Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

bacovak

AUTOR

bacovak

Moje meno

Každý má občas chvíle, kedy si do vyhľadávača naťuká svoje meno a čaká čo sa stane.  Či sa mu objaví tisíc menovcov alebo či zostane sám. Som prvý prípad, ako väčšina. Moje meno totiž nie je ničím originálne ani málo časté. Popravde, niekedy mi lezie na nervy. Nikdy nie som spokojná s tým, ako ma volajú alebo ako sa volám ja sama, keď hovorím svoje meno. Zdá sa mi to komplikované, pretože nechcem aby znelo príliš úradne ani detinsky.

Keď som bola malá chcela som si meno zmeniť na nejaké “coolové“, neskôr som však zistila, že moje vtedajšie vychytávky sú hrozne trápne a jediné miesto, kde by sa uchytili by bol Barbie svet alebo telenovely. A tak sa stále volám takisto –  Mária. Priezvisko neriešim. To bolo aj bude. Kým sa nevolám totálne „na popukanie“ predýcham to. Veď za to rodičia výnimočne nemôžu. Iba žeby ma nemali.  Ale to by bol iný príbeh.

Takže vždy riešim dilemu. Predstavovať sa Mária, Maja alebo Majka? Možno práve nado mnou krútite hlavou, aké sprostosti tu riešim, ale prvý dojem je predsa dôležitý. Ak sa predstavím Mária s pátosom v hlase, pomyslia si, že som nejaká namyslená buchta. Maja zo mňa spraví rebelku a Majka nevinné dievčatko. Ja nechcem byť ani jedno z toho. Chcem byť jednoducho sama sebou. Označenie ľudí je fajn, lenže meno sakramentsky formuje nás, preto je dôležité stotožniť sa s ním.

Som, ale nie celkom. Reagujem naň bez problémov. (Uši mi slúžia veľmi dobre.) A som rada, keď mi niekto hovorí tak, ako on chce. Búrim sa len proti Majuška. To je už fakt prehnané aj na mňa.

Predstavovať sa je teda pre mňa najťažšou každodennosťou. Asi začnem nosiť menovku. Nech si každý moje meno skomolí ako chce. Budem rada.

Vaša Mária/ Maja/ Majka/…   

 

 

Komentáre

15 Responses to Moje meno

  • ahoj, som tvoja menovkyňa 🙂 Ja osobne predstavovanie neriešim, „meno“ zvolím podľa nálady, resp. situácie. Ale väčšinou je to asi podľa kľúča – môj rovesník (plus, mínus pár rokov) = Majka, človek starší alebo v „oficiálnom“ styku=Mária. Apropo, ja neznášam a som alergická na oslovenie Marika, Marienka, Mariška a podobne :-D. A v internetovej komunikácii som jednoducho Mary 😀 tak ma volala kamoška na výške a tak mi to nejako prischlo….

    PS: a prečo tá Katka v nicku? 😀

  • Ehm, Katka vo svojom profile píše, že všetky jej príspevky sú fikcia, takže sa zrejme Mária v skutočnosti nevolá…

    Celkom milé zamyslenie. Meno nás naozaj formuje viac, než si asi väčšina ľudí uvedomuje. Väčšina si to uvedomí asi len v tom prípade, že má naozaj príšerné meno, ktoré ho absolútne nevystihuje, z ktorého vyslovovania mu stoja vlasy dupkom na hlave, ktoré všade kde sa len dá, radšej zametie pod koberec… ako ja. 🙂 Ale ako by som sa chcela volať, to neviem. V detstve som mala tiež zopár extravagantných nápadov, ale triezvym dospelým pohľadom sa žiadne z nich nehodí. Ach, tie slovenské mená… 🙁

  • aha, mala by som sa naučiť najprv poriadne čítať a až potom komentovať 🙂 Priznám sa, profil som si neprečítala, takže tu teraz vyzerám ako pako 🙂

    Adhara, meno uvedené pri tvojej e-knihe je tvoje reálne, alebo pseudonym?

