Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Alex 1. kapitola

Alex si včera zlomil ruku. Pretože staval rebrík pre veveričku. Smrek vedľa ich domu je totiž príliš vysoký na to, aby naň nejaká veverička vyliezla… S Alexom sme si totiž dali prísahu, a to takú, že budeme pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Dali sme si ju včera. Lebo včera Alex rozbil porcelánovú truhličku na šperky svojej mamy a ona ho strašne zbila. Teda nie strašne, ale skoro strašne. A to varechou. Vždy ho bije varechou. Alebo rukou. Alebo ockom. A povedala: „Keby si už namiesto tých volovín začal robiť niečo užitočné!“ A tak sme si dali prísahu. Že budeme užitoční. Pre Alexa to ale znamená byť trošku viac dospelý, a to je úplná pohroma.

Alex teraz leží v posteli a radšej neleží ale spí, lebo ho to veľmi bolí. Tá ruka. A nielenže ju má zlomenú, ale v prstoch má aj triesky a palec má úplne modrý, pretože si po ňom tresol kladivom! Ziapal na celý les, čo majú za domom. Viacej však ziapal, keď ten rebrík dostaval a nevedel sa dostať naspäť na zem. A potom viac už iba keď spadol.

Alex hneď vedel, že má niečo zlomené. Lebo niečo v jeho ruke nechutne puklo a ten zvuk ho tak vystrašil, že zamrzol strachom a zozelenel, až ho na trávniku vôbec nebolo vidno a rodičia si ho všimli až po veľmi dlhom čase. Zavolali doktora a milý Alex je teraz práceneschopný. Aj školoneschopný. Aspoň na týždeň…

„Ty furt musíš vyvádzať nejaké sprostosti, však?“ Sykol otec, keď  mu doktor oznámil, že bude potrebné s Alexom ostať doma. To pre ocka znamená neísť do práce a neísť do práce je viac než zlé. Lenže horšie je s ockom, ktorý nemôže ísť do práce ostať doma. Pretože ocko pracuje aj keď spí. Rozhadzuje rukami a občas aj hlasno rozpráva.

Alex sa ho už neraz pýtal, prečo toľko pracuje. A ocko mu povedal, že preto, aby mohli mať všetko po čom túžia. Vtedy mu Alex povedal, že by chcel námornícku loď. Aj s námorníkmi, samozrejme. Ale ocko sa len zasmial, obliekol si svoj drevorubačský kabát, dal si na hlavu teplú čiapku a odišiel do práce. Ocko je strašný drevorubač. Veľmi silný. A často s ním nie je normálna reč. Napríklad o pirátoch, alebo o tankoch. O tom s ním vôbec nie je reč.

Alex otvoril oči a rozhliadal sa okolo. V izbe nikoho nebolo. Vonku bolo pekne a leto. Ako vždy, keď je človek chorý, alebo niečoho neschopný. Postavil sa z postele a zatočila sa mu hlava, lebo málo pil. Keď spal tak totiž nemohol piť. Rýchlo si obliekol košeľu a nohavice s trakmi a vybral sa do kuchyne. Cestou ale zistil, že v dome je hrobové ticho.

Prespal som týždeň, či čo? Pomyslel si, otvoril skrinku na poháre a s napol zavretými očami po jednom siahol. Niečo však bolo divné. Donútil sa otvoriť oči viac a zistil, že skrinka na poháriky je prázdna. Tak otvoril dvierka skrinky na hrnce, že si naberie vodu aspoň do hrnca, ale ani hrnce v linke neboli.

Vykradli nás! To musím povedať ockovi! Rozhliadol sa okolo seba. No stoličky boli stále stoličkami, gauč stál na mieste, dokonca aj televízor. Nástenné hodiny po prastarej mame viseli nad vchodom do obývačky, a cenné maličkosti, ktoré mama rokmi nazbierala ako vďaku od príbuzných svojich pacientov v ústave pre zdravotne ťažko postihnutých ležali na rímse kozuba, ako pred tým. Nič cenné nezmizlo. Tak prečo hrnce??? A poháre?

