Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

3D obraz do seba

Uzavriem sa, ako vyliahnuté vajce, vracajúce sa v čase. Som prázdna – vnútro mi práve vytieklo na rošt; pukliny zošíva slnečné teplo a brušná dutina je nasýtená vôňou kvetov. Už nikdy nebudem vákuum.

Akási ruka ma zohrieva. Ten niekto hovorí o mne a ráta predošlé vyliahnutia. Z každého človeka sa raz preleje ľudskosť.

Bez výčitiek a bez záznamu v trestom registri na doskách srdcovej svaloviny aj tak ostane zapísaná arytmia.

 

Kým sme ľudia, vôbec nič nechápeme. Sme dotknutí a besne žiarliví. Máme toľko skvelých plánov, toľko lásky v srdci, plastické spoločenské cítenie a pozitívne myslenie na úrovni buddhy a nikto, ŽIADEN ČLOVEK to neocení!!! Nikto to nevidí! Všetci sú slepí a padnutí na hlavu a keď sa konečne zdá, že sa našiel niekto, predsa len nikto.

Nikto pre nás nie je dôležitejší ako sme sami pre seba.

Tak inak; poďme do džungle. Robiť misiu, robiť dobrých. Možno to ocení Boh…

 

Hovno.

 

Skutky nezachránia karmu.

 

Ten niekto zrazu objal moju zjazvenú škrupinu. Chvíľu som ziapala, vzpierala sa, aj plakala. Žiadne pohladenia už neplatia, už nič nemám, nikto nechápe, nie sú slová, nie je ľudskosť.

A vtedy prestanem, lebo niečo v mojom vnútri sa usmeje. Telepatia plynie ako hudba; nikto ju nevyučuje. Cítiť ju.

Strata všetkého je cielená. Lebo len keď sme prázdni, dokážeme pochopiť, že nič z toho nepotrebujeme. A že zrazu sme plní.

Slobody.

Ďalšie príspevky

Komentáre

16 Responses to 3D obraz do seba

  • Veta s džungľou ma potešila. Viem že vôbec nejde v tomto príspevku odžungľu ale ajtak som nemohol obísť tento príspevok bez toho, aby som to spomenul.

  • Hm… tak toto je dosť náročný text. Čítala som to niekoľkokrát, a aj tak si nie som istá, či chápem.

    Jedno ale určite nechápem. To vyliahnuté vajce. Ako môže vyliahnuté vajce vytiecť na rošt? Ak vytečie, potom nie je vyliahnuté, lebo produktom vyliahnutia je kurča – a to je tuhé… či? Nechcem vyrývať, len tomu nerozumiem.

  • Ďakujem za komenty. 

    to vyliahnuté vajce? viem že produktom vyliahnutého vajca je kurča. ale tu šlo o vnútro. vyliahnutie bola metafora k tomu, že z môjho vnútra niečo odišlo, je prázdne. škrupina popukala a pohár pretiekol. vyliahnutie bolo symbolom niečoho odchádzajúceho, ale zároveň znovuzrodenia, ktoré prichádza po tom, ako niečo odíde, ak rozumieš 🙂 ak nie tak nevadí 🙂 súhlasím, že je to náročné. v podstate ide o úvahu. o ľuďoch. posledná veta to myslím zakončuje celkom v pohode 🙂 ďakujem za prečítanie, aj keď to bolo náročné 🙂 a za komenty 🙂 obidvom.

    Alebo takto. je to úvaha o Bohu a ľuďoch 🙂 možno to tak bude jasnejšie 😉

  • Myslím, že mám predstavu. Vďaka za objasnenie 🙂

    Hah inak myslím, že mi napadlo, či tým niekým nemyslíš práve Boha. Ale neuzavrela som to, či áno alebo nie. Sranda, aj môj posledný príspevok bol venovaný práve Jemu. Vlastne báseň vôbec prvýkrát. Asi ani z Tvojho ani z môjho príspevku to nebolo jednoznačne jasné. Čo mi vôbec neprekáža. 😀 Človek nemusí úplne vždy pochopiť, niekedy stačí pocit, ktorý zanechá.

  • Hm… s tým v strede celkom súhlasím. Ale so záverom nie. Možno len preto, že som tam ja osobne ešte nebola. Ale na základe svojich doterajších skúseností neverím, že po strate všetkého sa naplníme slobodou. Prečo? Stratila som toho fakt veľa. A s prehlbujúcimi sa stratami som sa necítila slobodnejšia, ale spútanejšia. Akoby mi na končatiny nasadili okovy, pohyb sa stával ťažším, dych namáhavejším. Chýbal dôvod hýbať sa. Preto si myslím, že strata všetkého by mala viesť k úplnemu ochrnutiu tela aj duše – čiže k smrti. Ale stratu úplne všetkého som nezažila. Bohužiaľ? Našťastie? Možno je napokon všetko inak, tak, ako píšeš. Ale to by ma teda veľmi prekvapilo.

