Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Komentovanie nie je charita

Keby som ja bola zakladateľka nejakého literárneho blogu, programovo by som zabránila vkladať užívateľom väčšie množstvo príspevkov, ako je množstvo ich komentárov pod cudzími príspevkami. Príliš drastické opatrenie? V skutočnosti vôbec nie je drastické – podľa mňa je totiž optimálne, keď užívateľ vloží rádovo viac komentárov, ako svojich vlastných príspevkov! To znamená, že keď máte na serveri dva príspevky, mali by ste vložiť okolo dvadsať komentárov. Ak máte príspevkov desať, množstvo vašich komentárov by sa malo pohybovať okolo čísla sto.

Prečo? Aby sa predišlo situácii, že blogy sú zahltené obrovským množstvom príspevkov bez jediného komentára. A na čo je dobré vymáhať komentovanie? No na to, lebo komentovanie je cieľom existencie literárnych serverov. Bohužiaľ, ako sa mnohí sťažujú, žalostne nenaplneným.

Skoro každému sa to aspoň raz prihodilo. Možno ste tak začínali. Roztrasení ste na stránku, na ktorú ste sa práve zaregistrovali, vložili svoj prvý príspevok a odvtedy zhruba každú hodinu klikáte na danú stránku. Vždy s trepotaním v bruchu, s horúčavou v tvári, očakávaním, či ma čitatelia vynesú do nebies, alebo zdrbú pod čiernu zem… ale tam nič! Absolútne nič! Hodiny plynú, postupne narastú na dni… a vami zmieta neistota, pochybnosti a hlavne otázka PREČO? Skutočne to nikoho nezaujalo?

Odpoveď na otázku prečo sa na internete tak málo komentuje, hoci sa tak veľa vkladá, nevie s istotou zodpovedať nikto. Zo svojho dlhoročného sledovania niekoľkých literárnych blogov a diskusných fór som však sformulovala podľa mňa najpravdepodobnejšiu teóriu. A tou je sebeckosť. Všetci chcú byť komentovaní, ale málokto chce komentovať. Prečo by som zabíjal čas, kazil si oči a estetické cítenie čítaním kydov od niekoho, koho ani nepoznám, však? Lenže stačí sa trochu zamyslieť a prídeme na to, že keby mali takýto postoj všetci, tak sa nikto nikdy nedočká nijakých komentárov. Osvedčené pravidlo hovorí, aby ste robili druhým to, čo chcete, aby robili vám. A možno sa budete čudovať, ale komentovanie cudzích diel nie je len obyčajná charita a sebaobetovanie.

Základné pravidlo o písaní znie veľa písať a veľa čítať. Bohužiaľ, literárne blogy sú preplnené autormi, ktorí len veľa píšu a nečítajú. Aspoň nie príspevky im podobných. Neuvedomujú si, že zlepšovať sa dá aj vyhľadávaním cudzích chýb. Nijaká príručka človeku nevtesná do hlavy pravidlo tak dobre, ako keď naň príde sám. Len geniálne nadaný človek dokáže niečo robiť dobre bez toho, aby čo i len trochu tušil, ako to robí. Nám menej šťastným nezostáva nič iné, len sa naučiť techniku. A to nielen videním dobrých príkladov (väčšina vydaných kníh), ale i videním zlých príkladov (väčšina textov na blogoch). Pozor, tým nechcem povedať, že väčšina dielov na blogoch je principiálne zlá. Ale musíte uznať, že absolútna väčšina z nich nie je v takom stave, že by sa dali bez úpravy umiestniť do tlačenej knihy. A treba hľadať práve tie rozdiely medzi zverejnenou a finálnou podobou.