Alex zamieril do kúpeľne, aby si opláchol tvár. Mohol by byť vystrašený, ale nebol. Asi preto že ešte spal. Pustil vodovodný kohútik a do oboch rúk si nabral vodu. Vyšplechol si ju do tváre. Pleť mu trošku očervenela a pehy stmavli, ako v lete na kúpalisku. Siahol po uteráku, no žiaden tam nebol.

Toto nie je divné, toto nie je nič zvláštne, opakoval si v duchu. Mama často zabudne dať uterák k umývadlu. Ale na radiátore vždy býva zavesený jeho župan, do ktorého sa utiera, keď uterák nie je po ruke… lenže chýba aj ten…

„Márnosť! Oci???“ Zakričal Alex do prázdneho domu. Nikto sa však neozýval.

„Mami?“ Ozval sa znovu, viac prestrašene.

„Čajka???“ Zaúpel.

V tom sa započúval, aby zistil, či je v dome aspoň niekto. Aspoň prach, alebo nejaký trpaslík. Keď zrazu začul lomoz. Pobral sa na poschodie, späť do svojej izby, no nenašiel nič čudné. A hlavne nič živé, čo by mohlo lomoziť.

A zase ten zvuk! Podivný tlmený rachot.

Pristúpil k dverám do spálne, chvíľu napäto čakal a keď sa to  ozvalo znovu, prudko vpadol dnu.

„Hej!“ Zreval. Nikde však nikoho.

Prezrel sprchový kút, chodbu, špajzu, skrátka lietal po prvom aj druhom poschodí domu ako námesačný. Ale nič nezistil, a to znamenalo niečo veľmi zlé… Znamenalo to, že Alex sa bude musieť vybrať do podkrovia.

Po celom tele sa mu rozbehli zimomriavky. Podkrovie… Ktovie čo všetko sa skrýva v tých tmavých vreciach, v ktorých majú byť údajne uložené staré haraburdy, hračky a pokazené veci… Podkrovie síce Alexovi neznáme nebolo, ale nemohol mu odoprieť, že je tajomné, tmavé a zvláštne. Aj keď si v ňom ukrýval vynálezy a boli časy, keď tam strávil viac času ako vo vlastnej detskej, teraz mu tmavé podkrovie s jediným oknom pripadalo ako nepriateľ.

Obul si podkrovné papuče, to sú papuče do podkrovia. Sú tak trochu špinavé a slúžia na to, aby sa špina z podkrovia nenosila do domu. Položil ruku na dvere s ťažkou mosadznou kľučkou a telom mu prebehol čudný pocit. Boli to posledné pôvodné dvere, ktoré v dome ostali. Kedysi tu totiž žil horár. Ale to bolo v roku pána, keď zomrel a tento dom zanechal v strašnom neporiadku… no možno… Alex na to nechcel ani pomyslieť, no možnože sa vrátil. A možno mu vadí terajší poriadok, ktorý urobila mama a preto niekam ukradol a ukryl hrnce… Otázka však znie, môžu duchovia kradnúť? No nič, pomyslel si Alex. Navrhnem mu, aby si z podkrovia urobil svoju izbu, ale hrnce, ani nič z domu kradnúť nesmie. Môže si požičať kuchyňu a aj kúpeľňu, ale len keď nebudeme doma a potom po sebe všetko upratať.

Zhlboka sa nadýchol, dvere zavŕzgali a Alex zapol baterku. A vtom si uvedomil, že sadra na jeho ruke chýba, že ho ruka vlastne vôbec nebolí a že je úplne zdravá a ohybná.

