Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Brnkátko

   Sedí na chladných tmavých kameňoch, pohľad upretý do neznáma. Teplé júlové slnko už poriadne hreje, no jej je neustále chladno. Neďaleko je park, plný výskajúcich a šantiacich detí. Ľudia chodiaci okolo sa veselo usmievajú a vychutnávajú si pekné počasie. Pohľad im len občas padne na osamotené dievča, sediace na cintoríne.

   Cintorín. Miesto, na ktorom trávi všetok svoj čas už niekoľko dní. Miesto, ktoré jej zo života vzalo všetku radosť a smiech. Už si ani poriadne nepamätá, kedy naposledy bola šťastná. Spomínať si, to znamená čeliť prívalu novej bolesti …

   Bolo to presne pred rokom, v deň jeho narodenín. Posledný krát, kedy sa spolu len jednoducho zabávali, smiali sa bez toho, aby ich niečo trápilo. Ešte ani jeden z nich netušil, ako rýchlo môže ich spoločné šťastie zmiznúť.

   „No, poďme, otvor to!“ skríkla a strkala mu do rúk balíček. On sa len uškrnul a zdvihol obočie. Vždy vedela byť tak rozkošne nedočkavá.

   „Niečo si tam na mňa nachystala, však? Dáky trik, a keď to otvorím, tak ma to obleje alebo čo!“

   Zasmiala sa. „No, to bol pôvodný plán, ale povedala som si, že aspoň jeden deň v roku môžem byť na teba milá,“ žmurkla. Po tvári sa jej opäť rozliala nedočkavosť.  „Ale teraz to už naozaj otvor!“

   Chlapec sa na ňu podozrievavo pozrel a váhal. No keď videl, aká je natešená z toho darčeka, vzdychol si a nadvihol vrchnák škatuľky. Tvár sa mu ihneď rozjasnila.

   „Ty si neuveriteľná! Odkiaľ to máš?“ spýtal sa jej celý potešený a šokovaný.  „Z netu, náhodou som to našla a viem, akú slabosť máš pre takéto vecičky, tak som ti to kúpila.“

   „Téda, poviem ti, to si teda trafila presne. Ale … muselo to stáť celý majland,“ zamračil sa. V rukách držal malé farebné brnkátko na retiazke, s načarbaným podpisom jeho obľúbeného gitaristu.

   „Ak ťa to potešilo, tak na cene nezáleží. Tvoj úsmev mi stojí za hocičo na svete,“ mykla plecom.

   Konečne odtrhol pohľad od brnkátka a pozrel na ňu. „Presne pre toto ťa milujem,“ povedal jej nežne. Silno si ju pritisol a pobozkal ju. Chvíľu si vychutnávali len prítomnosť jeden druhého, no chlapcom z ničoho nič šklblo, chytil si ruku a bolestne vydýchol.

   Znepokojene sa naňho pozrela. „Si v poriadku?“ Len prikývol, ale stále si držal ruku. „Kedy si ideš pre tie výsledky? Vôbec sa mi to nepáči, čo sa s tebou deje,“ zamračila sa.

   „No, mal by som si ich ísť vziať už zajtra. Ale nemyslím si, že by si sa mala pre niečo obávať, zrejme je to len jarná únava alebo dačo také. Teraz máme veľa tréningov, aj tréner vravel, že sa to občas stáva a navyše, aj v škole všetci bláznia. Hlavne sa nestresuj.“ Povzbudivo sa usmial.

   „Tak to teda dúfam. Chcem mať z teba slávnu futbalovú hviezdu, tak musíš mať veľa síl, aby si mohol trénovať,“ uškrnula sa naňho. „Ale aj tak, hneď ako budeš mať výsledky, prídi mi to povedať.“ Keď len prikývol, opäť sa k nemu pritúlila a bola šťastná, že ho má.

   Leží na posteli a v hlave jej duní. Stále premýšľa nad predchádzajúcim rozhovorom a nechce mu veriť. Musí to byť len zlý sen. Dnes si mal ísť pre výsledky a potom prísť za ňou. Skoro nikdy nemeškal, no ak náhodou, tak sa vždy ozval, aj keď to bola len chvíľočka. Tento krát meškal dosť, no ani nedal o sebe vedieť. Už vtedy sa jej zmocnila zlá predtucha, ale snažila sa ju zahnať. Keď k nej prišiel, bol zjavne vykoľajený.

   „Len predo mnou nič nezatajuj, prosím,“ povedala, keď uvidela jeho tvár. Vtedy sa naozaj zľakla, lebo si uvedomila, že sa naozaj niečo deje.

