Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

patulienka26

AUTOR

patulienka26

Kaviareň

Obyčajná kaviareň zastrčená niekde v meste. Vonku doslova nehostinné psie počasie. V snehovej búrke vyzerala malá kaviarnička s ešte menšími oknami ako úbohosť, ako tmavá škvrna v strede bieleho veľkomesta. Po úzkej uličke, ktorá viedla priamo z hlavnej, kráčal muž. Kvôli silnému náporu vetra si na hlave pridŕžal lacný klobúk. Niektoré vločky padajúce na zem sa mu roztápali na perách, iné sa zachytávali do vlasov nešikovne zviazaných do dlhého copu. Kráčal pomaly, veľmi neisto. Okoloidúci, ktorí sa nedali zrátať ani na prstoch jednej ruky, si mohli myslieť, že počas dnešného večera toho vypil viac, ako sa patrí. Vstúpil do kaviarne. Počiatočné ticho ho najprv ohúrilo. Zvonka vyzerala kaviareň celkom maličká, vo vnútri bolo však omnoho viac miesta, ako by čakal. Zavesil si kabát na vešiak a sadol za stôl hneď pri okne. Čašník, ktorý sa neochotne postavil od rozčítanej knihy, zamieril k nemu.

 

„Dám si, hm, presso“ povedal muž takmer šeptom a zadíval sa von.

 

Do polovice okna zasahoval rozliezajúci sa mráz. Už dlho tu v meste nebola takáto búrka. V rádiu hlásili, že už strhla zopár elektrických vedení. Piate poschodie, byt číslo 93 je už 20 minút bez prúdu, tak ako zvyšné byty v obytnom dome. Žena stála pred zrkadlom a rozmýšľala, aká je v tejto tme krásna. Konečne jej odraz nevháňal krutú realitu priamo do tváre: jej neforemnú postavu a neposlušné kučeravé vlasy, ktoré tak neznášala. Obula si čižmy, z poličky vzala kľúče od bytu, kabát si prehodila cez ramená a pribuchla dvere. S baterkou, ktorá vrhala tenký lúč svetla, prešla až ku vchodovým dverám. Ako kráčala ku kaviarni, búrka neprestala. Už z diaľky ho videla sedieť pri okne. Neusmieval sa, iba uprene hľadel do prázdna. Keď vošla dovnútra, muž vstal. Neobratne rozlial zvyšok kávy na svoj čierny oblek. Ich pohľady sa privítali. Vzal jej kabát a zavesil ho vedľa jeho. Ona sa striasla od zimy, pozrela na blížiaceho sa čašníka. Muž si sňal sako a podával ho žene. Tá sa iba usmiala a položila ho na svoje kolená.

 

„Latté, prosím“ povedala čašníkovi a vložila svoju dlaň do jeho, ktorá ju čakala prosebne na stole.

 

Toto bolo jediné miesto, kde mohli byť spolu. Neboli nikomu na očiach, nikto sa nepozastavoval nad zvláštnou farbou ich očí. Prisunuli si stoličky bližšie k sebe a  objali sa. Konečne to mali dovolené. Z radosti, že mohli zísť dnes sem sa srdečne rozosmiali. Čašník prichádzal s hotovou kávou a vôbec sa nečudoval, keď dvojica mladých ľudí rozprestrela krídla. Bez slova sa vrátil naspäť ku knihe. Vedel, že oni budú dnes poslednými zákazníkmi, tak ich nechal na pokoji. Nikto sem už posledné roky nechodil, iba oni dvaja vedeli prečo prekračujú práve tento prah. Žena prechádzala pierko po pierku. Tak odlišné, tak zlé na rozdiel od toho, na čo je zvyknutá. Veď ako sa hovorí, zakázané ovocie najviac chutí. Vdychovala jeho vôňu, ktorú si zatiaľ iba predstavovala. Nikto by neveril, že sa im niekedy podarí stretnúť. On sa celý roztriasol. Zabodával do nej svoje uhľovo čierne divoké oči. Po ničom inom netúžil tak, ako sa raz dočkať tohto dňa. Kedy večnú tmu jeho sveta pretne oslňujúce svetlo jej krídel. Privinul si ju bližšie k sebe. Nedokázal nič povedať, všetko bolo jasné od prvého momentu, keď vkročila dnu. Veď aj my potrebujeme niekoho pri sebe, ktorý by bol bližší ako ktokoľvek iný.

 

Čašník iba sedel a počúval, ako vločky neposedne bijú do okien. Nikdy by si nebol pomyslel, že počuje šum anjelských krídel. Zvláštne spletenie dvoch duší, hľadajúcich sa celý život. V jeho kaviarni U slepca. Pod hrozbou, že ak raz opustia svoje svety, nebudú sa môcť nikdy vrátiť späť-

 

„Moje svetlo by nikdy neexistovalo bez tvojej tmy,“ povedala. 