„Snívam?“ Spýtal sa sám seba piskľavým hlasom. „Haló? Je tu niekto? Kto mi uzdravil…“ Nestihol však dopovedať, lebo lomoz sa ozval znovu a tentokrát aj s hlasným zanadávaním. Alex sa napol ako struna. Zhypnotizovane vykročil na prvý schod, potom na druhý a tretí. Zdalo sa mu, že je taký maličký… akoby sa zmenšoval. Pokračoval štvrtým, piatym a šiestym schodom. Steny sa rozšírili? Siedmy, ôsmy a posledný schod…

Stál pred ním ako pred záhradným múrom.

„ To nič, veď len snívam.“ Zašomral si popod nos, nadýchol sa a zmenšený, asi ako ockova stolná lampa sa vyškriabal cez posledný schod. Rozhliadol sa. A naozaj. Mal pravdu.

 

Podkrovie vyzeralo ako vesmír! – tmavý strop ako obloha bez hviezd a jediné okno, ako slnko. Vrecia s haraburdím pripomínali Himaláje, lyže, sánky a lopár kozmické rakety. Všetko bolo obrovské. Dokonca aj drobné smetie, ktoré, sa na podlahe hromadilo teraz Alexovi pripadalo ako záhradné exponáty vypchatých drobných zvierat.

„Haló?“ Zakričal Alex do prázdna. „Haló?“

„Čo tak hulákaš?“ Ozval sa zrazu akýsi hrubý hlas. Alex si od preľaknutia takmer prehltol jazyk, lebo celý nadskočil ako kovboj v sedle.

„Kto je tam?“ Vystrašene sa obzeral na všetky svetové strany a v tmavých zákutiach obrovského podkrovia sa snažil zachytiť pohyb, alebo aspoň niečo, odkiaľ by mohol ten hlas vychádzať.

„Čo kto? No ja! A ty si kto?“ Odpovedal ten ktosi.

„Ja som Alex. A tu bývam. Ste to vy? Ten duch? Ja… ja sa vás nebojím. Ani vám nechcem ublížiť, alebo vás vyhnať, ale musím vás požiadať, aby ste…“

„Aký duch? Duch?! Kde je duch?!“ Ozval sa hlas prestrašene. Zrazu bolo počuť šuchot krídel a ponad Alexa preletel tieň. Vtom pred ním pristál starý holub.

Alex sa v prvom momente preľakol a o tri kroky cúvol.

„A vy ste kto?“ Vyletelo z neho. Srdce mu divo tĺklo a ničomu nechápal. Ale zvedavosť bola silnejšia.

„Hovoril si… duch, chlapče?“ Holub zagúľal obrovskými očami, pričom krídla mal stále rozprestreté, akoby chcel každú chvíľu zase odletieť a zobák mierne pootvorený. Jeho pohľad vyzeral značne nepríčetne a keď sa k tomu pridalo ešte prešľapovanie z nohy na nohu, jeden by si pomyslel, že tento starý holub to už nemá v hlave pohromade.

„Prepáčte ale… čo sa tu do pekla deje?“ Zanadával Alex, aj keď mu to mama vždy vyslovene zakazovala a otec ho za to trieskal po hlave. Alex doma nemohol povedať ani: dokelu. Lebo to hovoria iba vagabundi – vravela mama. A Alex predsa nie je žiaden vagabund. Teraz sa mu iba sníva a to ho ospravedlňuje, vo sne sa predsa nikto nedozvie, že povedal: do pekla…

„Čo čo sa tu deje?“ Vyštekol starý holub. „Je tu predsa duch!“ Jachtal. „Chlapče… zmizni radšej odtiaľto. Straší tu!“

„Pán Holub, prosím vás, upokojte sa,“ snažil sa ho Alex trochu uchlácholiť.

„Aký pán holub?“ Vyhŕkol holub. „Tu je ešte aj nejaký holub?“

„Preboha veď vy ste holub!“ Alexovi slušnosť vypovedala službu.

„Ja? A holub? Ale kde!“ Odfrkol.

„Tak kto ste potom?“ Zarazil sa Alex.