Formulovanie názoru na niečiu myšlienku rozvíja vyjadrovacie schopnosti podobne, ako snaha o formuláciu vlastnej myšlienky. Aj písaním komentárov sa precvičujete v písaní. Nepáči sa vám dielo? Bolo nezáživné? A prečo? Ten všeobecný zlý pocit musí mať nejaký dôvod. Čo tak skúsiť ho nájsť? Je to témou? Spracovaním? Kostrbatou štylistikou? Nejasným vykreslením situácie? A nebojte sa, že sa zmýlite, že autora navediete na nesprávnu cestu. Nie ste odborník a váš názor nie je jediný a autor, pokiaľ je aspoň trochu inteligentný (čo nadaný človek musí byť), to vie. A pokiaľ naozaj len tápate, môžete to predsa v komentári ešte zdôrazniť. Pokiaľ vo vás dielo zanechá aspoň nejaký dojem, nikdy nie je dobré nechať si ho len pre seba. A to platí dvojnásobne, ak je to dojem pozitívny. Spisovatelia sú často plaché, citlivé duše, potrebujú ohľaduplnosť a ak v nich drieme čo i len štipka talentu, tak veľa povzbudzovania. Aj všeobecný dojem môže pomôcť, ale oveľa viac podľa mňa tak komentátorovi, ako aj komentovanému pomôže, keď sa bude vyjadrovať čo najkonkrétnejšie a na čo najväčšom počte príkladov. A komentátor by sa zase mal snažiť svoje závery aplikovať aj na seba. Koľkokrát som sa ja už pristihla pri tom, že potom, ako som niečo niekomu vytkla, som si pri svojom vlastnom diele uvedomila: hups, ja robím to isté, len v ružovom. Nehovoriac o tom, že častým a kritickým komentovaním sa dá pomôcť aj ku komentovaniu vlastných prác. Nejeden „ukrivdený“ autor začne byť zvedavý, ako vlastne píše ten, čo sa tak rozkrikuje. Napriek bojovému naladeniu, s akým vstupuje na stránky komentátora, však výsledkom spravidla nie sú samé výčitky. Väčšina prispievajúcich si totiž uvedomí, že keby kritikovi len nabrýzgali, ostatní užívatelia by ich mali za pomstychtivých blbcov, a tak z nich nakoniec môže vyliezť aj čosi konštruktívne. A ak si svojimi hodnotnými komentármi vytvoríte medzi užívateľmi kamarátov, aj tí sa na vás pôjdu pozrieť. V tomto prípade však zase hrozí neobjektívnosť z opačného konca – prílišné pochlebovanie.

A tu je zopár tipov, ktoré by vám mohli pomôcť k zvýšeniu komentovanosti. Pozor, nie sú vôbec zaručené – vychádzajú len z mojich dlhodobých pozorovaní:

  1. Pridávajte krátke príspevky. Áno, celé dielo môže byť dlhé, ale v tom prípade je lepšie rozdeliť ho na drobné. Na čo najdrobnejšie a uverejňovať s časovými odstupmi. Ľudia neradi čítajú dlhé texty a väčšinou čítanie vzdajú už vo chvíli, keď uvidia, že príspevok roluje tridsať obrazoviek. Zopár snaživcov síce číta, až kým za monitorom neodpadnú od vyčerpania, no keď sa preberú z bezvedomia, už nebudú mať síl napísať komentár. A vôbec, nebudú chcieť písať komentár, veď to ešte nedočítali. A ani to nedočítajú, lebo zabudnú a nemajú si to čím pripomenúť. Čítanie dlhokánskych textov z obrazovky má zmysel, len ak si človek robí pauzy. Rozdelením príspevku na menšie však tie pauzy nanútite aj tým čitateľom, ktorí by na to sami od seba neprišli. (Jestvuje ešte jeden dôvod, prečo je viac malých príspevkov lepší ako jeden veľký, no ten by bolo lepšie nespomínať. Neustálym pridávaním nových príspevkov sa totiž vaše meno častejšie objaví medzi novinkami a vytláčate tým ostatných blogerov – konkurentov. Ale takéto praktiky sú určite pod vašu úroveň.)
  2. Pridávajte pravopisne korektné príspevky. Nie, nemusíte písať práve ako profesor z katedry slovenského jazyka a literatúry, ale snažte sa aspoň mať priemerný počet pravopisných chýb na vetu menší ako jedna. Inak vám síce komentáre pribudnú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa nebudú týkať toho, čo chcete, čiže vašich myšlienok, ale budú to výzvy, aby ste to Červené more rýchlo premenili na Čierne more, inak to ani nedočítajú. Odrazovým mostíkom by mala byť automatická kontrola pravopisu v slovenčine a poznatok, že v nominatíve množného čísla je na konci slova mäkké „i“. A diakritiku, prosím!
  3. Žiadne bábkovské komentáre. Najlepším spôsobom, ako sa zosmiešniť v očiach potenciálnych čitateľov, je mať pod príspevkom päťdesiat krátkych, absolútne nekritických komentárov typu „je to víborné“! Áno, a všetky s rovnakou hrubicou. Sčítaní ľudia, ktorí chodia na takéto stránky, totiž nie sú úplne sprostí a keby aj, úprimne, čo by vám dal komentár od úplne sprostého človeka? Verte mi, „pomáhať“ svojmu dielu písaním si vlastných komentárov pod cudzími menami je veľmi, veľmi hlúpy nápad.
  4. Ukážte, že si komentátorov vážite. Reagujte na rozsiahlejšie komentáre. Mňa od komentovania odradí keď pod už pridanými komentármi nevidím nijakú reakciu. Načo by som sa namáhala, keď ani neviem, či si to autor prečíta? Extrémom bol môj komentár na tri strany, s ktorého písaním som sa trápila dva týždne a poskytla som autorovi podrobný názor od celkového dojmu, k deju, kladom, záporom, štylistike, uveriteľnosti, faktických nedostatkov až ku gramatike. Dala som si s tým pomaly toľko práce ako s napísaním vlastnej poviedky, cibrila som vyjadrovanie, snažila som sa neuraziť…. Ale vážený pán spisovateľ sa ani neuráčil ozvať. Opačným extrémom bolo, keď mi na upozornenie na nečitateľnú formu autorka začala hystericky vypisovať, že ona píše v rýchlosti, že tie gramatické chyby jej tam vkladá Word a zaklincovala to tvrdením, že tam nijaké preklepy nemá a všetko si len vymýšľam. Netreba zdôrazňovať, že ani jedno ani druhé nie je práve odozva, ktorá by povzbudzovala v ďalšom komentovaní.

