Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

arthur

AUTOR

arthur

Výprava do neznáma – časť IV.



Už o siedmej ráno, keď prišli dvaja nosiči, sme boli po raňajkách a všetko už bolo prichystané na výpravu. V ten deň 4. júna sa naša šesťčlenná skupinka vydala na nebezpečnú cestu do krajiny predhistorických jašterov a oblúd z druhohôr.

Už od skorého rána pálilo slnko a ukázalo sa, že prvý deň našej výpravy

bude vydarený, čo bolo v tejto chvíli veľmi dôležité. Ak by priveľmi pršalo,

do rokliny by sme sa nedostali a úzky skalnatý kaňon ( údolím sa to nedalo nazvať, pretože to bol dlhý a iba pätnásť stôp široký priechod ) by bol zaplavený potôčikmi vody a blata.

     Vo chvíli, keď sme začali vystupovať na strmý kopec, ktorý nám včera

ukázal náš sprievodca, zbadal som, že profesor za nami zaostáva. Na čele výpravy bol samozrejme John Cobbler, za ním fučali dvaja plne naložení

nosiči a ja s Jimom sme kráčali tesne za nimi. Zastal som uprostred chodníka. Myslel som, že profesor sa bude celou cestou pridŕžať sprievodcu a horieť

od nedočkavosti za neznámou krajinou. Moje domienky však rýchlo stroskotali. Napokon, keď sa dotrmácal ku mne, lapajúc dych, ešte sa na mňa aj oboril.

– Čo tu postávate ? Už sa vám nebodaj nechce ďalej ?!

Neodvetil som mu ani slova, aby sa jeho zlá nálada ešte viac nepriostrila. Nechal som ho hodný kus za sebou, kým som dobehol najposlednejších členov výpravy. Samozrejme, ak nerátam profesora. Jeho čudné správanie sa mi nijako nepáčilo, no rozhodol som sa, že ostatným o tom nepoviem ani muk. Snáď

ho to do večera prejde.

     Napoludnie sme sa zastavili a nosiči boli radi, keď videli, ako mizne kôpka

zo zásob potravín, ktoré pre chvíľou niesli na chrbtoch. Zlá nálada, ktorá nad ránom lomcovala profesorovou čudnou povahou, sa odrazu stratila. Vrtký, kostnatý starec sa dostal na čelo výpravy spolu so sprievodcom a o čomsi sa

dosť dlho zhovárali. Po krátkej prestávke sme opäť vyrazili. Všetko, čo nám pripomínalo utešenú, malebnú krajinku, ktorú sme ráno opustili, sa dávno stratilo z dohľadu. Pred nami sa vlnil hustý pás bledozelenej trávy a čierne, vetrom ošľahané a divo posplietané kroviská. Šli sme ešte hodný kus, keď nás

sprievodca zastavil a ukázal na biely, kameňmi posiaty chodníček. Kľukatil sa asi pol míle od nás pomedzi husté porasty tŕňových kríkov. Tvorili akýsi sploštený, vajcový kruh, uprostred ktorého zívala temná prázdnota. Tam do tej priepasti, kde občas zadunel náraz odtrhnutého balvana, ktorý zletel popri sivých kamenných stenách, sme sa mali dostať skôr, ako sa zotmie. Sprvu sa mi taký prudký zostup zdal čírim šialenstvom a sebevraždou, no sprievodca nás bezpečne viedol dolu, akoby do tej jamy zostupoval každý deň. Chodník bol veľmi úzky a kamene sa každú chvíľu s rachotom sypali do pochmúrnej hlbiny pod nami. Nejeden krát sa mi zatočila hlava, keď som hľadel dolu. Prilepení o skalnú stenu sme pomaličky zostupovali.

     Namáhavý zostup trval takmer dve hodiny. Náš sprievodca nás ubezpečoval, že najhoršia časť cesty je za nami, hoci som si ani nevedel predstaviť, čo nás ešte skutočne čaká, kým dorazíme do cieľa.

     Na samom dne, kde sme stáli, bol priemer krátera asi štvrť míle a jediná

cesta, ktorá tam jestvovala, bol úzky kaňon. Niektoré úseky v ňom boli sčasti zatarasené spadnutými balvanmi a zhora zosutou pôdou. No inou cestou sa

ísť nedalo. Ako sme kráčali, podkýnajúc sa o korene, ktoré sa prepletali

v štrkovitej pôde, naskytol sa nám uchvacujúci pohľad. Pred nami sa odrazu vynorila obrovská impozantná masa červených skál a balvanov. Zhora ich oplocovali vysokánske stromy a húštiny. Tam, kdesi pod nimi sa malo rozprestierať jazero, ako nám to vysvetlil John Cobbler. Napredovali sme pomerne rýchlo, zanechávajúc hlbokú priepasť ďaleko za nami.

