Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Priznanie

Predstavujem si tváre ľudí, ktorí čítajú, to čo občas vypľujem. Ich zmraštené obočia a ešte zmraštenejšie myšlienky. Tak tejto načisto dlabe…

A potom spomínam na to, ako vyzerám ja, keď čítam po sebe to, čo občas vypľujem. Ustarostená tvár, ktorá chápe, že nikto nerozumie.

Po dlhšom sebaskúmaní som zistila, že už neviem písať jednoducho. Že jednoduché písanie je pre mňa plytké. 

Alegória je ako postih. Nevyliečiteľná choroba, droga, ktorú nechcete opustiť. Jej obrazy vás zadúšajú a jej iracionalita napĺňa zvedavosťou. Je to ako detektívka. Metafora, kontrast, symbol a všetky ďalšie sú pre mňa osoby. Sprievodcovia, ktorí v mojom texte nesmú chýbať. Sú to opustené deti, okolo ktorých prechádzajú davy a z tých más si ich všimne len zopár čudne oblečených introvertov. Ale im to nevadí, na každého sa usmievajú a prajú príjemný deň.

Občas ich namaľujem krivo, tak, že nevedia dýchať a nerozprávajú. Inokedy zas správne a nezabudnem pridať ani jednu koreninu. Vtedy mám radosť. 

Viem, že sú osoby, ktoré sa na čudákov iba hrajú. Potom sú osoby, ktoré zrozumiteľne interpretujú simultánne umenie. A potom sú ľudia chorí, závislí na hádankách, tak ako ja. 

Napísané slová bez slov, to som. 

Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Priznanie

  • To nič Majka, my Ťa aj tak máme radi (aj s Tvojimi opustenými deťmi – bez nich by si to nebola Ty) 😉

  • Prvé dva odstavce – príliš veľa sebaľútosti :), čii??

    Pre mňa je určite lepšie písať zložitejšie, človek sa trošku pohrá kým dekóduje text, to je fajn. Ale prečo takáto spoveď?

    Si zaujímavý človek, možno. Resp. netuctový. Ale, ale ale

    Nechcem už čítať desaťriadkové pľuvance od Teba, ale čosi dlhšie. Áno viem, že tu toho mášľ spústu. ALe čosi terajšie.

  • ok sorry. toto beriem späť. rob si čo chceš. hlavne buď šťastná. To je všetko, na čom v živote záleží. hlavne buď šťastná

  • Fakt to vyznieva ako sebaľútosť? to som nechcela. chcela som len naznačiť, že viem, že tie veci ktoré píšem občas nie sú pochopiteľné 🙂 mmm… tak to ma štve 😀 ale nevadí. sebaľútosť to nebol plán 😀

    Všetko bude, všetko bude 🙂 tieto desaťriadkové pľuvance budem písať asi ako básne na iný blog. uvidím 🙂 ale spoveď som napísala preto, lebo si uvedomujem, že aj keď chcem napísať niečo „dlhšie“ a zrozumiteľné, neide mi to… :-/ fakt neviem čo mi je 😀 musím na to ešte prísť 🙂

    ďakujem obom 🙂

  • Keď som si prečítala tú vetu o tom, že už sa nevieš vyjadrovať jednoducho, pomyslela som si: škoda. (Ani) nie tak preto, že čisté abstrakcie nie sú môj štýl ako preto, lebo si myslím, že to obyčajné vyjadrovanie Ti fakt išlo. Ale samozrejme, toto vôbec nie je nijaká výčitka, ja veľmi dobre rozumiem tomu, aké je to „keď to nejde“ a prehovárať autora napísať niečo proti jeho prirodzenosti je čistá somarina. Čo však kopa ľudí aj (údajne) erudodovaných v oblasti literatúry nechápe. Dobre, dobre, k veci – lebo sa mi to začína zvrhávať na vlastnú sebaľútosť. 🙂 Ešte som chcela povedať, že ja som skôr človek polopatistického typu. Nevadí mi občas stratiť sa v autorových obrazoch, ale len ak sa nezatúlam príliš ďaleko a príliš často. Mám radšej, keď netápam „vo co gou“ a keď sa aj postava stráca vo svojich myšlienkach, som rada, keď mám istotu, že sú to len psychické pochody postavy a nie že sa rozpadáva časopriestor. 🙂 Beriem, že alegória je detektívka, ale nemám rada detektívky, kde sa meno vraha nedozvedám. Keď už to nedáva zmysel predtým, malo by ho dať potom, lebo inak sa odšuchtám preč zmätená a vykoľajená, či naozaj nechápem „pravé umenie“, alebo ide len o tzv. efekt Cisárových nových šiat…