    Počet zobrazení: 1236Počet likov:
    Počet zobrazení: 945Počet likov:
    Počet zobrazení: 1079Počet likov:
    Počet zobrazení: 816Počet likov:
    Počet zobrazení: 674Počet likov:
    Počet zobrazení: 907Počet likov:

Komentáre

7 Responses to Kaviareň

  • Punxee…

    hm, zaujímavý príspevok. Ten začiatok sa mi dosť páčil, z tej druhej polovice som mala také trochu rozpačité dojmy. Je to také trochu ako vytrhnuté z kontextu, takže viacero vecí pre mňa ostáva nejasných. Čo by možno až tak neprekážalo. Spomeniem však zopár drobností, ktoré by možno stáli za úpravu.

    1. V prvom odstavci sa pričasto opakuje slovo „muž“. Myslím, že v pár prípadoch by sa dal vynechať. Treba to ale prečítať s odstupom času. Ja to vo svojich veciach (nie tých tu na enigme) tiež tak robím. Napíšem, neskôr prečítam znova a preškrtám, čo sa mi zdá navyše.

    2. Už si začínam pripadať ako papagáj, ale… ja neviem, možno je môj názor scestný, ale mne to striedanie časov akosi prekáža. Keď niečo píšem v minulom, tak to píšem v minulom a nepchám tam prítomný. Pôsobí to rušivo. Aspoň na mňa.

    3. Tá posledná veta mi príde… taká nejaká neadekvátna. Ako zhrnutie v učebnici alebo ako keď pani učiteľka niečo vysvetľuje deťom. Prosto sa mi to tam nehodí. 😀

    Inak to ale nebolo zlé, čítalo sa to celkom dobre, aj ten pocit, ktorý si vyvolala opisom nečasu, kaviarne a bytu s výpadkom elektriny bol taký uveriteľný. 🙂 Toľko môj subjektívny názor. 😉

  • Ďakujem za komentár. Vždy sa pasujem s chaotickosťou textu :/ Mojím hlavným cieľom je čitateľa zaujať, vniesť ho do deja a pripraviť myšlienku textu tak, aby z neho sálala..:) Nad opisom ešte popracujem častejším písaním, na časy si taktiež budem dávať väčší pozor…:)

  • V poho. Ako ja tiež nie som nejaký renomovaný autor alebo čo. Tiež som len amatér a môžem ťažiť len z vlastných plytkých skúseností a kritiky druhých. Ale tak prečo si navzájom takto nepomôcť.

    Aj som rozmýšľala, či vôbec komentovať, lebo v poslednej dobe mám pocit, že tu skoro nik iný nekomentuje a ja nerada vyzerám ako nejaká „všade bola, všetko videla a všetko vie“. Akurát, že z vlastných skúseností viem, ako som aj ja čakala na komentáre, keď som tu začínala. Človek chce poznať názor niekoho druhého na svoje „dielko“. Však aj to je jeden z dôvodov, prečo to sem vešiame… či? Môže nás to posunúť dopredu. Alebo neviem, možno sú tu aj ľudia, ktorým stačí čistý pocit, že to sem hodili a dakto si to prečíta a je im jedno, či sa k tomu vyjadrí alebo nie. Neviem.

  • najprv som myslela, že zažijem príjemné čítanie. potom si mi vyrazila dych a potom si ma nechala v pomykove!

    neviem čo mám dnes za náladu, ale toto dielo som pochopila dokonale až na poslednú vetu. neviem. nechcem sa nič pýtať, lebo si chcem z toho odniesť svoj vlastný dojem a je to vlastne úplne jedno, či tie krídla boli ozajstné, alebo metaforické. pre mňa boli.

    teraz rozmýšľam nad tým, či si uvedomuješ čo si napísala, alebo či si to napísala iba tak 😀 palec hore u mňa. 

  • Pozerám, že si sa s tým už pohrala. 🙂 Prvý odstavec určite lepšie. 🙂 Aj keď ten záver mi príde ešte vždy trochu rozpačitý 😀 (prepáč :)). Ale však my máme čas. Nie sme veľkí autori. 🙂 (A kritiku nemyslím v zlom a určite tiež nevystupujem ako hotová autorka :))

  • Či si uvedomujem, čo som napísala? 🙂 u mňa to býva vačšinou prúd myšlienok…snažila soms a nadobudnúť dojem, že pôjde o rande. Tým, že som ti vyrazila dych a nechala ťa v pomykove, je dobré alebo zlé? Podľa mňa krídla boli, ale nech už si ich každý dopasuje ako chce..:)

  • Palec hore hovorí za všetko 😉

    to nevadí, prúdy myšlienok sú skvelé. áno, pripadalo mi to ako rande karmických dvojčiat 😀 a prečo mi to vyrazilo dych, to by som ti už musela napísať súkromne 😀 ale mám z toho pozitívne, pocity 🙂 veľmi pozitívne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button