Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Najkrajšie hrable

Naše hrable, to nie sú len také novotiny z obchodu, čo si ešte nezlomili ani jeden zub, čo ešte nikomu nevydrali mozole. 

Ich rúčky sú spotené od dlaní predkov a ich popukané staré drevo slúži a slúži. Sú ako starí rodičia. Na poliach, ktorým nevidno koniec sa skláňajú k zemi. Chytajú si boľavé kríže a potom zase rozhrabujú vôňu sena.

Slnko praží a ja som ešte malá. Aj ja mám svoje hrabličky. Dnes také hrabličky navlačuje ďalšia generácia, po mne, a ja po tých, ktorí boli predo mnou. 

Sused Pípoš, od nedávna nebohý, prichádza s traktorom. Ten traktor je ako náš erb. Pamätám si ho, od kedy si pamätám, kam patrím. Sedávala som na hrdzavom blatníku, vedľa starého otca, alebo na vlečke s ostatnými ženami, hrdá, že sa veziem do poľa. Pole je život. Z neho sme vzišli, z neho žijeme a doňho sa vrátime. Prečo si ho priečiť?

U nás nikto nepindá, tak, ako to robia ľudia dnes. Práca je chrám našej rodiny. Teraz sme všetci. Na dovolenke s hrabľami pod slnkom, jeden s druhým a druhý s prvým, vo svojom kruhu, s vlastnými povesťami.

Kam by som išla, ak nie sem?

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Najkrajšie hrable

  • tak voňavý príspevok… Úplne to seno cítim. Tiež som bola najšťastnejšia vždy na vlečke. Jéjda toto ako keby si pre mňa napísala. Nádhera. Idem si to znovu prečítať.

    Zuzana

  • ďakujem 🙂 

    Som rada, že sa ti páčilo. Bolo to od srdca, pre mojich starkých 🙂

  • Majka, dakujem … krasne si to opisala…krasne som si zaspominala na svoje detstvo, take velmi podobne, az mi to nahnalo slzy do oci…kiez by sa cas dal niekedy vratit spat….a zazit to tak isto odznova…s tymi, co tu uz nie su…

    velmi pekne….

    nech ta muza neopusta…

     

  • Som rada že som ťa potešila a že sa ti páčilo 🙂 čo viac dodať. Ďakujem, že si sa  zastavila 🙂

    A drž sa 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button