Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Mestečko Í (prológ)

Všetci ho milovali. Možno kvôli tajomnosti, ktohá ho zahaľovala, možno kvôli trvalo udržiavanej briadke a možno kvôli tým časom zašlej slávy z neho vyžarujúcich.
Keď rozprával, vyzeral akoby starostlivo vyberal slová, akoby nič nepovedal len tak, ledabolo. Avšak vo chvíľach keď rozprával, akoby stromy prestali rásť, deti prestali plakať, jednoducho akoby sa zastavil svet.
Tak sme sa k nemu na priedomie pobrali každú sobotu, aby nám niečo povedal o tom, ako to bývalo kedysi. On si len sedel vo svojom špinavom kresle, pomedzi riadky sa usmieval a občas si sŕkol z piva. Prestávku urobil iba keď si šiel po ďalšiu fľašu. My sme tie príbehy milovali, i keď sa opakovali, i keď v nich dokopy o nič nešlo. Tieto príbehy neboli na olnete, a keby o nich vedela štátna moc, akiste by dedko E už nebol medzi živými. Tento príbeh bol ale iný. Mal byť zvláštny aj preto, že po dlhom prosíkaní sa dedko E. sám rozhodol že nám ho rozpovie. My sme netušili prečo bol taký zvláštny, nič na ňom až také špeciálne nebolo. Ale ten piatok po nás prišiel E. do školy.
Bol to sparný deň, ani havranom sa nechcelo krákať. Učiteľka vidiac dedka E. vo dverách iba chápavo kývla hlavou a žmurkla naň. On len sťažka vyriekol mená žiakov a pobral sa smerom k jeho domu. Všetci sme tušili , že tento deň bude čímsi špeciálny. Posadali sme si do trávy ako obvykle a dedo začal opäť rozprávať…

(z pamätí deda Enšntvojsa)