 

Žiaľ, v mnohých prípadoch, keď bolo všetky tieto podmienky splnené, autor sa aj tak komentára nedočkal. Znova zdôrazňujem, že príčina nekomentovania je pre mňa stále z veľkej časti záhadou. Autori, ktorí boli na jedných blogoch králi, boli na iných lúzri. Diela, ktoré na jednom blogu vyvolali búrlivé reakcie, boli na iných nepovšimnuté. Prečo? Obávam sa, že významnú úlohu hrá aj jednoduchá náhoda a načasovanie. Rozhodne sa po prvom prípade netreba vzdávať a vešať spisovateľské remeslo na klinec. Ale o tom niekedy nabudúce, nadnes som toho už popísala dosť. Vidím, že som zrolovala už minimálne jednu obrazovku a hrozí mi, že tento príspevok nikto do konca neprečíta. A nepridá mi komentár…

 

(Peknú úvahu na túto tému som našla na http://www.mamtalent.cz/je-to-hrozne-pekny-aneb-konec-komentaru-v-cechach.phtml?program=1&ma__0__id_b=9940&ma__0__id_kp=32485 .)

 


 

Tento článok je z kategórie

Viac podobných článkov nájdete tu.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

32 Responses to Komentovanie nie je charita

  • Priznám sa, že jedna z prvých vecí, ktorá mi napadla po tom, ako som uvidela názov Tvojho príspevku, bola tá, že som nekomentovala ten predošlý. A viackrát som už predtým premýšľala nad tým, že Ti nikto nepridal komentár a že to asi nie je príjemné. Ten príspevok som síce prečítala, ale bol pre mňa náročný, aby som k nemu dokázala zaujať stanovisko po prvom prečítaní, tak som sa nevyjadrila. Sypem si popol na hlavu, bola to asi z veľkej časti pohodlnosť, mala som to prečítať znovu a vyjadriť sa.

    Na druhej strane, keď sa na to pozriem s nadhľadom a odmyslím nejakú osobnú rovinu, myslím si, že sa zas neradím medzi tých, ktorí nekomentujú vôbec. Síce nespĺňam presne Tvoje „kritérium“, ale myslím, že pomer 17 príspevkov a 123 komentárov nie je zas až taký zlý. Úsmiaty (Aj keď sa do toho do značnej miery asi rátajú aj komentáre komentárov mojich príspevkov Úsmiaty).