  • Ja píšem to čo viem. A čo viem je, že človek by nemal byť závislý na ničom. Práve preto stráca veci okolo seba, pretože k ničomu nemá byť pripútaný. Je jedno či je to osoba, vec, čokoľvek. 

    Človek to nechápe, že je to pre jeho dobro, aby si začal uvedomovať sám seba, a nie len všetkých okolo. Riešiť sám seba, namiesto ostatných, to je jedna z najťažších vecí. (v rebríčku ju mám ako tretiu, hneď po nemyslení a neriešení záležitostí, ktoré nám nie je dané riešiť).

    Chcela som tým povedať len to, že dosiahnuť všetko môžme iba vtedy, keď sme slobodní. Ale slobodní nie sme v žiadnom prípade, ak existuje v našom živote vec, ktorá keby zmizla, nevedeli by sme čo ďalej bez nej. To je závislosť. A práve preto sa cítiš zviazaná, keď niečo stratíš. 

    Netuším či to dokážem vysvetliť celkom jasne. Nechcem ťa určite o ničom presviedčať 🙂 ani nikoho. Ja si len tak píšem do neurčita a občas si to niekto všimne a zamyslí sa 😀 Tento komentár môžeš akceptovať a nemusíš, môžeš mi kľudne aj vynadať 😀 ja to vezmem v pohode. Ale nezmení to moje poznanie.

    Ďakujem ti, že si sa ozvala 🙂 potešila si ma. Rozvírila si filozofickú debatu. A máš určite pravdu, z ľudského hľadiska. Len… prichádza čas, kedy by si ľudia mali uvedomiť, že sú niečo viac ako len ľudia. A že svet by mohol vyzerať inak.

    Oh! a ešte som chcela dodať, že nie každý človek musí stratiť úplne všetko na to, aby si uvedomil pravdu. Niekedy nám dá po papuli aj maličkosť. 

  • S tým, že človek by nemal byť závislý na ničom, úplne súhlasím. Vôbec nechcem obhajovať závislosť. Závislosť je sviňa. Aspoň závislosť od predmetov. Ale… Keď sa zbavíme všetkého, kde je potom dôvod na ďalšie konanie? Akékoľvek? Prečo vôbec niečo ešte robiť? Keď už nám nezostane nič okrem nás samotných, odpoveď je ľahká: pre seba. Hm… Ono to robenie pre seba sa v poslednej dobe dosť často pretláča do povedomia ľudí. Asi je to odozva na súčasnú „epidémiu“ pocitov menejcennosti a submisivity. Lenže povedzme si to takto, komu je sympatický človek, ktorý má na prvom mieste seba? Prečo aj dnes, pri hlásaní toľkej nezávislosti, ľudia stále padajú dojatím do kolien, keď počujú, ako niekto obetoval svoj život pre kohosi iného? Na závislosť od človeka sa spoločnosť pozerá omnoho lepšie než na závislosť povedzme od cigarety. Pravda, ak tým človekom nie je niekto, kto tej závislosti evidentne nie je hoden, napríklad manžel bijúci svoju manželku (a tá nie je schopná sa s ním rozviesť, lebo je od neho závislá). Ale čo je napríklad všetkými ospevovaná hlboká láska? Nič, iné, než závislosť… A koľko ľudí ju pritom chce. Všetko niečo stojí. Láska stojí slobodu. Úplne slobodný môže byť len ten, komu sú všetci ostatní ľahostajní. V opačnom prípade je spútavaný – spútavaný tým, či jeho city opätujú, spútavaný strachom, aby sa im nič nestalo…

  • Každý je na niečom závislý.

  • Máte pravdu, obidvaja. 

    Adhara, to s tým, aby sa človek pozeral na seba som nemyslela tak, aby bol upriamený na svoje ego. Práve naopak, človek by mal byť k sebe aj kritický a uznať si chyby aj sám pred sebou a učiť sa z nich. 

    Je to ťažké na vysvetlenie, ako to cítim. V človeku by mala prebývať v prvom rade láska. Ale láska má veľmi veľa podôb. Naučiť sa niekoho milovať a pritom na ňom nebyť závislý znamená naučiť sa rešpektovať ho aj s jeho chybami a prestať chcieť na ňom niečo meniť. Vtedy sa stráca závislosť na milovanom človeku bez toho, aby sme ho prestali milovať. Aspoň tak to teraz vnímam 🙂 človek sa vyvíja a možno to o pár rokov budem vidieť inak. Teraz to cítim nejak takto.

    Čo robiť keď sme tu len samy pre seba a nemáme nič? Vieš o tom, že od kedy sme začali túto debatu tak nad tým uvažujem? 😀 že čo by som robila, keby… nechcem nič vysloviť. Lebo to sa nemá. Hovoriť o sebe, čo by som urobila, keby som stratila všetko a ako by som sa zachovala. Nebola som v až tak vážnej situácií. Stalo sa mi, že som stratila veľa vecí a boli ťažké chvíle v mojom živote, a boli chvíle kedy môžem povedať, že som nemala nič (okrem jedla, pitia, domovu a mamy, čo je dosť). Je to na dlho, bola som ešte decko a nechcem tu vyprávať o sebe, fakt nie.