„A čo nevidíš?“ Vybuchol holub.

„Čo nevidím?“ Nechápal Alex.

„Tak ty nevidíš… Ach Bože… chlapče nešťastný… to mi je naozaj ľúto.“

„Ba vidím! Teda niečo nie, ale to ste povedali vy…“

Debata sa začala pekne zamotávať.

„Tak pozri, chlapče… jáj, či ty vlastne nevidíš. Moje chudiatko. Ako si sa sem vôbec dostal? No to je jedno, musíš preč. Je tu duch!“

Holub ho oblapil veľkými krídlami a starostlivo sa ho snažil niekam odpratať. Alex nasrdene zhodil zo seba jeho krídla, postavil sa mu zoči-voči a veľkú hlavu mu chytil do oboch dlaní.

„Pane? Kto ste!“ Zreval. Holub sa mu celý vyvedený z miery vymanil z područia a otriasol si perie na celom tele až ním zmykalo. Chvíľu na Alexa udivene civel s otvoreným zobákom a zavrel ho až keď cítil, že už mu z neho padá slina.

„No holub, predsa…“ Dodal potíšku.

„To vidím, ale ako sa voláte. Ako vás oslovujú? Pán Holub? Alebo iba Holub?“ Alex sa snažil hovoriť jasne a zrozumiteľne, ale žiaľ akosi nič nepomáhalo.

„Kto ma oslovuje?“

Tak to bolo príliš. Alex prevrátil očami, otočil sa holubovi chrbtom a pobral sa na odchod, keď v tom sa ocitol rovno oproti čomusi strašnému!

Obrovské chlpaté laby, z ktorých vytŕčali lesklé pazúre pripravené na boj. Mierne sa zadrapili do podlahy a ten zvuk Alexovi postavil na tele všetky chlpy. Ako postupoval po oblude pohľadom vyššie, zistil, že stojí pred ozrutnou susedovou mačkou Milou. Skúmavo sa naňho dívala a bolo jasné, že ho nepokladá za žiadneho homo sapiens sapiensa ale skôr za svoj nedeľňajší predkrm! Alex jakživ nevidel nič tak hrôzostrašné a hoci Milu nikdy nemal rád, ani vo sne by ho nenapadlo že je až taká odporná.

Z výšky ho osvetľovali jej gigantické žlté oči s rozšírenými zreničkami, čiernymi a prázdnymi ako studňa bez dna. Z mierne pootvorenej tlamy jej trčali dva očné zuby, ktorých by sa človek za normálnych okolností vôbec nebál, lenže teraz bol jeden taký zub veľký asi ako Alexova ruka.

Mila mala vypelichaný kožuch, takže nebolo vôbec ľahké identifikovať, aké farby na ňom vlastne kedysi boli a jej hrôzostrašný zjav dotvárali uši obhryzené blchami a celkom bez srsti. Smrdela ako kompost a chvostom, ktorý bol v polovici zlomený mávala striedavo doprava a doľava. Už-už sa chystala skočiť, keď vtom holub náhlivo zvrieskol:

„Naskoč!“ A ponúkol Alexovi chrbát.

Alex neváhal ani na stotinu sekundy! Oblapil holuba okolo krku a vyšvihol sa mu medzi krídla práve vo chvíli, keď sa po ňom Mila zahnala zašpinenou labou. Zlostne zamraučala až ten zvuk Alexovi vo chvíli pripadal ako rev leva.

„Leť! Leť!“ Nabádal holuba, ktorý sa pod jeho váhou mierne zakolísal.

„Si trochu ťažký na moje staré kosti!“ Odvrkol Holub zlostne a vzápätí sa vzniesol do vzduchu. 

„Prepáč, ale skús teraz zabudnúť na svoju starobu…!“ Dychčal Alex a od strachu chcel zavrieť oči, ale nemohol.