  • … napr. Francis Bacon je Fero Slanina. Ach, tie anglické mená… 🙁

  • naozaj mária nie je moje pravé meno 😉

    ale aj tak ďakujem všetkým za komentáre, vážim si to 🙂

  • Nie, nie, to je len môj druhý pseudonym. Na internete používam iba tieto dva i keď som mala asi zostať pri jednom, aby nedochádzalo k zmätkom…

  • Ja som vždy hovorila, že byť absolútny antitalent na angličtinu má aj svoje výhody. 🙂

    Ale teraz vážne. Anglické mená mi znejú dobre aj keď viem, čo znamenajú. Slovenské mená mi neznejú dobre, ani keď neznamenajú nič. Jednoducho ten spôsob zoskupovania hlások v slovenských menách je mi proti srsti.

  • Ide o slovenskú (?) špecialitu: cudzie je vždy lepšie ako naše. Je to asi tým, že sme roky žili v (najmä) technologicky zaostávajúcom štáte. Ale vo vzťahu k niektorým veciam sa to pomaly mení – napr. radšej si kúpite slovenský jogurt ako nemecký, plný éčiek (aj keď aj niektoré slovenské mliekarne sa činia).

    Špeciálnou podkategóriou je (geneticky naprogramovaný) obdiv žien k cudzincom. Mnohé slovenské buchty snívajú o vášnivom počernom cudzincovi (najlepšie Talianovi), ktorého stretnú kdesi na pláži na exotickej dovolenke. Ak ho naozaj stretnú, po čase možno zistia, že je to obyčajný pako, ktorý susedovie Janovi nesiaha ani po päty (žiaľ niekedy zistia aj to, že sú s ním tehotné). Skrátka, cudzinec je cudzinec – geneticky je to určite lepšia voľba, ako susedovie Jano z rovnakého kmeňa. Rozdielnosť kultúr (a to ešte nehovoríme o prípade, ak sa slovenská deva sčuchne napr. s príslušníkom afrického kmeňa Pygmejov, či ruských Samojedov) však často spôsobí rýchle vytriezvenie.

    Ale, kedyže už Amor bral ohľady na nesúlad pováh, poškodenie spoločenského postavenie, straty majetku, psychické utrpenie, posmešky okolia, nesúhlas  rodiny, rozvody s pôvodnými partnermi  … a podobné prkotiny, načisto bezvýznamné z hľadiska zaistenia kvalitného genofondu detí, ktoré sa z takýchto povážlivých spojení narodia?! 

  • ľutujem deti, ktorým rodičia dávajú cudzie mená v snahe „byť in“. Keď som ešte kedysi dávno bola na praxi v MŠ, bolo tam dieťa, čo malo otca Angličana. Nestačí, že malo čudné priezvisko, ale mamička mu dala ešte aj brutálne cudzie krstné meno…. Už si ho nepamätám, ale chudák dieťa…

  • „Cudzie je vždy lepšie ako naše“ – to je veľké, nepresné zovšeobecnenie. Ani najväčší národniar nemôže poprieť fakt, že na Slovensku nemáme ABSOLÚTNE všetko a ak chceme mať radi niečo, čo nám Slovensko poskytnúť nevie, nemôže to byť iné ako zahraničné. Bohužiaľ, medzi nami je veľa ľudí, ktorí by nám najradšej zakázali mať radi niečo, čo nemôže byť vytvorené na Slovensku…

    Geneticky naprogramovaný obdiv k cudzincom opačného pohlavia by nemal z hľadiska populačnej genetiky veľké opodstatnenie. Známe pravidlo „čím väčšie premiešanie génov, tým lepšie“ totiž platí len na malé vzdialenosti. Ak sa totiž krížia jedinci z dvoch populácií, ktoré sú veľmi vzdialené, gény adaptácie na dané prostredie, ktoré populácia ťažko, pracne, po mnohé roky zbierala, sú u takého potomka nanič. Keďže sú rozriedené na polovicu, spôsobujú selekčné nevýhody, či už žije v domovine otca alebo matky. A tiež hrajú nezanedbateľnú úlohu spomínané nesúlady pováh, odmietanie spoločnosťou… Suma sumárum: na získanie vhodného genotypu potomka (predpokladám, že si myslel genotyp, čo je súbor génov jedného jedinca na rozdiel od genofondu, čo je súbor génov celej populácie alebo druhu) nie je na kríženie vhodný ani susedovie Jano, ani exot z Talianska, ale najlepšie niekto z iného mesta.