 

     Kaňon sa postupne stáčal čoraz viac na západ a spájal sa s druhým po

pravej strane. Obaja však viedli ku jazeru, kde sme sa chceli dostať a tak sme pokračovali tým istým. Vysoko nad ním sa vypínali skalnaté svahy, prerývané trávnatými výbežkami a krovím. Delilo nás od nich prinajmenej osem až desať siah. Popri ceste som sa spýtal sprievodcu kde budeme táboriť až príde večer. Povedal, že bude rád, keď prídeme ešte za svetla ku jazeru a tam si spravíme prvý tábor. Vraj je tam množstvo materiálu na postavenie malého prístrešku, ktorý nás počas noci ochráni pred vetrom alebo prípadným dažďom.

     Štíhlym kaňonom s hladkými stenami sme sa predierali takmer do súmraku. Obloha nad nami sa zmenila z bledomodrej na tmavú, sivastú klenbu. Cestu nám sťažovali popadané stromy a kamene a preto sme museli častejšie oddychovať a kráčali sme už omnoho pomalšie, ako doobeda. Sprievodca,

ktorý po tejto ceste kráčal nie po prvý krát nás súril dopredu a ukazoval na akúsi ligotavú zvlnenú kaluž. Bolo to jazero, od ktorého nás delili asi dve míle.

– A odtiaľ ? Akým smerom vyrazíme odtiaľ ? vyzvedal som sa.

John Cobbler mlčky kráčal vedľa mňa a keď sme vystúpili na vyvýšeninu, ukázal na skalnaté steny za jazerom.

– Vidíte tamtie čierne bodky v skalách ?

– Áno. Čo to je ?

– Sú to jaskyne. Lepšie povedané, diery a dlhé chodby, ktoré vytvárajú hlboko

v podzemí obrovské bludisko a labyrinty. Kto ich nepozná a napriek tomu do nich vkročí už sa odtiaľ von nikdy nedostane.

– A za nimi ?

– Ak sa dostaneme až za ne, tak sa ocitneme na prahu tej čudnej krajiny z obdobia druhohôr.

     Kaňon sa trochu rozostúpil a miernym uhlom pomaly stúpal nahor.

Konečne sme sa z tej hlbiny dostávali čoraz viac vyššie na zemský povrch.

Svetla ubúdalo a jazero sa približovalo a zväčšovalo priamo pred našimi

očami. Až vo chvíli, keď sa skalný priechod úplne rozostúpil a rozplynul sa

pred nami ako para, ktorá nad ránom stúpa nad horami, sme vystúpili na porastenú rovinu a jazero s čistou striebristou vodou sme mali takmer na

dosah ruky. Už sa zmrákalo, keď sme sa zmorení namáhavou cestou do-

trmácali na trávnatú rovinku, vedľa sivého jazera. Naše potraviny sa znovu

o niečo zmenšili. Dvaja nosiči sa po malej prestávke pobrali do lesa a vyťali niekoľko stromov, z ktorých sme si postavili malý zrub. Skôr, ako sme sa doň uložili na spánok, zavolal ma sprievodca na strmý vŕšok, z ktorého sme mali vynikajúci výhľad na jazero, náš tábor a skalnaté hradby s jaskyňami. Slnko pomaly mizlo za ich zubatými hrebeňmi.

– Pozrite sa odtiaľto na tie diery. Zdá sa, že sú to iba akési výklenky alebo priehlbiny, no ide o veľmi dlhé a nepreskúmané jaskynné chodby…

– Ako sa tam ale dostaneme ? spýtal som sa, pozerajúc do tmavej tváre Johna Cabblera s modrastou briadkou.

– Jedine po vode. Zajtra ráno zhotovíme plť. Je to jediný prostriedok, ktorým

sa môžeme dostať na druhú stranu k jaskyniam. Cesta by nemala trvať viac

ako hodinu.

– Aké hlboké je to jazero ?

– Približne dvadsať stôp a aj to iba v samom strede. Plavili ste

sa už niekedy na plti ?

– Nie. Nanajvýš výletnou loďou či parníkom.

– Teda parníkom…nuž tu sa musíme trochu uskromniť i keď

aj samotná plť je tu už prepych, nemyslíte ?

– Iste…iste, prikývol som a pomaly sme sa vracali späť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button