    „Keď sa zbavíme všetkého, kde je dôvod na ďalšie konanie“

    My sa nemáme všetkého zbavovať, nie tak som to myslela. Jednoducho povedané, občas sa nám stane že strácame veci okolo seba. Ale konať nasilu a zbavovať sa všetkého, aby sme dosiahli nejaké osvietenie je hlúposť, pretože verím v to, že všetko plynie tak ako má. A práve to je to. Všetko je tak, ako má byť. A nikdy nezostaneme úplne samy, nech sa deje čokoľvek. O tom som presvedčená 🙂

  • Sa nedá. Človek má vždy pud sebazáchovy, nech je akokoľvek chatrný (ten pud).

    Stratil som zdanlivo všetko viackrát, dôveru v ľudí asi navždy, ale vždy sa dá o niečo oprieť. A párkát mi pomohlo aj pivo :). Treba sa postaviť, oprášiť, olízať rany a ísť ďalej. Nevzdávať sa. A nájsť si blížneho. Blížni sú dôležití. Ako jeden spevák kázal: „Dôležité je kráčať vždy s niekým.“   Alebo aj s tým vaším bohom. Whatever.

     

  • Napríklad na kyslíku, však? 🙂

  • Okej. Nechápem síce vzťah medzi rešpektom k milovanému človeku a závislosťou na ňom, ale dobre. 🙂 Ja som myslela, že keď je niekto závislý na partnerovi, tak sa chce meniť on a nie meniť toho druhého. Ten druhý je v jeho očiach dokonalý. To on (závislý) sa považuje za úplnú nulu a aby bol hodný jeho lásky, myslí si, že sa musí zmeniť.

    Ja by som bola rada, keby si povedala niečo o sebe, určite by to prospelo k pochopenie mnohých tvojich textov. Ale úplne chápem, že nechceš, zvlášť takto verejne.

    To som rada, že zbavovať sa vecí sami nemusíme.:-) Lebo sú aj také filozofie…

    Na záver, aby som nebola len odporca, musím povedať, že s tou pasážou o ocenení sa stotožňujem čím ďalej tým viac…

  • Majke by v Indii, Tibete či Japonsku rozumeli.
    Práve mám na nočnom stolíku skvelú knihu, napísal ju Boris Filan a volá sa Rozhovor majstra s hlúpym žiakom. Tiež sú tam budhistické myšlienky, vyjadrené vo forme stručných otázok a odpovedí. Silne odporúčam.

  • Ďakujem 🙂 asi preto ma to do tých východných kultúr tak ťahá. Fúha, no tak k tej knihe sa dúfam niekedy za života dostanem 🙂 rada by som si ju prečítala.

    Adhara, sú rôzne druhy vzťahov a rôzne príklady. Sú ľudia, ktorí iba bezhlavo menia seba a prispôsobujú sa, čo je nezdravé rovnako tak, ako chcieť v jednom kuse od toho druhého aby sa menil. Rešpekt a láska, to je stred. Podľa mňa 🙂 Ale úplne chápem tvoje myšlienky, neviem či mi to veríš, ale úplne chápem tvoj pohľad 😀 len nechcem nikoho poučovať. naozaj nie. preto už neobľubujem ani dlhé komentáre, lebo keď ich píšem, mám pocit, že sa v nich strácam. V tvorbe aj vo vyjadrovaní sa učím byť jasná (aj keď je to dosť paradox, keď si človek prečíta príspevok ako tento :D:D:D)

    Polichotila si mi tým, že by si sa rada o mne dozvedela viac, teda ak som to správne pochopila, ale nemyslím, že je to dôležité 🙂 neviem. Koniec koncov, každý jeden príspevok je z môjho života 😉

    Ďakujem ozaj všetkým ktorí sa pripojili do tejto debaty 🙂 ja už sa zdržujem hlasovania. idem písať dačo nové 😀 😉

  • Hmmmm… keď tu tak čítam tie komentáre, začínam mať pocit, že som v skutočnosti veľmi šťastný človek. Neviem aké je to stratiť všetko, ani dokonca stratiť veľa a tiež nemám predstavu, čo musí zažiť človek, ktorý definitívne stratí dôveru v ľudí. V porovnaní s týmto je môj život asi prechádzkou ružovou záhradou. Možno som sa fakt narodila „pod šťastnou hviezdou“, možno skutočné rany ešte len prídu a možno je to aj o postoji. Netrúfam si odhadnúť.

  • Vždy, keď si prečítam od nejakého autora viac diel, začne ma zaujímať, čo je v skutočnosti zač. Prečo píše tak ako píše. A o to viac, ak v nich cítim symbolickú autobiografiu, ktorá ma zaujme ( i keď neviem posúdiť, do akej miery sú tie príspevky naozaj z Tvojho života, no absolútne cudzie Ti to asi nebude, keď o tom píšeš). Prázdne a symbolické profily sú mi dosť proti srsti. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button