Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sprievodca 7 – V zostrihu rokov

Keď prekrojím čas a rozdelím ho ako bochník chleba, uvidím dovnútra a budem môcť povedať, čo sa vlastne stalo, a čo som vtedy nedokázala. Boli to ťažké časy a nechcem spomínať na zlé. Ale možno by som o tom napísala viacej Sprievodcov, ako sa všetko zvláštne vyhrotilo a ako nás stále spája nejaká neviditeľná niť.

Nirvanu mi zobrali. Diaľka, čas a peniaze. Lúčila som sa s ňou už pol roka dopredu. A asi ešte nič ma tak nebolelo, ako keď som sa s ňou musela rozlúčiť.

V to posledné leto som chodila za ňou čo najčastejšie. Vždy keď sa dalo. Brávala som ju z ohrady pravidelne bez sedla a ona ma spoľahlivo niesla po hlavnej ceste na ohlávke a vodítku. Bola som bosá a uplakaná. Cítila to. Raz som taká urevaná vošla do ohrady. A zrazu mi išla oproti. Uši mala nastrčené smerom ku mne a uprene ma sledovala. Pukalo mi srdce.

Rozlúčiť sa so zvieraťom je miliónkrát ťažšie, ako rozlúčiť sa s človekom. Pretože zviera je omnoho nevinnejšie ako človek a človek sa zas oveľa viac než pred tým správa ako zviera. Vlastne by sme mohli polemizovať o tom, kto je zver a kto človek…

Nirvana mi nikdy neublížila. Pretože nahnevať ešte neznamená ublížiť.

Strašne si ma štval, veď vieš. Ale dnes je to už ako pred sto rokmi. Bolo to ako mor. Ty, monopol, neustále v mojej hlave. Nikdy si mi slovami nepovedal, že ma ľúbiš. A nikto po tebe zas nevyjadril slovami tak jasne to, čo ty mlčaním. A toho som sa nevedela vzdať.

Nirvana sa dostala do skvelých rúk. Vždy som na nej chcela skákať parkúr. A teraz skáče, ale bezo mňa. No nevadí.

Keď som ju naposledy videla, bola živšia, ako kedykoľvek inokedy. Boli sme samé, pretože Lucka, jej nová majiteľka, ktorá usporiadala parkúrové preteky bola ešte na súťaži s deckami z jej jazdeckej školy. Sedela som oproti Nirvaninmu boxu. Všade bol božský pokoj. Vzduch kvitol vôňou a tráva sa mäkko zelenala. Nirva na mňa hľadela a ja som  hľadela na ňu. Sladkým hlasom som jej rozprávala nejaké bludy a ona pohadzovala hlavou.

„Chceš ísť von?“ Napadlo ma. A ona mi hodila svoju ohlávku, ktorú mala zavesenú na stene pri boxe. Vzala som ju, otvorila box a snažila sa jej ju nasadiť, ale ona, trúba, dvíhala hlavu ako žirafa a jasné, že som jej na tú gebuľu nedočiahla! A tak som to vzdala.

Bolo to celé iné. Bola moja, ale už len v srdci, v spomienke na jej pojašené vyskakovanie a moje nedokonalé jazdenie. Už som sa neodvážila si na ňu nárokovať, jednu jej vylepiť, alebo na ňu nakričať, aby sme sa potom udobrili. Už sme si boli cudzie, aj napriek tomu, že sme sa stále poznali a budeme sa poznať naveky.

Už som ti to hovorila, ako to pokračovalo. Každý ďalší po tebe, ktorým som sa ťa snažila vymazať z pamäti mi len potvrdil, že to, čo sa stalo nám dvom sa mi už nestane. Ale chvíľu sa mi darilo. Prikázala som mysli a ona poslúchla. Istý čas som dokonca k tebe necítila naozaj nič. A hnusne som ťa využila. Neraz.