    Neviem od čoho presne závisí moja miera komentovania. Dakedy komentujem viac (potom mám občas blbý pocit, že sa ku všetkému príliš vyjadrujem a pritom sa necítim príliš kompetentná), niekedy menej (buď sa mi nechce alebo nechcem niekoho zhúkať pod čiernu zem alebo príspevku nerozumiem, prípadne z iných dôvodov). Ale asi ani nechcem na seba priťahovať priveľa pozornosti a dohnať niekoho k názoru typu „och, tá trúba musí byť v každom zadku strčená“. Lebo tu sa komentuje naozaj málo a keď sa budem vyjadrovať ku všetkému, bude to priveľmi „vypuklé“. Takže je to zmes rôznych dôvodov.

    Inak, musím sa pousmiať… mne sa strašne ráta Tvoj postreh a zároveň guráž trafiť klinec po hlavičke. Dokážeš trefne vyjadriť fakty a povieš ich často celkom holé, hoci sa týkajú i Teba – na toto ja až takú odvahu nemám. Úsmiaty Si taký osobitý „prvok“ tohto weblogu… je hrozne super, že si tu. Úsmiaty

    Toľko môj komentár ku komentovaniu.

  • Ahoj,

    v prvom rade by som mala povedať, že som tento príspevok vôbec nemyslela ako nijakú výčitku voči nikomu. Je to iba náhoda, že vznikol po nekomentovanom príspevku – inak, skoro som ani nezaregistrovala, že nemal komentár. V skutočnosti som chcela o nekomentovaní napísať už dávno a konečne ma k tomu nakopla úvaha, ktorú som nalinkovala na konci príspevku. A tiež fakt, že by som radšej robila pomaly hocičo iné, len nie písala tú hnusnú diplomovku (iste ešte živo spomínaš na tie časy ;-)).

    V druhom rade, vôbec sa nemusíš ospravedlňovať za pomer počtu Tvojich komentárov k príspevkom. Ako som písala, mala by to tak vychádzať len rádovo, čiže desiatky príspevkov a sto + dačo komentárov je úplne v pohode. V opačnom prípade by som asi musela odmazať zo 15 svojich príspevkov. 🙂 Len keď má človek viac príspevkov ako komentárov, tak to je už fakt neférové voči ostatným.

    Ja mám tiež občas pocit, že by nezaškodilo trochu menej otvárať ústa, napríklad keď som si uvedomila, že v každej z horúcich tém na Enigme je nejaký môj komentár. Tiež sa často necítim byť kompetentná a keď niečo nie je absolútne môj žáner, idem radšej preč, lebo viem, že by som ho považovala za zlý v akomkoľvek spracovaní. Avšak keď môžem povedať čosi aspoň trošičku k veci, tak prečo nie? Aj pod svojimi dielami mám radšej „málinko odveci“ komentár ako žiadny komentár. A zase, odbor komentovanie ešte na VŠ nie je, takže nikto o sebe nemôže vyhlásiť, že by bol v tomto smere absolútne kompetentný. To s priťahovaním pozornosti tiež beriem, na druhej strane, ako hovoríš, tu sa naozaj veľa nekomentuje a keby sa všetci takto báli… niekto proste musí začať. Ale vôbec nenabádam na pridávanie komentárov za každú cenu, to nie. Ja neznášam, keď ma niekto núti vyjadriť svoj názor na niečo, na čo nijaký názor nemám…

    Tak vďaka. Ja som tu ale skôr taký posledný žijúci veterán. 🙂 A odkedy som zistila, že sem chodieva aj moja mama, tak rozmýšľam, že už je asi najvyšší čas zmeniť webblog. :-)))

  • príspevok som dočítala celý 🙂 a musím iba súhlasiť. Na túto stránku som narazila iba pred pár dňami a zatiaľ sa tu iba rozhliadam, ale už som tu našla dosť podnetných vecí :-D. A tvoje (dúfam, že môžem tykať, si odo mňa o pár rokov mladšia :-)) názory sú mi vcelku blízke.

    S tou dĺžkou pridávaných príspevkov súhlasím. Keďže nemám času nazvyš (mám doma dve malé deti, popritom sa už nejaký ten čas snažím dopracovať k štátnici z angličtiny), to posledné čo chcem, je presedieť pri PC pol dňa 😀 Ale teraz vážne… Radšej čítam kratšie texty, ale „román“ na x pokračovaní ma tiež nebaví. Najmä keď to skončí v tom najlepšom.