    P.S.: Aj ja plodím veľa obrazov, v ktorých sa nevyznám. Nepodobajú sa síce tým Tvojim (myslím spracovaním, obsahovo je jasné, že sa ani v princípe nemôžu), ale vždy to pre mňa bola aj bude len šuflíková próza.

  • Máš pravdu. Alegória a všetky obrazy sú fajn, pokiaľ čitateľ vie vo co go, ako si povedala. Musím priznať, že sa mi stáva, že sa zamotávam, nie len v písaní, ale vo vlastných myšlienkach, či už keď píšem, alebo aj rozprávam. Myslím si, že celé toto pochádza z mojej vlastnej hlavy v tom zmysle, že nemám upratané sama v sebe. a tak nemôžem mať ani v písmenách. 

    Priznanie som v podstate písala preto, lebo som chcela počuť/čítať vaše názory. Normálnu, objektívnu kritiku, ktorá ma posunie ďalej. Pretože človek zo svojho pohľadu často chyby nevidí 🙁 a tým pádom ich nemôže ani napraviť. poprípade ich vidí, ale nie je si istý čo presne je zle a prečo sa to a ono deje. 

    Poznám jednu úžasnú osobu, ktorá ma naučila, že všetko má svoj pôvod v nás. Hlavne v písaní/umení, to čo tvoríme je naše podvedomé cítenie, vnímanie niečoho…  zrejme sa budem musieť zase raz hrabať v sebe :-/ (nemám to rada; je tam binec).

    to čo si mi napísala ma určite posunulo a ďakujem všetkým 🙂 dúfam že toto obdobie zmätku čoskoro skončí. 😉 ale budem sa snažiť, v každom prípade. nedostatky si svojím spôsobom uvedomujem, len som ešte nenašla spôsob ako ich odstrániť. nevadí 🙂 každé obdobie je na niečo dobré.

    Bola by som rada keby ste mi ktokoľvek napísali normálne úprimne čo si myslíte. Ja to potrebujem a určite ma to neurazí 🙂

  • Ja si myslím, že Tvoje príspevky často nerozumiem, alebo skôr ich nechcem rozumieť, lebo by som ich musel dekódovať silno a možno by sa ki výsledok nepáčil. Ale jeden kde sme kričali KURVA! sa mi páčii.

     

    Na druhej strane píšeš pekné vety. Také hlboké na zamyslenie.

  • Ty si strašný týpek :D:D:D no dobre teda 😀 dík za tie vety 🙂

    oné a ešte som chcela dodať, že keď nabudúce budeš mať chuť niečo dekódovať, tak neváhaj. to či sa mi to bude páčiť môžeš osrať! 😛 😀 lebo aj ja môžem osrať to, či sa to niekomu páči, chápeš 😀 kde je ten uzol 😉 ja budem skôr rada.

  • Fíha… deň sa nedostanem na net a tu sa aká diskusia rozprúdi 🙂

    No… vedieť písať v alegóriách nie je až tak na škodu. Má to svoje čaro. Niekto by aj chcel, ale akosi sa mu nedá. Ty vieš prosto veľmi dobre narábať so slovami aj s pocitmi. Že máš v sebe chaos, to už je druhá vec. Celkom by ma zaujímalo, čo by nastalo v prípade, že by si v sebe nemala taký binec. Či by podmanivý štýl písania ostal, len by bol zrozumiteľnejší, alebo by to písanie stratilo to „čosi“. Hm….

  • A ja že či si sa odpojila z debaty! 😀 a ty takto.

    Nooo jednoznačne by som sa mala zamyslieť nad sebou 😀 v tichosti… 😉 uvidíme. pokus-omyl 😀 aj to je cesta ako ísť vpred 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button