   Sadol si na jej posteľ a pozrel sa na ňu. Zhlboka sa nadýchol. „Ak to chceš vedieť, poviem ti to. Neviem, či by malo zmysel niečo zatajovať.“

   Teraz sa snažila rozpamätať na všetky jeho slová, no stále dookola sa jej vybavujú len niektoré. Leukémia, pokročilé štádium, chemoterapia. A to jeho „neboj sa, šanca tu vždy je“. Všetko medzi tým, akoby jej uniklo. Akoby jej prestal fungovať mozog. Nedokázala si ani poriadne spomenúť na svoje meno. Do očí sa jej tisli celé prúdy sĺz. Predtým, keď tu bol on, sa snažila ovládať, chcela byť silná a podržať ho. Dosť ťažké to mal aj bez toho, aby sa ona zosypala. No teraz, teraz keď tu už nie je, môže sa dosýta vyplakať. Možno jej slzy skôr pomôžu pochopiť tomu všetkému. Tie jeho zlé nálady, meniace sa skoro každou sekundou, to zrejme nebola jeho vina. V poslednej dobe sa skoro neustále hádali, aj pre úplné maličkosti. Nič sa mu nechcelo robiť, aj tréner na tréningoch naňho nadával, lebo po chvíli už nevládal behať. Vyhrážal sa mu, že ak si nedá kondičku do poriadku, tak nebude viac hrať v tíme. A aj tie jeho modriny a bolesti, nebolo to len z futbalu. Všetko to má súvis s tou prekliatou chorobou.

   Ale predsa nie je nič stratené. Je to mladý, silný a zdravý chalan, večne plný energie a optimizmu. Lekári mu isto pomôžu. Zvládne to, a ona bude po celý čas s ním. Preto ju má. Aby mu pomáhala aj v tých najťažších chvíľach.

   V priebehu niekoľkých mesiacov bola neustále s ním. Vzdala sa vlastného života pre ten jeho. Ale vedela, že to nikdy neoľutuje – bol pre ňu všetkým. Prvé liečenie malo kladné výsledky, bol mu lepšie a zmieril sa aj s vypadaním vlasov, ktoré mu však časom dorástli. Dokázal sa dokonca na nejaký čas vrátiť do školy. Vyzeralo to tak, že všetka snaha sa vyplatila. Potom mu však opäť začalo bývať zle, a veľa schudol. Od lekárov prišla nemilosrdná správa – recidíva, choroba sa vrátila späť. Opäť týždne prekrývajúce sa s nikdy nekončiacim strachom a chvíľkami nádeje. Opätovné vypadávanie vlasov. Ale tentoraz to bolo horšie, pretože musel byť už neustále v nemocnici. Ona s ním trávila ešte viac času ako predtým, ak sa to dalo. Vykašlala sa na školu, venovala sa naplno len jemu. Aj keď predpovede lekárov nebolo veľmi optimistické, ona sa zubami – nechtami držala nádeje na vyliečenie.

   Potom však prišlo niečo neočakávané. Obyčajný vírus veci neuveriteľne skomplikoval a veci nabrali prirýchli spád. Jedno ráno jej len zavolali z nemocnice, že jeho telo boj so zákernou chorobou nezvládlo.

   Zlomilo ju to. Aj keď vedela, v akom stave je, nebola ešte pripravená na to, aby ju opustil. Celá jeho choroba bola prirýchla, netrvala ani celý rok. Teraz, dva týždne od jeho smrti, dennodenne sedáva tu, pri jeho hrobe. Sedí a rozmýšľa, prečo je život taký krutý, prečo jej ho vzal. Jej najlepšieho priateľa, jej bútľavú vŕbu, jej milovanú osobu. Jeho. Bol pre ňu všetkým, a za posledné mesiace mu obetovala všetko, čo mala. Rodinu, priateľov, školu, záujmy, celý jej doterajší život. Prišla o všetko a nič jej to nedokáže nahradiť. No nikdy nebude ľutovať, čo preňho spravila. Vedela, že on by to urobil tiež. Bola šťastná, že mu môže aspoň takto pomáhať, že mu môže takto dokázať, ako veľmi ho ľúbi.

   Vie, že jej priatelia majú o ňu veľký strach. Boja sa, aby nevyviedla nejakú hlúposť, aby si neublížila. No to ona nikdy neurobí. Chce s ním byť už čo najskôr, no nie takouto cestou. Vie, že on by to tak nechcel, aby spôsobila svojmu okoliu ďalšiu bolesť. Nie teraz, o jeho odchode. A navyše, dala mu sľub.

   Pár dní pred jeho smrťou jej povedal: „Viem, že zomriem a zrejme mi už neostáva veľa času. No chcem, aby si mi sľúbila, že nespravíš nič, čím by si si zničila svoj život. Chcem, aby si svoj život prežila dvojnásobne, aj za mňa. Zdá sa, že mne to nie je súdené. Netráp sa preto. Každá bolesť časom pominie, a ty si mladá, máš všetko len pred sebou. A ja verím, že týmto to celé nekončí. Raz sa spolu stretneme, nech to už bude kdekoľvek. Ľúbim ťa a moja láska k tebe týmto nekončí. Budem tu navždy s tebou a pre teba.“

   Ona svoj sľub dodrží. Prežije život s takým elánom, akým ho žil on. Zostali jej už len spomienky a láska. Vyrovná sa s tým, no všetko potrebuje čas. Zatiaľ len sedí na cintoríne, hlavu plnú spomienok a v rukách poslednú vec, ktorú jej daroval. Brnkátko.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button