Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

My

Milión iskričiek v snehu. A tvoja práca a ty vonia všade okolo. V múroch domu, o ktorý sa staráš, v dlaždiciach na dvore, ktorý si postavil, v škridliach na streche.

Poznám ťa málo. A nepateticky. Mám pocit, že na teba nedočiahnem, ako na orech v záhrade. Ale netreba.

Sneh padá zo striech a dupoce. Celkom úprimne. Tvoje batohy však ostávajú s tebou.

Všetko je iné, keď niekam prídeš. Hromžíš, alebo sa smeješ. A musíš ísť. Naspäť do seba.

Raňajšia cigareta. Vyhorí dnes, zajtra a potom. Možno by si chcel niečo iné a možno máš pocit, že na tvoje sny tu nie je miesto. Že si i ch zbabral a premeškal. No aj keď tvrdíš, že neveríš, a že všetko je zlé, máš stále nádej bez plánov.

Možno strácam svoj zmysel pre umenie. Možno dospievam. A možno ťa naozaj vôbec nepoznám, otec.

Ďalšie príspevky

Komentáre

5 Responses to My

  • Wau. Najprv som vôbec nechápala a nejako mi to nič nedávalo. Potom prišla posledná veta a mne docvaklo (na blondíny treba pomalšie :)) – tá malá drobnosť, ktorá zlepí úlomky dohromady a zrazu všetko dáva zmysel. Prečítala som to znova – to už som vychutnávala. Fakt dobré. Toto sa mi veľmi páčilo. 🙂 Má to veľmi silnú emóciu. Teda aspoň pre mňa.

  • som veľmi rada 🙂 možno si to niekedy prečíta.

  • áno, to som mal na mysli, priame, nepatetické, možno aj preto, že píšeš konkrétne, hĺbku myšlienok naznačuješ bežnými obrazmi

    vítaj doma 🙂

  • potešil si ma 😀 dík 😀 vítám ;D

  • áno aj nie…

    pekné

    nebuď smutná

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button