Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Správa č.1

(fragment zo správy intergalaktickej komunikácie)

Subjekt pozorovania – Zem

 

Hudba

Počas môjho pozorovania ľudskej rasy som narazil na mnoho zvláštností.  Hudba je ale jednou z najzvláštnejších a najnepochopiteľnejších vecí, aké som doteraz spozoroval.

Je to zoskupenie zvukov a tónov v čase, zvyčajne podľa istých vopred určených pravidiel.  Zvuk je mechanické vlnenie, ktoré dokáže vyvolať v ľudskom uchu vnem. Vzniká kmitaním hmoty. Hudba je teda spojenie rôznych zvukov – rôznych vibrácií, ktoré ale vyvoláva u ľudí estetický dojem! K hudbe ľudia často pripájajú hovorené slovo, teda je aj komunikačným kanálom. Nejde pritom ale o bežné hovorené slovo, ale o slovo modelované do melodických častí spôsobom, aby korešpondovali s obsahom hudby. Zaujímavé je, že spev prebrali od zvierat, ktoré ním upozorňovali na svoju existenciu počas rozmnožovania. V konečnom dôsledku, ide pri speve ľudskom o to isté ako u zvierat.

Zanietenosť, s akou sa ľudia hudbe venujú, je zarážajúca. Neprejde deň, kedy ľudia hudbu nepočúvajú, alebo netvoria. Hudba sa stala súčasťou ľudskej spoločnosti, a je prítomná všade. O to desivejší je fakt, že vo väčšine textov, ktoré sa snaží hudba komunikovať, sa hovorí o láske (citové spojenie ľudí  pred rozmnožovacím aktom).  Zarážajúce je na tom hlavne to, že civilizácia vcelku technologicky vyspelá sa potrebuje obklopovať neustálym pripomínaním zvieracích pudov. Nehovoriac o tom, že sami vidia, že ich večné rozmnožovanie vedie iba k hladomoru, stále túto činnosť podporujú.

Hudbu ľudia delia na žánre (druhy). Zväčša podľa inštrumentov, pomocou ktorých vydávajú zvuky. Medzi priaznivcami týchto druhov vznikajú často úplne nepochopiteľne roztržky. Pritom každý jeden žáner komunikuje rovnaké myšlienky – potrebu rozmnožovania, ako aj zdôrazňovanie významu prostriedkov potrebných na prístup k rozmnožovaniu (materiálne statky).  Ľudia sa budú ohradzovať, že ich texty hovoria aj o niečom inom, ale stále vedú iba k nekonečnému egoizmu. Boj za slobodu, triedne rozdiely, všetko vedie stále iba k rozmnožovaniu.

Masovosť počúvania (prijímania poznatkov) hudby, je taká veľká a pre ľudí taká prirodzená, že tieto návyky vštepujú už mladým jedincom, ktorým táto činnosť nemôže nič dať. Počúvajú (prijímajú myšlienky), ktorým nerozumejú a nie sú schopní ich dekódovať, Takto je už mladým jedincom akcentovaná skutočnosť, že počúvanie hudby je v poriadku.  Mláďatá teda mnohokrát memorujú texty a posolstvá, ktoré nielen že sú nesprávne, ale i nezmyselné.  Oveľa logickejšie by bolo hudbou komunikovať či už vedecko – technické poznatky, alebo iba základné spoločenské premisy, ktoré by jedincom uľahčili fungovanie v spoločnosti. Takýchto javov je v skutočnosti u ľudí žalostne málo.

 

Okolo hudby a jej produkcie sa točí a investuje značné množstvo prostriedkov a statkov, ktoré by mohli byť využité inak.  Nikomu to však nevadí, keďže celá populácia je zmanipulovaná do takej miery, že to každý jedinec berie ako samozrejmosť. Spoločensky najuznávanejší producenti sú dokonca akceptovaní ako úspešní a schopní jedinci.  Pritom ide iba o uznávanie egoizmu, skryté za rúškom pseudoumenia.

Považujem za bezpredmetné hovoriť o skladbe tých najpopulárnejších skladieb, keďže sa jedna schéma opakuje už dve generácie a ľuďom to stále nevadí, mení sa iba forma a interpret. Jedinci, ktorí túto podobnosť vybadali, menia formu svojich skladieb, avšak obsah a posolstvo ostáva stále nezmenené.

 

Zaujímavá je aj tendencia ľudí, zhlukovať sa pri počúvaní (prijímaní) hudby do väčších skupín (tlúp). Toto len potvrdzuje teóriu, že hudba je iba pozostatok z dôb, kedy bola ľudská rasa omnoho primitívnejšia. Hudba sa vtedy používala na oslavu koristi, prípadne modlitby. Preto nerozumiem, prečo sa aj v dobe značne technicky aj spoločensky pokročilejšej ľudská rasa uchyľuje k takto primitívnemu reliktu.  Najčudnejší je zvyk zoskupovať sa a sledovať interpretov v reálnom čase. Ide o overenie toho, či je interpret naozaj reprodukovať svoju hudbu? Ak áno, prečo sa tak diváci tešia, keď niečo interpret zmení?

 

Osobitnou kategóriou je tanec – súbor pohybov ľudí, podľa rytmu hudby – rytmus je členenie procesu na časovo alebo obsahovo rovnaké alebo obdobné periodicky sa opakujúce úseky.

