Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Augustin Sokol. bookface 6.

Augustin Sokol.

bookface 6.

Úsek bookface 6 je pokračovaním predchádzajúceho úseku bookface 5.

Marika odišla. Zostávam doma iba s plačúcou Verušou, ktorá potom aj so svojim veľkým žiaľom odchádza do svojej izbičky v suteréne.

Prezliekam sa do pyžama, ľahnem si do postele a púšťam si rádio.

V tých časoch ešte u nás televízia nebola.

Silvestrovský program naberá na obrátkach. Práve vystupuje hlavná hviezda programu. Je to František Dibarbora. {

 

františek dibarbora

 

http://www.youtube.com/watch?v=DAjDqJhu2s4

 

http://sk.wikipedia.org/wiki/Franti%C5%A1ek_Dibarbora

 

„František Dibarbora bol slovenský herec. Jeho dedo bol talianskeho pôvodu (volal sa Di Barbora). Najvýznamnejšie inscenácie, v ktorých hral: Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru, Kým kohút nezaspieva. Bol obľúbeným estrádnym umelcom. Uplatnil sa aj v televízii a v rozhlase.“

} Vchádza Veruša. Rozpačito stojí vo dverách. Oči má ešte stále vyplakané. Ale už neplače.

Veruša: Môžeš mi dať niečo vypiť?

Ja: Samozrejme, že môžem. Na čo máš chuť?

Veruša: Dala by som si niečo ostré. Poriadne ostré. Nejakú dobrú pálenku.

Chór: Rodičia mi dôverujú. Preto nič predo mnou neskrývajú. Ani alkohol. Obúvam si papuče. A iba tak, v pyžame, idem s kľúčom do komory. Beriem si z police litrovku gruzínskeho koňaku. Cestou naspäť zoberiem z kuchyne aj pohárik.

Vchádzam do spálne. Veruša sa už medzitým posadila na stoličku pri mojom nočnom stolíku. Nalievam jej do pohárika. Hneď ho vypije. Ďalší pohárik si už nalieva sama. Potom fľašu aj s pohárikom odkladá na nočný stolík.

Venuša: Som na smrť unavená. Môžem si iba na chvíľku ľahnúť k Tebe do postele?

Ja: Samozrejme, že môžeš. A nielen na chvíľku. Môžeme si takto v pohodičke spolu popočúvať rádio. A o polnoci si pripiť na nový rok. Ja si ale namiesto koňaku dám tvoj liečivý čajíček.

Chór: Veruša si vyzuje papučky. Sama si ich už dávnejšie ušila. Je vskutku veľmi zručná. Vyzlieka si sveter. Aj ten si sama uplietla. Dáva ho na operadlo stoličky. Vyzlieka si sukňu. Dáva ju na sveter. Vyzlieka si pančuchy aj s takzvanými štrumpangľami. Aj tie si sama ušila. Sú z elastického textilného gumeného asi trojcentimetrového širokého pásu. Konce pásu sa zošijú. Tak vzniknú akoby dva obojky. Keď sa pančuchy natiahnu na nohy, tak sa na nich ešte natiahnu aj štrumpangle. Tak sa pančuchy pridržujú na nohách. Vtedy u nás ešte neboli pančucháče. Cez sukňu na operadle stoličky dáva aj pančuchy so šrumpangľami.

Chvíľku rozpačito postáva pred posteľou. Na sebe má iba košieľku a nohavičky. Potom si ľahne do postele. Prikryje sa paplónom. Je to veľký klasický domáci paplón. Je dostatočne veľký pre nás oboch.

Vystrie ruky k nočnému stolíku. Nalieva si ďalší pohárik. Vypije ho.

Síce naoko ako keby počúvala rádio. Naširoko otvorenými očami však uprene hľadí na akýsi bod na plafóne. Uschnuté slzy prepožičiavajú pri tom jej očiam zamatový, matný a melancholický lesk. Pomaly zatvára tie svoje prekrásne oči.

Ďalšie príspevky

Komentáre

3 Responses to Augustin Sokol. bookface 6.

  • Začína to naberať grády. Je to biografické?

  • Ďakujem úctivo za komentár. Bude to postupne ešte viac naberať grády. Inač, je to autobiografický príbeh, ktorý som aj v skutočnosti zažil… a aj prežil…

  • na začiatkiu (bookface 1.) som to považoval za bohapustú kravinu. ALe teraz to je jediná vec na pokračovanie, čo ma tu baví. Ja ďakujem. Aj na formu som si už zvykol.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button