    Pravopisné chyby – kapitola sama o sebe. Nedám za seba ruku do ohňa, aj mne občas „ujde“ nejaká chyba. Ale naozaj nechápem, ako dokážu niektorí ľudia zverejniť text s do očí bijúcimi hrúbkami… Potom sa musím krotiť, aby som dotyčnému nenapísala presne taký komentár, ako si vyššie spomenula. Nuž, ale u mňa to je asi „choroba z povolania“ 🙂

    Reakcia na komentáre? Áno, áno, áno. Keď aj nereagujem na každý zvlášť, snažím sa zareagovať aspoň „hromadne“. A v prípade, že by som dostala obsiahlejší komentár (ale zmysluplný), s radami, konštruktívnou kritikou tak je samozrejmé, že autorovi naň odpoviem 😀 To predsa káže slušnosť…

    Zatiaľ sa necítim na to, aby som sem zverejnila niečo svoje, ale ak sa k tomu raz dopracujem, určite by ma veľmi mrzelo, keby sa môj príspevok obišiel bez akejkoľvek reakcie…

    A na záver: úplne súhlasím s wavako: „mne sa strašne ráta Tvoj postreh a zároveň guráž trafiť klinec po hlavičke.“ 😀 😀 😀

    Howgh!

  • Jaaaj, Adhara, zase raz s tebou dokonale súhlasím. =) (paradoxne som práve uznala, že som jedna z tých, čo čítajú – keď sa sem z času na čas zatúlam a vidím niečo nové od teba, vždy si to aj prečítam – ale nekomentujú =D)

    Problém je väčšinou v tom, že nemám voči krátkym textom výhrady. Pri románoch, poviedkach, alebo čomkoľvek s dejom sa chyby jednoducho vyskytnú. A to také, na ktoré môžem poukázať bez toho, aby som vyzerala ako vyrývajúci blbec. =D A písať komentáre typu „Super, pobavila som sa“ mi pripadá trochu… hlúpe. =) Preto som ticho, aj keď si uvedomujem, že to nie je najlepšie riešenie. Pokúsim sa polepšiť. =)

    Ale inak bezvýhradne súhlasím a nielen s tebou, ale aj s oným človekom na českom mamtalente.

    Keď raz komentujem (v poslednom čase najmä dlhšie príbehy na pokračovanie), snažím sa vyjadriť svoj úprimný názor a pomôcť. Výsledok? Po nejakej tej urazenej odpovede nedotklivého autora pridávam na začiatok každého komentára uistenie, že nechcem nikoho odradiť, uraziť a že ide len o môj názor, ktorým chcem pomôcť.

    Vďaku za snahu a dlhší komentár, nad ktorým som strávila aj niekoľko hodín mi prejavila menšina autorov. Naozaj nechápem, načo niekto dáva svoje diela na internet, keď nechce počuť kritiku, ale len ubezpečenia, že je dokonalý.

    A teraz stíchnem a pôjdem pracovať na komentári, ktorého napísanie odkladám už asi týždeň, lebo sa mi nechce. =D

    PS – Ďakujem za „nakopnutie“. =)

  • Ja by som sa vyjadrila možno trochu pomimo. osobne nemám rada, ani nie že keď niekto neokomentuje to čo napíšem, áno aj to je takým malým sklamaním pre mňa, ale beriem to – budiš, tak to asi nezaujalo, alebo to ľudia nepochopili, alebo radšej nechcú napísať čo si myslia, ok stáva sa.

    Ale pripadá mi vrcholne arogantné a nevďačné, keď autor, ktorého čitatelia okomentujú – akokoľvek! ale hlavne pozitívne a on nevie povedať ani strohé ďakujem, to je trochu príliš 😀 neviem… na iných blogoch sa z toho nejdú „posrať“, ak sa mám tak vyjadriť, dokonca naschvál nikomu neďakujú, ale ja si myslím, že je to slušnosť. Pretože nie je povinnosťou čitateľa, prečítať naše žvásty a už vôbec nie je jeho povinnosťou komentovať. 