  • „Cudzie je lepšie ako naše“ – je historický fakt, ktorý sa len pomaly vytráca z hláv Slovákov. Za socializmu to totiž platilo takmer na všetko – 95% cudzích (rozumej západných) výrobkov bolo naozaj, preukázateľne o triedu lepších ako našich, domácich (stačilo porovnať napr. TESLU a SONY, či ŠKODU a MERCEDES, FIAT, RENAULT, ap.). Tiež systém na Západe bol kvalitatívne a preukázateľne lepší, najmä z hľadiska možnosti voľného pohybu, osobnej iniciatívy, prístupu k informáciám,… (Jasné, že rôzni kryptokomunisti budú skôr poukazovať na drogy, násilie, vykorisťovanie, nezamestnanosť, rozdiely v bohatstve a pod. … pojem sloboda im zrejme nič nehovorí.) V tomto zmysle je heslo „Cudzie je lepšie ako naše“ stále na Slovensku aktuálne a ešte dlho bude strašiť v hlavách Slovákov (či je pravdivé alebo nie, nerozhoduje).

    Ad genofond:

    Myslel som genofond, t.j. súbor génov daného druhu. Je výsledkom prirodzeného výberu (u ľudí však trochu, ale naozaj len trochu, modifikovaného rozumovými úvahami o spoločenskej vhodnosti spojení dvoch jedincov).
    Príklad: Muž, ktorého priťahuje nejaká konkrétna žena podlieha klamu, že spojenie s ňou ho dostane na vrchol jeho osobného blaha. Pritom rovnakú rozkoš by mu mohli poskytnúť stovky iných žien. Prečo ho teda neodolateľne priťahuje akurát táto? Často až tak, že je ochotný opustiť manželku a dve malé deti, prísť o pracovnú či politickú kariéru, spoločensky sa znemožniť, vyvolať odsúdenie známych či rodiny, v krajnom prípade dokonca spáchať sebevraždu? Nie je vlastne jedno, či jeho túžby uspokojí Marienka alebo Anička? Odpoveď: Nie, nie je to jedno. V týchto situáciách ide totiž o oveľa viac, ako o rozkoš nejakého hormónmi presiaknutého človiečika. Ak teda pocítite neodolateľnú príťažlivosť k osobe opačného pohlavia, zrejme ste narazili na genotyp, ktorý v spojení s vašim by priniesol vhodného potomka. Pri týchto na pohľad nelogických hrách, intrigách ale i osobných nešťastiach, šrámoch, tragédiách, víťazstvách i pádoch, pri tomto smiešnom ľudskom hemžení sa totiž nehrá „o fazuľky“. Nejde o nič menšie, ako o zloženie budúcej generácie, teda o zdravý genofond.

    Taliansky plavčík na pláži za mesačnej noci má v snoch žien určite oveľa väčší kurz ako Ďuro z Čukárskej Paky na brehu štrkoviska v Orechovej Potôni (ale aj ako Ďuro na talianskej pláži za mesačnej noci). Ako sa to zhoduje s Tvojou teóriou o najvhodnejších génoch v susednom meste?

    Viem, čo mi napíšeš: … áno, ale, …

    Zrejme patríš medzi tzv. „aleľudí“…

     

  • Neviem, prečo by som mala písať nejaké „ale“, lebo v tom, čo si napísal, som nenašla nijaký argument proti teórii, ktorú som napísala vyššie ja. A tiež netuším, načo mi píšeš ten druhý odstavec, keďže to je v podstate obsahom môjho príspevku „Injekcia proti láske“, ktorý som vyvesila skoro pred rokom.

