Literárny blog Kope Vás múza?
Cestovateľský blog Cesty a rieky
ešte si ťa kŕčovite zvieram
spí
vdychujúc
po bradu vyhrnutý deň
obrázky sfúknuté z vláskov
hádaj
čo je to
netuším
desí ma
neuchopiteľné
vzďaľujúce sa každým snom
spi
spletiem sieť
z prstov písmen právd
a bdieť
ešte zostaň
zostanem
kým nie je tesno
učím sa hľadieť privretým oknom
a opatrne
otvárať vetru dlaň…
Ďalšie príspevky
jednoaktovka o metamorfóze
občas sa zdá moje hniezdo prázdne
…
balada o záhrade
modlitby
verím, že aj prach má punc večnosti
kým ti vyhladím brázdy
pomôž mi do ticha…
vášnivá spomienka na čaj o piatej
pominuteľné šmuhy na skle
dni počítané na dotyky
impresia bez dotyku
Dotyky
aj keď mlčím
si prach..
Ach, ženy…
sú rána keď sa bezcielne brodíš trávou
vždy keď mi prudko vrazíš do slabín
tak ako tráva
niečo mi uniklo
do tvojich pláží
Myslím, že nerozumiem 😀 … no napriek tomu sa mi to páčilo. 🙂 Má to v sebe akúsi zvláštnu emóciu.
nežné a krásne. ako od teba 😀
nevadí, ak budeš niekedy sedieť nad posteľou svojho spiaceho dieťaťa, porozumieš oveľa lepšie, apo svojom 🙂
ahoj, takže žiješ 🙂
boli časy…
dík
A vieš, že nad touto verziou vysvetlenia som uvažovala? 😀 To tie „vlásky“ ma naviedli. Ale fakt som v tom nemala jasno. 🙂
veď preto som tam tie vlásky dal 🙂