Že si mi to odpustil… zrejme sme si navzájom navarili. 

A potom som došla do bodu gama, na samý kraj, odkiaľ sa dá spadnúť už len do bodu alfa. Na začiatok všetkého. A to si zaslúži pár riadkov…

Milé dámy. 

Je váš partner večne náladový? Podráždený zo zlej životnej situácie, ktorá sa javí ako bludný kruh? Chcete mu pomôcť, ale každá vaša útecha je podľa neho, s prepáčením, citujem: „pi*ovina“? A keď jeho problémy neriešite, obviní vás, že sa ho ani neopýtate, ako sa má? 

Je váš chrústik jediný, kto má tak strašné problémy na svete a nikto nemá také problémy ako on a vy mu, žiaľ bohu, nedokážete pomôcť, pretože ste nikdy nič podobné nezažila? Ani nikto? Cítite vinu, že ste nikdy nič také nezažila?

Hovoríte mu, ako ho ľúbite a on vám odpovie, aký je k nemu život krutý? Chcete mu zavolať (on síce netuší, že len z ľútosti k nemu), no on vás odmietne akoby mal na pláne stretnutie s prezidentom (vy sa zatiaľ cítite ako rohož), pričom deň-noc dobiedza cez internet a zamotáva sa vo svojich filozofických úvahách, ktorými u vás vyvoláva fyzickú triašku?

Utrúsi občas poznámku, aby ste schudla, či niečo podobné a vy máte chuť vyskočiť z okna, alebo sa mu prinajmenšom už nikdy neukázať na oči, lebo ho nie ste hodná? Cítite sa v jeho prítomnosti skľúčená a malá? Máte pocit, že ho stále potrebujete niečím obšťastňovať, lebo inak bude zase bez nálady? Stará sa niekedy on o vašu náladu?

Začínate si uvedomovať, že je to choré, a keď už toho máte dosť a chcete, aby ste ostali aspoň priatelia, on vás obviní, že ho nenávidíte? Aby ste naňho zabudli a že VY ste sa tak rozhodli? Premýšľate, či ste sa tak naozaj rozhodli a či ste tu šialená vy alebo on? Gradácia zúfalstva a nespravodlivosti vo vás rodí skutočnú nenávisť?

Potom je čas, milé dámy. Čas len na dve veci. Zozbierajte všetky sily a buď odíďte – ďaleko a navždy, alebo naozaj vyskočte z okna. Lebo toto je najľahšia cesta, ako sa stať týranou ženou. Poddať sa niekoho náladám a stať sa jeho citovým väzňom. Živiteľom, hostiteľom! Verte, že on vás potrebuje a neklame, keď vám to hovorí. Pretože potrebuje vidieť, ako sa kvôli nemu trápite. Potrebuje vidieť, že je dôležitý, že je pre vás najdôležitejší na zemeguli, tak ako sám pre seba. Vsugeruje vám rozprávkové výčitky, pričom vás nenechá dopovedať, nie to sa ubrániť. Nechá vás samú, aby ste „popremýšľali, ako sa to chováte“. A nakoniec vás nenechá ani dýchať. 

Nebudete vedieť ako a vaša (aj nechcená) podriadenosť vám jedného dňa prinesie facku. A tak ďalej.


Po tom všetkom je žene zaťažko uveriť, že existuje aj naozaj nesebecká láska. Že vôbec existuje láska! Že človek môže byť aj skromný a úprimný. Že mu dokáže záležať aj na iných, nie len na sebe. Že muž dokáže aj čakať. A čakať veľmi dlho, pretože naozaj miluje. Tak veľmi, ako keby to malo byť raz a naposledy.