    Asi len toľko, keď už je tu načatá táto téma 😀

  • Vďaka za reakciu. Kratšie a ucelené texty majú na internete skutočne asi najväčší úspech. Je síce veľa vytrvalcov, ktorí čakajú na nové kapitolky nejakého siahodlhého románu, ale ja sa k nim tiež akosi neradím, ani keď ma príbeh zaujal. Mám to však v povahe: nikdy som sa nepríčetne nerútila ani k pokračovaniu diela od obľúbeného autora tlačenej knihy, ani k novému cédečku od obľúbenej skupiny, proste k ničomu podobnému, hoci ma predchádzajúce diela presvedčili o kvalite autora…

    Samozrejme, každému nejaká tá chyba ujde. Ja sa tiež rozhodne nepovažujem za odborníka. Pred rokom som napríklad nepoznala rozdiel v písaní radových a základných čísloviek, ani som nevedela skloňovať podľa vzorov otcov, matkin… a bohvie, čo nového ohľadom pravopisu budem vedieť zase o rok. 🙂 A pre preklepy mám tiež pochopenie, z vlastných skúseností viem, že niektoré z nich odolajú aj desaťnásobnému kontrolnému čítaniu. Ide len o to množstvo. Preklepy možno nikdy nevymiznú všetky, ale po každej kontrole by ich malo byť menej. Bohužiaľ, niektoré príspevky budia dojem, že si ich autori neprečítali po sebe ani jediný raz…

    Jasné, reagovať na komentár káže slušnosť, ak už nie na každý (keď nie je veľmi čo povedať, okrem áno, ďakujem, vážim si reakciu), tak aspoň hromadne. A úprimne, mňa písať odpovede na komentáre strašne baví, neviem si predstaviť, že niekoho nie. 😀 Ale tam bude problém asi v tom, že autor len kdesi vykydne svoje dielo a už sa na tú stránku viac nevráti. Divné zmýšľanie, hm, neviem, aký to má efekt, ale je to zrejme dosť rozšírené…

    Bohužiaľ, práve u nových autorov, ktorí ešte nemajú na blogoch „meno“ je ťažšie získať reakciu. Je to podobne, ako pri tlačených knihách – ľudia častejšie siahnu po osvedčenom autorovi, než po niekoho prvotine.

    Ešte raz vďaka.

  • Ahoj. Nebudeš mi veriť, ale ja som na tom tak isto! Tiež v mnohých ohľadoch vodu kážem a víno pijem. Tu na Enigme síce tiež veľmi nekomentujem, lebo máločo sa aspoň okrajovo dotkne niečoho, k čomu cítim potrebu sa vyjadriť… a aj toho je čím ďalej, tým menej… no ale na MT je z čoho si vyberať… a predstav si, narazila som tam na Tvoje dielo, prečítala som si z neho jednu kapitolu a pozdávalo sa mi… ale nič som Ti nenapísala! Hovorila som si, že jedna kapitola je málo na komentár, na druhej strane, vzhľadom na tú nešťastnú diplomovku a ďalšiu prácu, ktorá sa na mňa teraz valí zo všetkých strán som vedela, že k väčšiemu množstvu sa asi nedostanem. 🙁

    A napokon, ja na krátkych komentároch „Super, pobavila som sa“ nevidím nič hlúpe ani zlé… problém je len, keď sú takéto všetky komenty pod dielom a od neznámych nickov, ktoré nemajú vlastné blogy, čo je krajne podozrivé. 😀 Myslím, že keď možno s čistým svedomím autora niečím, čo aj krátkym potešiť, tak ho potešiť treba.

  • Na rozsiahly článok o nepomere pridávania a komentovania na blogu by som rada zareagovala. Podľa mňa to celé vyplýva z nášho ľudského, prirodzeného, zhora daného EGA. V detstve je najväčšie, postupne by sme sa od neho mali odpútavať. Zamyslime sa, koľkokrát denne začíname vetu slovom, Ja som, Moje , Mám… Skúsme ai zatrénovať a zakaždým to dať do množného čísla.  možno tak  MEGAEGO  zmenšíme a zmeníme pomer, či nepomer medzi publikovaním, čítaní a komentováním

  • Tak ja teda stroho ďakujem. 🙂 A súhlasím, hoci sa vždy vyskytnú výnimky, napríklad komentáre typu „po prečítaní tohto som niekoľko hodín zvracal“ – po takomto komente naozaj nie je namieste ďakovať. 🙂 Ale to sú samozrejme extrémy a provokácie, ktoré nemajú s posúvaním autora nič spoločného.