    Len dodám, že nejde o nijakú „moju“ teóriu. Takéto veci si akurát tlačím do hlavy zo slajdov na písomku z genetiky správania, ktorú máme na budúci týždeň. Ach, tá profesionálna deformácia… 🙂

  • … ok, zrejme si lepšie teoreticky podkutá (teda aj profesionálne deformovaná). Ja som zas deformovaný praxou – to čo som hore napísal, mám potvrdené množstvom príkladov z praxe (vrátane stoviek príkladov z médií a kníh). Malo by sa to dostať do hláv mladých ľudí skôr, kým ich tento slepý a neúprosný program Prírody začne ovládať. Aby si uvedomili, čo sa s nimi vlastne deje. Ono sa tomu dosť tažko vzdoruje (keby tomu tak nebolo, už sme dávno vyhynuli), ale dá sa.  Myslím na rizikových partnerov (alkoholici/čky, feťáci/čky, flákači, neporiadnice, chorobní žiarlivci, otcovia šiestich detí, o 70 rokov starší partneri a pod.)

    (Vieš, čo napísal o teórii a praxi Goethe (?): „Šedivá je každá teória, iba strom života sa zelená“. Toho sa držím už pekných pár rokov. Najmä v podnikaní sa mi to potvrdilo. Na našom knižnom trhu je napr. množstvo amerických príručiek o „Marketingu“, „Riadení firmy“, „Finančnom investovaní“, Hjúman rilejšns“, „Stratégiách“, „Reči tela“,  …  atď., atď. Často sa idem popukať od smiechu aké zložité hlúposti sa tam píšu. Väčšinou ide o snahu manipulovať „protivníka“ – klienta, spolupracovníka, zamestnanca, dodávateľa – človek s IQ len o trochu väčším ako má automatická práčka túto taktiku do troch minút prekukne … a je po „marketingu“. Najviac sa zabávam na „reklamných“ telefonátoch úbožiakov, čo mi chcú nanútiť, aby som napr. za internet platil o polovicu viac, alebo sa dal zapísať (za 500 USD) medzi 1000 najvýznamnejších ľudí planéty“… Je to pre mňa naozaj kráľovská zábava.

    Za oveľa vhodnejšiu knihu pre život považujem  napr. Fulghumovu „Všetko, čo potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole“. Na riadenie firmy stačí väčšinou zdravý sedliacky rozum + trochu kreativity + polievková lyžica inteligencie + čajová lyžička schopnosti zdravo riskovať.) Firmu treba riadiť srdcom, nie grafmi, manipulatívnymi technikami, reklamnými odporúčaniami a „odbornými“ príručkami – potom funguje.)

    Zábavná príloha:

    Prečo prebehlo kura cez cestu?

    Všimnite si, ako analyzuje túto situáciu Andersen Consulting. Podobné záchvaty smiechu, ako tu, mávam často pri čítaní spomínaných marketingových príručiek.

  • No náhodou, „iné“ mená nie sú také zlé! Naozaj sa volám Beatrix a nijako tým netrpím. =D (ak si odmyslíme skvelú otázku, ktorú mi pri prvom stretnutí kladie 99% ľudí – „Prečo máš také meno?“; to po čase lezie na nervy)

    Ale inak je to v pohode, práveže som rada, že svoje meno nikde len tak náhodou nepočujem, aspoň sa nemusím stále otáčať, či ten človek náhodou nekričí na mňa. =)

  • Ja osobne si myslím že zriedkavé meno je lepšie – práve aj vďaka tomu, že keď vás niekto bude hľadať napr. googlom, tak je dobrá šanca že sa tam objavíte, a nie 2000 vašich menovcov. I keď záleží viac na priezvisku než na krstom mene…

     

    Isteže meno (a hlavne priezvisko) mnoho vecí nenápadne ovplyvňuje. Napr. byť na začiatku abecedy častokrát znamená že človek musí danú vec robiť prvý, zatiaľ čo ten na konci už mal možnosť okukať ako to robili ostatní, a tiež ako dopadli. Jedno i druhé má svoje výhody aj nevýhody.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button