Ten deň sme vedeli, že to bude asi náš posledný deň. Posledná cesta vlakom (to boli tie veľké hučiace stroje jazdiace na železe). Cesty vlakom pre nás bývali posvätnými rituálmi slobody. Boli pre nás návratom do detských čias, ale zároveň dňami rozlúčky a nádeje že sa opäť stretneme. Pre mňa bol vlak nádejou, vierou v dobro ľudstva. Vierou, že ešte stále niečo jazdí tak ako má, ak nerátam meškania.
Chceli sme si v rýchliku sadnúť, predsa len, hodina je dosť dlhý čas na státie. Ak sme nesedeli, tak sme zvyčajne stáli v chodbičke pri záchodoch a z celého srdca sme spievali hlúpe odrhovačky, pretože nás nikto nemohol v tom hluku počuť. Určite nás vždy niekto počul, nás to šak netrápilo, veď sú to len vlakoví ľudia, odídu, vystúpia a už nikdy ich nestretneme. Vlakoví ľudia boli vždy iba viac či menej potrebnou kulisou, vďaka ktorej mohli zo stanice vypraviť vlak, aby nás vzal kam sme MY chceli.
V ten deň sme ale nespievali, všetko bolo postihnuté našim smútkom. Končila sa pre nás jedna epocha, už nebudeme trojka, nebudeme sa viac smiať z opilcov snažiacich sa vyzerať triezvo, z preplnených chodbičiek, v ktorých bol problém čo i len stáť. Nebudeme ohurovať ľudí svojimi bezočivými teóriami o podstate sveta. Toto všetko sme vedeli, avšak nikto to nepovedal. V našej trojici som ako chlapec zastáva najradikálnejšie názory. Niekto by nás pre nich mohol aj ukrižovať, našťastie sa už takýto spôsob mučenia nepraktizoval. Vlak bol ako obvykle plný až do prasknutia, no my sme hlúpo chceli nájsť voľné kupé, kde by sa našli zázračné tri miesta na sedenie. Veď čo ak práve my…
Viki hľadala vždy najusilovnejšie, uspokojila sa s čímkoľvek, len aby sa tam dalo sedieť. Ja a Ela sme sa rozhodli po stýkrát hľadať voľné kupé po celom vlaku vediac že je naša misia vopred odsúdená na neúspech. Cestou do zadných častí vlaku sme sa posmeľovali, vedeli sme že voľné nič nebude. Dohodli sme sa predtým, že sa chceme dostať až na koniec vlaku a odtiaľ sa dívať z okna ako za nami ubieha cesta. Sen, ktorý sa nám nepodarilo splniť už od začiatku našic ciest. Raz sa zasekli dvere v predposlednom vozni, inokedy bolo v chodbičke toľko ľudí, že sme ich ani nemali odvahu počítať. Nikdy sme ale zámerne nešli na koniec vlakuž v stanici, kde sme nastupovali. Tentoraz sme zasa zdarne míňali vozeň za vozňom, kulisy sa na nás dívali, my na nich rovnako. Konečne sme sa dostali na koniec vlaku. Miesto okna ktorým by sme sa dívali ako ubieha cesta, tam však bol reštauračný vozeň. Vtedy nebol olnet všade, nemali sme sa o tom ako dozvedieť. Dlho sme sa na našom nešťastí smiali. Keď okolo náš prešla pani kontrolujúca doklady, opýtal som sa jej ako dlho budeme stáť na nasledujúcej zastávke. Nechceli sme totiž ísť znova okolo tých istých kulís na začiatok vlaku, kde sedela Viki. Dozvedeli sme sa, že budeme stáť nie viac ako dve minúty. Môj plán bol, aby sme na stanici vystúpili z vlaku, a prebehli pár vozňov po nástupišti, netušil som, že na nástupišti bude toľko ľudí. S Elou sme sa hádali, koľko vozňov asi stihneme na dĺžku prebehnúť počas dvoch minút, ja som navrhoval päť, ona dva.
Vlak zastavil. Rýchlo sme sa pustili do behu, ktorý bol viac slalomom ako behom. Po treťom vozni ma Ela ukecala, aby sme už vošli do vlaku. Sprievodkyňa sa na nás usmievala, my sme sa cítili nesmrteľní. Robili sme čo sa nám zažiadalo, vediac, že to je posledný krát. Potom sme sa pomedzi ľudí s večným ospravedlňovaním dostali k Viki, ktorej sme asi ani veľmi nechýbali. Obaja sme vyšli na chodbu, otvorili okno a sledovali krajinu mierne vyklonení z okna. Vykláňať celkom sa z okna nesmelo. Mohlo vám to odtrhnúť hlavu. A nebolo to veru ani príjemné, v rýchlosti bol vzduch v tvári veľmi nepríjemný. Zakázané bolo aj vyhadzovať fľašky z okna vlaku.