Jediný reálny zmysel vidím v tom, že je to akási forma precvičovania svalov. Určite ide o ďalšiu formu upozorňovania na seba v procese hľadania partnera na párenie. Tu je ale egoizmus a zdôrazňovanie osobných predností také vypuklé, že je zarážajúce, ako môže byť jedna rasa tak dvojtvárna. Na jednej strane schopná technologického pokroku, a na druhej strane taká primitívna.

Ľudská rasa je svojou záľubou v hudbe a tanci sfanatizovaná do takej miery, že niektorí jedinci tvrdia, že bez hudby sa nedá žiť. To nie je pravda. Nezistil som žiadnu spojitosť medzi životnými funkciami človeka a posluchom hudby. Nerozumiem prečo ich vzrušuje práve mechanické vlnenie a prečo sa ho snažia tvoriť, keď existuje mnoho iných vlnení.

Ľudia by bez hudby nestratili nič, boli by schopní fungovať a napredovať ďalej rovnako ako predtým. Prostriedky získané presmerovaním statkov na iné procesy by im dokonca pomohli napredovať rýchlejšie. 

Po preskúmaní iných aspektov fungovania ľudskej spoločnosti a zvyklostí ľudskej rasy, zašlem kompletné stanovisko.

 

(koniec správy)

Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to Správa č.1

  • Nesúhlasím.

    Uznávam, že je v tom aj kus pravdy. Ale neglobalizovala by som to takto. Nie každý frčí na komerčnej hudbe a nie každý, komu sa komerčná hudba môže páčiť, sa musí stotožňovať s bezduchosťou jej obsahu. Ja osobne si napr. vyberám aj na základe textov. Môže sa mi niečo na prvý posluch páčiť, ale keď zistím, že to má hlúpy text plný prázdnych slov (často akože o láske), akosi stratím záujem. Väčšinou, ak ma niečo fakt že naplno zasiahne, je to vďaka súhre dobrej hudby a dobrého textu. Dokonca ani s tým egoizmom nesúhlasím. Lebo nie každý, kto sa hudbe venuje, to robí len zo zištných dôvodov.

    Ale beriem, že z globálu to často tak funguje a ak by to vnímal nejaký nezainteresovaný pozorovateľ (povedzme mimozemšťan), možno by to z jeho pohľadu vyzeralo nejako tak podobne, ako si napísal.

    Takže… z globálu chápem, ale osobne nesúhlasím. Naozaj nie.

  • Kedysi som napísala sci-fi poviedku, v ktorej sa mimozemšťania pozastavovali nad čudáctvami ľudskej civilizácie. A okrem iného sa čudovali aj nad hudbou. Čitatelia ma však zdrbali, že každá vyspelá civilizácia by rozumela hudbe. Ja si to nemyslím. Veď je to, ako aj píšeš, iba mechanické vlnenie. So špecifickými účinkami na ľudskú nervovú sústavu, ale kto to nezažije (alebo podrobne nepreskúma tieto interakcie), ten to nepochopí. A niektoré veci nechápem ani ja. Napríklad túžbu zoskupovať sa a sledovať interpretov v reálnom čase. Človek síce vidí svojich obľúbencov naživo, ale veľmi ďaleko, všade navôkol plno ľudí, nepohodlie, navyše naživo to neznie ani zďaleka tak bezchybne ako na CD-čku… OK, OK, stačí si predstaviť, že tam vpredu nie je nijaká kapela, ale štartujúci raketoplán a hneď chápem. 🙂

    Takže chválim – týmto si mi zahral do nôty. 😀

  • hah myslel som si 🙂

  • (Hudbu a tanec skúma m. i. aj veda zvaná estetika. Od zvierat sa človek odlišuje napr. aj schopnosťou vnímať krásu. Okrem finančných problémov, samozrejme:-)

    Dnes namiesto filozofovania radšej bonmot.

    Sú tri najkrajšie pohľady na svete:

    (1) Plachetnica s napnutými plachtami.

    (2) Cválajúci kôň.

    (3) Tancujúca žena.

    K bodu (3): Choď na titulku tejto stránky a pusti si ukážku zo Zumby. (Čistá krása, že?)

     

  • Ad: „hľadanie partnera na párenie“.

    Ide o superprioritu ludstva:

    Nájdete vhodného partnera (= spojenie čo najvhodnejších génov) rozhoduje totiž o zložení budúcej generácie. Nič na svete nie je preto dôležitejšie ako tento výber. Preto sa tomu bežní ľudia venujú s toľkou vehemenciou. Preto kvôli, na prvý pohľad, tak banálnej hlúposti, ako je spojenie s obdivovanou bytosťou (= jedincom s vhodnými génmi), sú schopní ľudia obetovať kariéru, opustiť doterajších partnerov a deti , vraždiť, prísť o majetok, podvádzať, kradnúť a pod. Celé tisícročia tento fenomén (= program Prírody) priam fascinuje umelcov i filozofov. Ak si odmyslíme priamu či nepriamu motiváciu umelcov súvisiacu s osobami opačného pohlavia, zostalo by nám na svete zrejme len pár kníh, obrazov, skladieb. Podľa Freuda aj napr. taká „láska k Bohu“ je vlastne len sublimovaná sexuálna energia. (… napr. výroky mníšok o tom, že Kristus je ich ženích a pod.)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button