„Starobu? Kto ti povedal že som starý?!“ Osopil sa naňho Holub a namáhavo trepotal krídlami, aby sa vzniesli vyššie. „A tlačíš ma kolenami!“ Zamrmlal podráždene.

„Mamikna moja, prepáč mi všetky nadávky, oci, už nikdy nebudem zlý, len nech odtiaľto vyviaznem s obidvoma rukami a nohami!“ Šepkal si Alex sám pre seba a kŕčovito zvieral Holubovi krk.

„Škrtíš ma! Ako mám takto letieť?“ Vrieskal Holub.

„Prepáč!“ Vrieskal aj Alex.

Mila sa však nemienila vzdať; nejaký starý vták ju predsa od raňajok neodradí! Vyškriabala sa na vrece s haraburdím a odtiaľ vyskočila na starú drevenú skrinku po Alexovej prababke, ktorú asi pred rokom rodičia vyradili zo zoznamu ich nábytku a vyhodili ju sem na povalu, lebo smrdela starinou. Na to, aká bola tá mačka kostnatá a odporná sa pohybovala príliš nebezpečne. V mihu sekundy sa odrazila zadnými nohami od drevenej skrinky a potom šup na kartóny s ockovými knihami, pre ktoré už v dome nebolo iného miesta.

Holub a Alex leteli stále vyššie, mierili medzi drevené trámy tesne pod strechou, lebo si mysleli, že tam budú v bezpečí. Lenže tesne pred tým, ako sa Holub s Alexom na chrbte dotkli dreva,  Mila ich už čakala hore a škľabila sa ako besná!

Alexovi sa šmyklo a spadol Holubovi z chrbta. Zachytil sa trámov a div že nespadol rovno dole. Namáhavo sa vyškriabal naspäť, ale sotva si mohol vydýchnuť, Mila po ňom okamžite vyštartovala.

„Tam!“ Skríkol Holub napätým hlasom a ukázal na malú škáru v streche. Alex sa rozbehol k nej.

„Ale čo vy, pán Holub?“ Obzrel sa so strachom v očiach.

„O mňa sa neboj! Skolil som už…!“ Lenže nestihol dopovedať. Mila ho zasiahla labou, Holub stratil orientáciu a rútil sa rovno dole. Alex to celé napäto sledoval a nedokázal zo seba vydať ani hlások. Tesne nad zemou však pán Holub akoby zázrakom znovu vzlietol a kdesi sa stratil. Milina pozornosť sa obrátila späť na Alexa. V okamihu priskočila k nemu a bola by ho určite zožrala, keby sa Alexovi nepodarilo cez malú škáru prestrčiť von na strechu.

Na chvíľu ho oslepilo. Všetko osvetľovali hrejivé slnečné lúče, ale aj napriek tomu boli škridle stále vlhké od raňajšej rosy. Alex si na chvíľu vydýchol, no nepodarilo sa mu zbaviť zlého pocitu a strachu o pána Holuba.

A v tom bum! A škripot! Milina laba sa prestrčila cez otvor a naslepo šmátrala po Alexovi, ktorý sa tak zľakol, že ho trhlo a začalo sa mu šmýkať po klzkej streche rovno dole. 

„Pomóóóc!“ Zreval a snažil sa zachytiť čoho mohol, ale všetko bolo príliš klzké. Takmer v tej istej chvíli však jasne začul Miline bolestné mraučanie a vzdialené:

„Na! Tu máš! Ty potvora chlpatá, nenažratá! Toto sa patrí?! Ty hanba prírody!“

Milina laba sa zo škáry v streche vytratila a bolo počuť buchot a lomoz a vtom sa škridle rozleteli a vyletel cez ne pán Holub. Trochu otrasený ale živý a zdravý, s Milou v pätách. Zamieril prudko dole ako pilot stíhačky, schmatol pazúrmi Alexa za traky a v poslednej sekunde sa obaja vzniesli do vzduchu, zatiaľ čo Mila sa bezmocne šmýkala po streche, až napokon s hlasným mraučaním padla do šípových kríkov pred domom.