„Počuj Ela, myslíš že na tom piktograme je fľaša?“, kričím Ele do ucha.
„Samozrejme, prečo sa pýtaš?“, čudovala sa.
„Pozri na ten piktogram. Fľaša je v pomere k oknu hrozne veľká. Ak by to malo byť tak aj v skutočnosti, musela by tá fľaša byť dlhá minimálne meter. Také veľké termosky ani neexistujú, a kto by z takých pil? Museli by byť ťažké. A navyše, ani nevidno, či tú fľašu, niekto vyhadzuje. Možno ten piktogram zakazuje fľašiam beztrestne levitovať vo veľkosti okna, alebo zakazuje ľuďom použivať na fľašu mágiu, alebo zakazuje ľuďom dívať sa na okná vlaku skrz fľašu blízko oka, chápeš perspektíva, keď je fľaša blízko okna zdá sa byť väčšia a tak môže byť aj veľká ako to okno. Alebo ten piktogram hovorí, že žiadna fľaša nesmie byť taká veľká ako okno, alebo môže rovnako zakazovať hovoriacim fľašiam počas jazdy hovoriť s oknom vlaku, alebo…“
„Dosť!“ vykríkla Ela, lapajúc po dychu. Je to iba piktogram a všetci vieme o čom hovorí. Chceš snáď naznačiť, že preškrtnutý piktogram s človekom v okne zakazuje človeku viesť s oknom diskusiu o vŕzganí bŕzd?“
„To nie“, odvetil som pokojne, “ je tu predsa presne napísané, čo znamená človek a okno. Ale o fľaši nie je ani slovko. Rovnako tu ale nie je napísané, že nesmiem z okna von vystrčiť ruku.“
V tej chvíli som vystrčil ruku von z okna. Predstavoval som si ako rýchlo asi ideme. Mohla to byť aj stovka. V takej rýchlosti sa vzduch prúdiaci okolo ruky ponáša na vodu. Rád som rukou hýbal hore a dolu, a cítil ako mi vzduch obteká okolo prstov. Keď mi už začínali tuhnúť, pohýbal som s nimi. Ela len krútila hlavou a čosi si potichu spievala. Mal som to odskúšané už mnohokrát, všetky objekty okolo koľajníc sú dostatočne ďaleko, aby mi nemohli ublížiť.
Ele sa páčili dedinky, zlomky života ľudí, domýšľali sme spolu ako sa asi cítia a kam asi môžu ísť. Zavše sme aj niekomu skúšali kývať, šli sme však prirýchlo na to, aby si nás niekto všimol. Alebo nás iba ignorovali. Ja som kýval omnoho nemotornejšie, lebo som mal ruku už riadne premrznutú. Ele sa moje ťarbavé pocity náramne páčili.Druhou rukou som  ju chytil za rameno, pritisol k sebe a povedal: „Toto je posledný krát, čo spolu takto ideme“. Ela nepovedala nič, len mi siahla na druhú ruku a vtiahla mi ju dnu. Ja som vedel, že sa nič nemôže stať, preto som počkal kým pôjde na záchod. Rovnako som tušil, že pôjde na záchod, mala chorý močový mechúr a stále chodievala cikať. Ela sa konečne stratila, pozrel som sa na VIki, tá v kupé pospávala. Chcel som si ju takto zapamätať. Vystrčil som z okna ľavú ruku, nemohol som sa toho pocitu nabažiť.
V rovnakej chvíli sa z oblohy zniesol obzvlášť obrovský sokol sťahovavý, ktorý to mal riadne pomotané v hlave. Matne čosi videl vystrčiť sa z veľkej oceľovej myši. Medzi vtákmi by bol ozajstným hrdinom, keby sa mu podarilo uloviť z nej čosi uloviť.  Doteraz sa to nepodarilo ešte žiadnemu z nich. Uvedomujúc si šialenosť svojej myšlienky sa rýchlo spúšťal k zemi. Nespúšťal pritom zrak zo svojej obete. Vedel že tentoraz sa mu to podarí. „Teraz alebo nikdy!“, povedal si v duchu, nahlas zaškriekal.
Ja som zrazu počul nejaký čudný škrekot, znelo to ako zvuk bŕzd vlaku. Vlak však nebrzdil, stále si udržiaval rýchlosť. do tunela ostávalo už len pár stovák metrov. Pripravoval som sa vtiahnuť ruku späť, kým dojde Ela zo záchoda.
Sokolovi sa zmenil svet. Teraz už existoval iba on, veľká oceľová myš, vzduch a jeho miniobeť.
Ela zrevala: „Pozor!“ Ja som sa obzrel za Elou.

