Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Už to nie je čo bývalo

16. marca 2012 | Autor Maťo | Počet zobrazení: 1902 | Počet likov: 0

Pokúšal som sa načrtnúť niečo na papier. Pokúšal som sa o to nespočetne veľa krát. Nakoniec ostal iba prázdny papier. Ostal sa hojdať vo vzduchu, nadnášaný sám sebou. Možno mi po ňom pokreslia niečo ľudia. Tí jedinci, ktorých stretávam každodenne. Tváre v autobusoch, tváre na lavičkách, všetky tie masky hrajúce svoju rolu. Ja z autobusu vystúpim, tak ako káže hociktorá signálna sústava, aby som aj ja mohol konečne odísť kamsi a odvádzať tam pracovný výkon. V spoločnosti, kde sa všetci hrajú na workoholikov, ale sú to len zberači pozornosti.

Zotmelo sa.  Pofukuje vietor, a jemne dvíha listy zo zeme. Relikty zo zimy, ktoré sa nestihli stratiť, ma strašia. Kdesi za mnou počujem ďalší šuchot, to sa akási kreatúra poneviera mojím svetom. V ruke má tašku z obchodného reťazca, určite ma prenasleduje. Obídem blok, začudovane sa dívam na svetelnú tabuľu, ktorá hlási nápis „KOZA“. Písmenká blikajú v pravidelných intervaloch  až kým nevytvoria celý nápis. Rovnako nezmyselný ako ktorýkoľvek iný nápis hlásajúci prospešnosť čohokoľvek iného. Franforce striech kde-tu visia dole, občas čosi povedia šuchotom im vlastným. Potvora s taškou ma opäť našla, nemohla pritom vedieť kam mierim. Bojím sa jej šuchotu, zvuku vyjadrujúceho korporátnu zvrátenosť. Nič z toho čo vidím nedáva zmysel, avšak stále sa nič nemení. Popravde sa nebojím javov ktoré cestou zažívam, ale vlastného vnímania. Že sa ako had dokážeme prispôsobiť tomu, čo chceme aby sme videli a cítili.

Zovšadiaľ sa valia billboardy spytujúce sa: „Ste pripravení na život?“ Ale ako môžeme byť pripravení na niečo, čo sa v skutočnosti nikdy ani nezačalo? Každý človek má svoju potvoru s taškou. Tašku pritom môže tvoriť plešina, veľké bruško, krivé zuby, krátky penis. Len to šuští, kdesi v pozadí a nedá poriadne spávať.

 

Už to nie je čo bývalo, mraky sú sivé, snehu bolo kedysi po kolená (asi preto, že vtedy mali moje kolená 20 cm). Zo špekáčikov už nevyteká špek, psy sa so mnou nechcú hrať a ani cukríky ma už nebavia. A guľovať sa so mnou nechce nik. Málo ľudí sa smeje z celého srdca. NIe ako kedysi. Raz však bude lepšie.

Maťo
Maťo
Ďalšie príspevky
Publikovaný v: Kope Vás múza

Komentáre

9 Responses to Už to nie je čo bývalo

  • wavako on 16. marca 2012 at 11:55

    Nooo… neviem, ktorá „dobrá duša“ Ti tam dala tú jednu hviezdičku (koniec – koncov kašľať na ne, ale trochu ma to pobúrilo), ale toto je perfektné. Pre mňa veľmi emocionálne, hlboké a v podstate i pravdivé. A posledný odstavec úplne najlepší. Teda až na tú poslednú vetu… tá mi tam až tak nesedí.

    Ach, toľký kus nostalgie v taký nádherný slnečný deň…

    Odpovedať
  • halofon on 16. marca 2012 at 12:08

    Tú jednu hviezdičku som si tam dal ja :).

    A ďakujem za milé slová.

    Odpovedať
  • wavako on 16. marca 2012 at 12:17

    To prečo? 😀 Ty si truhlík 🙂 Nie je za čo, rado sa stalo. Mne sa to fakt páčilo. 🙂

    Odpovedať
  • halofon on 16. marca 2012 at 12:30

    Lebo keď som kráčal večer do práce mal som v hlave niečo úplne iné, niečo naprosto geniálne, potom som začal písať a vzniklo z toho toto. A to čo som mal v hlave bolo iné, ale nedokázal som tú cestu už zreprodukovať na papier teda do pc. Jediné, čo m isilno utkvelo bola tá obluda s TESCO taškou čo ma asi prenasledovala. A vzniklo z  toho toto dosť zúfalé neviem čo. Nakoniec to nie je zlé ale mohlo by to byť lepšie.

    Odpovedať
  • wavako on 16. marca 2012 at 12:41

    Hm. Ono je to vari dosť bežný jav. Aj mne sa stáva, že keď niečo začnem písať, nakoniec nedosiahnem to, čo som si predstavovala. Hoci pri krátkych príspevkoch to nezvyknem riešiť. Ale však inak toto nie je zlé. Ako si aj sám skonštatoval. A hm… že mohlo byť lepšie… nuž, môžeš si trieskať hlavu o stenu (ale radšej to nerob). Slová sú neobratné a často nimi človek nie je schopný zachytiť to, čo by zachytiť chcel. Aspoň teda ja som v hre so slovami a myšlienkami dosť neobratná. Možno Ty ten problém nemáš a preto Ťa to tak štve, lebo vieš, že to ozaj mohlo byť lepšie.

    Chodíš na nočné? A čo vlastne robíš. Teda ak to nie je veľmi osobná otázka.

    Odpovedať
  • halofon on 16. marca 2012 at 12:46

    Aale len taký part-time na recepcii v hoteli kde sa už 20 rokov zastavil čas :). Len ľudia si to tam nevšimli a stále si myslia že to je skvelý hotel. Veľmi milé prostredie.

    Mňa zase niekedy mrzí že nedokážem vysloviť nejaké nové myšlienky, niečo svieže, a väčšinou sú to len ťažké veci.

    Odpovedať
  • wavako on 16. marca 2012 at 12:56

    Čiže zastavenie času znamená, že sa tam nič nemodernizuje a podobne? Tak skvelý pre niekoho môže byť. Hlavne ak nie je až taký drahý. 😉 A to veľmi milé prostredie si myslel vážne, či v úvodzovkách?

    Hm. Asi Ťa veci viac ťažia. Ja zase nedokážem písať také hlboké a múdre veci… asi ma až tak neťaží. Asi som naivná šťastná blondína 😛

    Odpovedať
  • halofon on 16. marca 2012 at 13:06

    No ono to je tak, že všetci si tam myslia aký je ten hotel skvelý, ale on skvelý nie je. Cenovo to je drahé a nedostaneš za tú cenu nič. A je veľmi milý lebo proste tie myšlienky tých ľudí vo vedenií sú tak smiešne že až pochybujem že to vravia dospelí ľudia.

    A nepíšem ani hlboké a ani múdre veci :D.

    Odpovedať
  • wavako on 16. marca 2012 at 13:21

    Dospelí ľudia vedia byť často veľmi smiešni bez toho, že by si to vôbec uvedomovali. 😉 Akurát, že niekedy je to skôr na zaplakanie.

    Ok, múdre nie. Ten výraz zvyknem používať dosť opatrne, lebo pre mňa je múdrosť niečo oveľa viac, než len vzdelanie alebo prehľad. Ale svoju hĺbku to má. A možno vieš len dobre fingovať 😀

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button