Chvíľu bolo ticho. Pán Holub dychčal a Alex sa snažil spamätať. Započúval sa do šuchotu holubích krídel a do toho, ako sa v nich zachytáva vietor. Toto je veľmi čudný sen, pomyslel si. Pán Holub plachtil ako starý veterán a obaja boli šťastní, že unikli uslintanej, besnej Mile.

Zrazu sa rozosmiali. Smiali sa a smiali, šťastne a od srdca, až Alexa bolelo v bruchu, keď vtom pán Holub zahlásil:

„Tuším budem mať otras mozgu…“ Oči sa mu prevrátili stĺpkom, hlava klesla a začali padať.

„Pán Holub! Pán Holub!“ Vrieskal Alex cez odpor vetra a snažil sa pána Holuba nejak prebrať, no ten už upadol do bezvedomia a pomaly ho vypúšťal z pazúrov. To nie! Pomyslel si Alex a začal sa po jeho nohách šplhať nahor. Zachytával sa pevného peria, krídel, zobáka, hlavy, kruku, no skrátka čoho sa dalo, len aby sa vyškriabal pánovi Holubovi na chrbát. Zem sa nebezpečne blížila. Pán Holub sa točil, prevracal a Alex sa na ňom udržal iba zázrakom. Zakliesnil si nohy pod jeho krídlami a snažil sa ho prefackať, no nič nepomáhalo.

Jasné! Moja košeľa! Pomyslel si a ako v nejakom divokom filme si ju zo seba rýchlo vyzliekol, zachytil rukávy a zvyšok rozprestrel nad sebou, aby z nej urobil balón, do ktorého sa naberal vzduch. Začali spomaľovať. Alexov nápad našťastie zafungoval.

Ozvalo sa žuchnutie z neprofesionálneho pristátia. Alex sa odkotúľal a pán Holub ostal bezvládne ležať. Chvíľu bolo ticho. Tráva bola mokrá a vzduch trochu chladný. Alex si uvedomil, že mu tečú slzy a sopeľ. Rýchlo sa vysmrkal do stebla trávy a ponáhľal sa k pánovi Holubovi.

„Pán Holub, pán Holub, ste v poriadku? Haló, ozvite sa!“ Šepkal Alex, pričom ním triasol. Nič však nepomáhalo. Alex si k nemu bezvládne sadol a so slzami v očiach si oprel hlavu o jeho hruď. No do niečoho narazil. Do niečoho tvrdého a kovového. Skúmavo sa zahľadel na to miesto, ale pod tvrdým perím akosi nič nevidel. Rozhodol sa ho teda odhrnúť a narazil na tenkú zlatú retiazku. Visel na nej odznak. Alex ho uchopil do ruky a prečítal:

„Anton Zobákov. Veliteľ 3. Oddielu bojovej letky 16.“

 

 

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

2 Responses to Alex 1. kapitola

  • Podľa mňa je to perfektné. 😀 Neviem teda ako by to hodnotil odborník a aké rozprávky dnes čítajú deti, ale mne sa to aj s tými ilustráciami prišlo normálne seriózne že super. Možno by to chcelo ešte trošku upraviť, ale mne sa to zdá dosť dobré na knihu. Teda keby toho bolo viac. 🙂

  • Ďakujem teda za pochvalu 🙂 aj za prečítanie, lebo je to dosť dlhé, takže si vážim každého kto si na takéto niečo nájde čas 😀 a ešte k tomu je to detská rozprávka. Tak chystám sa určite toho napísať viac 🙂 hlavne keď vidím ako sa na tom brat baví a keď si predstavím, že by to mohlo robiť radosť možno aj iným deťom… uvidíme 🙂 

    Ďakujem ešte raz 😀 aj toto je pre mňa povzbudením aby som ďalej písala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button