Sokol vidiac, že sa jeho obeť hýbe, ešte zrýchlil a bol si istý svojim triumfom. O pár sekúnd bol tesne nad obeťou a otváral pazúry.

Ja som zazrel sokola, bleskurýchle sa zniesol na moju už len do polovice vystrčenú ruku. Po zlomku sekundy, mi ju sokol odtrhol v lakti. Neveril som vlastným očiam. Ela plakala. Ja som vystrčil hlavu z okna, obzrel som sa za sokolom. Ten sa aj s mojou rukou skotúľal a urobil na zemi ešte niekoľko sált. Nepociťoval som bolesť, neuvedomoval som si nič. Zrazu sa zjavila sprievodkyňa s krikom: „Nevystrkujte sa z okna, neviete vari čítať? Viete vy, čo sa vám môže všetko stať? Je to nebezpečné!“ Otrčil som na ňu kýpeť, všade bola krv. Potom som omdlel.

Po nejakom čase som sa rozhodol tomu vtákovi pomstiť. Vyhľadal som ho. Našiel som miesto kde býval aj s rodinou. Nebolo to ťažké, na ruke som mal najnovšie hodinky s džípíes jednotkou. Týždeň som sa snažil s tým sokolom nadviazať kontakt. Rozprával som s ním, prosil som ho, plakal som. Ale sokol bol ticho. Asi si neuvedomoval, čo spôsobil. Skúšal som všetko čo mi napadlo. Zo sokola nevyšlo ani slovo. Viem, že sokoly nevedia hovoriť. Ale v jeho trúfalosti som očakával, že sa mi aspoň pokúsi ospravedlniť. On však najskôr ani nevnímal, že som tam. Tým bolo moje rozhodnutie spečatené – pomstím sa mu. A tak som si postavil vedľa jeho hniezda chalupu. Vážne netuším prečo, ale vedľa mojej chalupy onedlho vyrástla ďalšia a potom ďalšia a ďalšia. A potom sa z toho miesta stalo mestečko. Takto presne, milé deti vzniklo naše mestečko Íglsnest.

Dedo Enšntvojs dohovoril a pokojne sa usmieval. My sme konečne pochopili, prečo mal namiesto ľavej ruky otvárač na pivo. V ten deň sme chodili po mestečku ako zamrznutí. Konečne sme pochopili, prečo sa naše mesto volá Íglsnest, a prečo v ňom už viac ako polstoročie nebol ani jeden jediný sokol. Dokonca aj klavirista Maximilán Sokol sa po mesiaci pobytu pomiatol a utiekol. Mamky každého z nás sa večer, keď sme prišli domov usmievali ronako záhadne ako Enšntvojs, vedeli že už to vieme aj my. A šli sme pokojne spať. Až kým

Ďalšie príspevky

Komentáre

19 Responses to Mestečko Í (prológ)

  • Píšeeš veľmi pútavo.

  • Mohol by si poopravovať chyby, ale páčilo sa mi, veľmi. Zo začiatku máličko nudné, ale potom to nabralo tie správne grády. Máš dobré nápady a zaujímavé myšlienkové pochody. Povedala by som, že filozofia deda Enšntvojsa sa aspoň čiastočne, ak nie úplne, prelína s Tvojou 😉

  • hej, no, dedo enštnvojs je môj dobrý kamarát.

    A chyby? no s čiarkami sa nekamarátim .. sakra

     

    teraz len otázka, či sa s tým oplatí pokračovať? s týmtio pokusmi???

  • Teki, tu som nehovorila o čiarkach. Tie v Tvojom prípade akosi ignorujem (teda tie zvyknem ignorovať vo všeobecnosti, ale u Teba ešte zvlášť), nakoľko si sa verejne niekoľkokrát priznal, že ich používať nevieš. Nemá zmysel Ťa za to komandovať. Myslela som skôr preklepy a podobne.

    (Inak, pred spojkami „ale“, „že“, „aby“… a podobne vždy píšeš čiarku. Ja tiež v čiarkach nemám až tak jasno, ale zväčša sa zo už týka skôr tých prechodníkov a podobných chuťoviek. Čo, otvoríme jazykové okienko na fóre? :))

    Či sa oplatí pokračovať, to ťažko povedať. Záleží na tom, čo chceš dosiahnuť. Nikto Ti asi neodpovie na otázku, či sa Ti s tým oplatí pokračovať. Záleží na tom, nakoľko Ťa to písanie baví ako také a nakoľko si od toho sľubuješ, že by to mohlo uzrieť svetlo sveta trebárs knižne. Lebo tam už je to veľmi otázne. Aká je situácia s vydávaním a kupovaním kníh u nás, to asi vieš, keď si na tomto blogu…

  • Takto, zatiaľ mto beriem ako ventil. Celé to písanie. Potom sauvidí. Možno si to raz aj vydám. to zatiaľ nechám tak ležať.