A po tom všetkom sme sa zase stretli, ty a ja. Bola som pokorná a tichá, nečakala som naozaj nič. Ani som nič nechcela. Bola som len úprimne šťastná, že sa ti darí, že si iný, dospelejší a že si stále môj priateľ. Keď som ťa uvidela u vás v obývačke, zatiaľ čo Rami večerala a ty si vošiel do chodby, aby si ma pozdravil, ostala som stáť, 5 metrov od teba. Zvláštne sme sa hypnotizovali, ako keď sa niekto zamiluje na prvý pohľad. Ale takým bludom ja už dneska neverím.

V ten večer som len v kútiku duše dúfala, že sa objímeme. To by bol pre mňa dar. Je to zvláštne, ale naozaj mi nedochádzalo, v čom to vlastne žijem. Nevnímala som svoju bolesť. Všímala som si len tvoje tvrdšie rysy tváre a zvláštne mlčanie. Aký si zrazu iný… Cítila som však, že sa nemôžem priblížiť. A veď aj na čo. Ja už jedno citové väzenie mám.

No vytiahla som ťa na chvíľu od ostatných. Chvíľu sme sa rozprávali. Čo je nové a podobne. Bola som tak spokojná… A zrazu si ma pobozkal… nečakala som to.

Tvoje bozky nikdy nebudem vedieť ani len priblížiť slovami. Myslela som, že umieram, že už sa nikdy nenadýchnem. Zdalo sa mi, že som sa odlepila od zeme, necítila som si nohy, ani ruky, necítila som vlastne ani teba, len nekonečnú lásku a nehu. A v tom som sa rozplakala. Strašne som sa rozplakala a plačem vždy, keď si na to spomeniem. Od šťastia, od slobody, od pravdy. To ty si vyhnal toho démona z môjho života. 

Ďalšie príspevky

Komentáre

4 Responses to Sprievodca 7 – V zostrihu rokov

  • Už je dodiplomovkované, konečne sa môžem pozrieť aj na staršie príspevky…

    Pozerám, že tú alegóriu akosi zmierňuješ. Zámer, alebo to takto skrátka ide „samo“?

    Tá stredná časť začínajúca slovami „Milé dámy“ my tam akosi štýlovo nepasuje. Ani do Tvojich predošlých príspevkov, ani do tohto, ak ho aj beriem ako úplne samostatný celok.

  • dík že si sa zastavila 🙂

    alegóriu sa snažím zmierňovať zámerne. a čo sa týka strednej časti, je to tak naschvál. je tam trochu irónie a výstrahy 😀 vlastne som nechcela, aby to pôsobilo ako sebaľútosť, preto som zvolila túto formu. nech si každý „domyslí“, čo sa dialo. chcela som ostať viac-menej nestranná, alebo som sa aspoň snažila, aby to tak pôsobilo 🙂

    ale máš pravdu, že štýlovo je to tam ako kôl v oku 😀 no nenašla som lepší spôsob ako to povedať 🙂

  • Ehm, no a tá stredná časť, si si istá, že to potrebuješ povedať? Lebo mi to prišlo príliš poučné a príliš málo literárne na môj vkus. Nehovorím, že občas aj ja tak nepíšem… ale…

    V literatúre je vraj najlepší spôsob, ako narvať čitateľom niečo do hlavy, formou dialógu. 🙂

    Nestranne? Na mňa to pôsobilo skôr trochu protichodne, také mierne si odporujúce informácie. To bol zrejme následok snahy podať to z rôznych uhlov pohľadu. Ale celkový dojem? Priznám sa, že mierne chaotický.

    A inak ospravedlňujem sa za tú hrúbku vyššie, no ale však vieš – diplomovkové zatmenie zmyslov. 🙂

  • Je to dosť chaotické. Lebo na to aby človek chápal by asi musel byť mnou 😀 a mne to dáva zmysel, no ale čitateľovi zjavne nie :/ nevadí 🙂 to sa vraciam do reality zase. a skúšam normálne písať 😉 uvidíme čo ešte vypotím.

    Držím palec s diplomovkou 🙂 nech sa všetko podarí a vyjde tak ako má :)))

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button