Komentáre

9 Responses to Mozaika

• 

  halofon on 1. januára 2012 at 20:58

  Aj tie čriepky a krv môžu tvoriť kúsky mozaiky. Síce trochu odlišnej, ale verím, že by sa niekomu tiež páčila. Nakoniec všetky úspechy sú vydláždené krvou a dorezanými (prinajmenšom) chodidlami). Veľmi ma zaujíma bolesť a jej vnímanie. Čo ak rozbíjal len preto, aby mohol cítiť bolesť? Aby tie sklá mohol mať vrezané v tkanive? Chtiac nechtiac, možno aj nevediac. A jeho mozaiku tým tvorili pocity slastnej bolesti.

   

  Mimochodom, vyzeráš veľmi pekne Wavako.

  Odpovedať
• 

  wavako on 1. januára 2012 at 22:31

  Nuž, aj to je pohľad na vec. Každý to môže vidieť trochu inak (nie len poézia je mnohotvará).

  Ak to zoberieme všeobecne, potom ide z Tvojho pohľadu (ak to vnímam správne) tak trochu o sadomasochistu. Aby sme sa nepochopili zas zle (aj keď vylúčiť sa to vonkoncom nedá :P), na bolesti nie je nič zlé, pokiaľ je prirodzená (je to súčasť života) a taktiež súhlasím s tým, že úspechy bývajú vydláždené krvou (v zmysle, že človeka mnoho stoja). Ale vyžívať sa v bolesti ako takej mi príde trochu (alebo aj dosť) choré. V oboch smeroch. Či už by sa kochal vo vlastnej bolesti alebo v bolesti tých druhých.

  Ak to zoberieme konkrétne, tak myslím, že toto nie je jeho prípad. On netúži po bolesti, povedala by som, že chodenie po čriepkoch ho zraňuje nechcene. Problém je v tom, že si stále neuvedomil, že ľudia nie sú skladačka a už vôbec nepatria k jeho inventáru, s ktorým si môže robiť, čo sa mu zachce.

  A k tej poslednej vete… uf… ďakujem za kompliment. Trošku si ma zaskočil.

  Odpovedať
• 

  halofon on 4. januára 2012 at 7:28

  Opustime na chvíľu zabehnuté klišé. Vnímanie bolesti je pre človeka najlepšou vecou aká sa mu mohla počas evolúcie stať. Je to len výstraha že: au! dávaj pozor, ešte trochu a bude problém, vážnejší ako len nabité koleno. Preto nechápem, prečo všetci zavrhujú bolesť a chcú s ňou skoncovať. Nevravím, že sa v nej vyžívam, no je zaujímavé ju skúmať. (myslím že som o tom tu niekde aj čosi malé napísal). Ale toto bolo od veci.

   

  Ďalej ma zaujíma Prečo si myslíš, že ľudia nie sú inventár?? A to pre ktorúkoľvek osobu.

  Odpovedať
• 

  wavako on 4. januára 2012 at 12:47

  S tým v podstate súhlasím. Bolesť ako taká je pre človeka (a každý iný živý organizmus, ktorý ju vníma), veľmi dôležitá. Pointa je v tom, že tu som nehovorila o fyzickej bolesti (a to Ti je určite jasné).

  Prečo si myslím, že ľudia nie sú inventár? To sa ma ako pokúšaš nas…srdiť alebo čo? Nechce sa mi veriť, že si túto otázku myslel vážne, preto neviem, či má zmysel na ňu odpovedať. Ale dobre, chcel si, dostaneš odpoveď. Lebo toto nie je zvieracia farma a nikto nie je niečím viac než ostatní, aby si osvojoval právo niekoho vlastniť. Preto. A áno, pre ktorúkoľvek osobu. Pretože ak aj vezmeš do úvahy partnerský vzťah (čo nie je tento prípad), obaja partneri sú (alebo by aspoň mali byť) rovnocenní. Ani jeden z nich nie je len časťou inventáru toho druhého. Čo je samozrejme len žiadaná teória, lebo v praxi to tak často nefunguje. Ale áno, ak sa vrátime späť do otrokárskej éry, potom vlastnenie ľudí a ich status ako inventár je niečo celkom normálne…

  Toto je ale aj tak trochu z iného uhla. Už sa to zvrháva celkom mimo témy príspevku, lebo tam boli tie myšlienky poňaté trochu inak. Navyše, fakt neviem, z akého uhla si to myslel Ty. Toto by bolo asi na hodne dlhú debatu…

  Odpovedať
• 

  halofon on 4. januára 2012 at 18:42

  Jasne, je to mimo tému, ale i tak je to zaujímavé. A trochu inak som to myslel – nie inventár ako vlastníctvo, to určite nie. Skôr ako kulisy. Tak mi to pripadá skôr.

  Odpovedať
• 

  wavako on 4. januára 2012 at 19:29

  To skôr. Z tohto uhla pohľadu môže byť. Ak to pojmeš prenesene a zo života spravíš divadlo (scénu), potom určití ľudia v rámci „predstavenia“ môžu byť spoluherci a určití môžu byť trebárs len kulisami – a teda inventárom. Ale to sme už v celkom inej rovine. 🙂

  Odpovedať
• 

  boco on 6. januára 2012 at 0:36

  píšeš príjemne, čisto, našľapujúc každým slovom premyslene, jednak štylisticky, ale aj myšlienkovo

  škoda len, že vo všeobecnej rovine, skôr to vnímam ako úvahu, ale dali by sa aplikovať do príbehu, vtedy budú uchopiteľnejšie

  trošku mi na konci vadia čakajúc, ženúc, dúfajúc, sú príliš pohromade, akoby si záver trošku narýchlo, to mi potvrdzuje aj posledná veta, nad tou by som určite ešte porozmýšľal

  ale celkovo sa mi tvoj štýl páči

  Odpovedať
• 

  wavako on 6. januára 2012 at 12:05

  Ďakujem. 🙂 Nad tými prechodníkmi (či ako sa to volá) som aj ja uvažovala, že je tam toho dosť nahromade, ale nechala som to tak. A tou poslednou vetou som si tiež nebola istá. 😀 Prosto trafil si všetky nedostatky (a určite by sa ich ešte našlo viac). 🙂 Keby som mala dlhší časový odstup odkedy som to napísala, určite by to ešte prešlo revíziou. Problém je v tom, že toto bol jeden z mojich ďalších „ventilov“. Potrebovala som zo seba dostať emócie, aby ma neroztrhali zvnútra. Možno to nebol najlepší spôsob, ale čo už. To som ja… netrpezlivá, impulzívna.

  Ďakujem za komentár, naozaj potešil. 🙂

  Odpovedať
• 

  boco on 6. januára 2012 at 22:36

  a netrpezlivá podeliť sa 🙂 v pohode

  ja sa ani po rokoch neštítim do textu zasiahnuť, teda čo sa týka štylizácie, moje myslenie sa vyvíja, chcem, aby sa texty, ktoré si neustále pripomínam,  vyvíjali so mnou, a aby som z nich mal rovnaký pôžitok ako kedysi

  tak tvorivé dni želám 🙂

  Odpovedať