     

    Ale prechodníky milujem – sakra aby som v nich robil chyby? Alebo budem nabudúce písať cez deň a nnie o tretej ráno? Alebo si to ešte šesťkrát skontrolujem, uznávam, ohľadom toho som riadne lenivý.

  • To ako vážne? Miluješ prechodníky, či to malo byť v úvodzovkách?

    Nuž, ja som s čiarkami, vlastne celkovo s gramatikou, na základke nemala problém. Jak som vyšla zo základnej a prestali nám tĺcť tie pravidla do hlavy, akosi pozvoľna sa to vytráca. Takže občas si len spätne uvedomím, akú kravinu som napísala a s tými čiarkami už tiež nemám jasno. A ja mám najväčší problém asi práve s tými prechodníkmi. Ono by síce asi nemal byť taký problém si tieto veci vyhľadať a znovu zopakovať… len sa mi akosi nechce 😀

    A hej skontrolovať si napísané po sebe sa oplatí. Aj mne občas ujde nejaký preklep a potom ma to dobre kakušká, keď to vidím a nedá sa s tým už nič urobiť 🙂

  • Nie, ja ich rád používam, prechodníky, veľmi rád, naozaj.

  • Nuž, prechodníky používam aj ja… akurát v nich neviem správne písať čiarky… 🙂

  • Tam sa píšu čiarky? 😀

  • No, neviem či to nebolo tak, že pokiaľ ten prechodník nie je rozvitý, tak sa čiarky nepíšu, pokiaľ je, tak áno. Ale už si to fakt nepamätám 😀

  • OMG OMG nie čiarky nie…  čiarky sú horšie ako karfiol

  • Originálne prirovnanie 🙂

    Nuž, možno by si sa predsa len mal naučiť tie čiarky používať 😉

  • Raz som to skúsil a ešte počas toho mi začalo z uší vytekať nepredstaviteľné množstvo maziva, opuchli mi oči a po celom tele mi vyraašili pupáky v tvare slovenského štátneho znaku.

  • Hlúpe výhovorky. Úplne hlúpe a trápne výhovorky 😉

  • Tak dobre, veď kľudne ma zabíjaj 😀

  • Ale nezabíjam. Akurát si myslím, že sú to len výhovorky. Nie si taký hlúpy, aby si sa to nedokázal naučiť. Si dosť inteligentný na to, aby si sa s tým dokázal popasovať, keby si chcel. Otázka znie, či chceš. Obávam sa však, že poznám odpoveď. 😉

  • Tým som si nie istý. Momentálne som sa podujal naučiť sa trochu nemecky, pričom nemčinu neznášam. Asi fakt nechcem. Ale na druhej strane možno človek na niečo fakt nemá talent… ja dodnes neviem názvy mesiacov od piateho vyššie.

  • Dobre, môžem pripustiť, že na toto možno fakt nemáš bunky (hoci je tomu ťažké veriť). Ale myslím si, že keby sa Ti chcelo, tak by si si natĺkol do hlavy aspoň tie základy. Možno by si to neovládal dokonale a miestami robil chyby. No neverím, že keby si chcel a dal si tú námahu, tak se nedokážeš naučiť ani tie poondiate priraďovacie a podraďovacie spojky. Prepáč, ak sa Ťa moja priamosť dotýka, možno sa naozaj mýlim. Ale toto si myslím.

    (Alebo trpíš nejakou formou dys – čohosi? V tom prípade by som to možno chápala.)

  • Ale adokázal by som sa to naučiť. Je pravdou, že som sa na čiarky n ikdy nezameriaval a teraz mám s tým problémy

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button