinky zo zemiakov, oberať fazuľu, uhorky, trhať ďatelinu pre zajace. Záhumienko viedlo trochu dole kopcom, a potom ešte viac, až do rokliny s potôčikom. Za ním sa zase dvíhal kopec s bielymi jabloňami, ružovými čerešňami a inými kríkmi. A ešte ďalej bolo vidno Nízke Tatry. Slnko dusilo a na oblohe sa prevaľovali biele obláčiky, ako dnes, keď si spomínam.

Nikdy nezabudnem na tie dni a na ikonu prastarkej v nich. S čiernymi gamašami a suknicou, s tričkom s krátkymi rukávmi a s čiernou šatkou, s vždy čistými starými krpcami. Čo viac treba? Sklonená ku mne dvíhajú zrak a vravia: „Na, Marka, poď sem s tým vedrom.“

Tak bolo. Ako včela bzučí do posledného úkonu. A že po nich nič nezostalo? Ale zostalo. Ich česť a práca v nás a vo mne. Tie slnečné dni v Záhumienku, jednoduchosť a spokojnosť v nespokojnosti. Život.

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button