  • Máš pravdu. Ale pravdu povediac, aj tento Tvoj príspevok som preletela, bol pridlhý na čítanie každého slova. Aspoň pre mňa. Hoc na druhej strane pravdou je, že by som bola rada, keby tí iní, čítajúci moje „dielka“ sa pri nich zastavili viac a pohrúžili sa do duše, do hĺbky toho, čo nimi povedať chcem. A hlavne, aby sa páčili. Taký je veru človek. Seba má asi najradšej. Hm…

    Vďaka za nastavené zrkadlo. Boli by sme lepšími, keby sme zohľadňovali svojím žitím to, čo v ňom vidíme.

    Prajem veľa úspechov všetkým prispievateľom – tvorcom.

     

     

     

     

  • Ja už radšej Vaše prísevky nekomentujem lebo by som bol ukameňovaný za nonkonformizmus v zdanlivo nonkonformnej sebaproklamujúcej konformnej spoločnosti. A mám predsudky voči čomukoľvek čo napíše Adhara. A napriek tomu som tento príspevok dočítal celý. A napriej tomu sa mi nepáčil, pretože netuším čo tá slečna robí a chce dosiahnuť týmito výkrikmi do ticha.

  • Napriek tomu, že som povedala, že Tvoje príspevky už nebudem komentovať, predsa len zareagujem. Neviem kto Ti čo urobil zlé na tomto fóre, nie som tu tak dlho, aby som o tom mohla vedieť, ale Tvoje reakcie mi prídu predpojaté a zatrpknuté. Ty sám vystupuješ, ako keby si bol niekým iným, niekým, kto sa neradí do tejto spoločnosti, nepatrí nikam, nesúhlasí so zdanlivým nekonformizmom napriek tomu konformnej spoločnosti. Ako keby my všetci sme boli obmedzení hlupáci, ktorí si ani neuvedomili, ako sa nechali zmiesť silou prúdu, akoby sme nemali vlastný názor a postoje. Netvrdím, že to takto je, ale tak na mňa pôsobíš. Ak je to inak, vyveď ma z omylu, fakt by som Ťa rada raz konečne pochopila.

    Vieš, mne sa niektoré Tvoje príspevky vcelku páčia, máš zaujímavé úvahy, myšlienky… lenže po ich komentovaní som sa vždy cítila ako idiot a doteraz neviem, či je to tým, že si ma nesprávne pochopil, alebo si hral hru, do ktorej sa mi ťažko zapája, nakoľko Ťa nepoznám a neviem Ťa s určitosťou odhadnúť.

    A ešte mi nedá jedna vec. Keď tak strašne nechceš byť súčasťou niečoho a ľudia tu na Enigme Ti „nerežú“ a ich názor Ti je v podstate aj tak ukradnutý, prečo sem vlastne chodíš? Či aj to je výraz Tvojej nespútanej slobody? (Nevyháňam Ťa odtiaľto, len sa pýtam.)

    Tak… vyjadrila som sa… a už len čakám, ako sa zas budem cítiť ako blbec, že som vôbec reagovala…

  • Deti, ak sa vám zdá táto zadymená intelektuálska kaviareň pritesná alebo možno máte podozrenie na začínajúcu ponorkovú chorobu, vyjdite dočasne na čerstvý vzduch – kliknite si na SPLAVUJETE RIEKY? relaxujte a komentujte. A ak pôjdete náhodou do prírody s fotoaparátom, niečo tam príp. zaveste. Dožijete sa tam komentárov typu. „Úúú, aká si opálená“, „Jéééj, to je pekné“, „Ten medveď Ťa naozaj nedohonil? Škoda.“ … a pod. Skrátka pohoda. A keď sa nadýchate pekných obrázkov prírody, môžete sa znovu s plnou vervou, a možno i s o trochu  väčším nadhľadom ponoriť znovu do intelektuálskych polemík a diskusií (ktoré, ináč, ja osobne milujem). V posledných rokoch ich však beriem skôr ako zábavu, než ako niečo, na čom stojí svet.

  • To je slovo do pranice 😀

    Ale mimochodom, máš pravdu. 🙂 A mimochodom, ešte som Ti to vlastne ani nenapísala, ale máš krásne fotky v príspevkoch. To len tak na okraj. 🙂

  • Pekné obrázky prírody v novembri??? V tomto podnebnom pásme tejto planéty nehrozí. Keby aspoň prišiel Martin na bielom koni. Tu v Blave je taká zima, že diskutéri schladzujúci si hlavy si najskôr uženú nejaké omrzliny. Len ten sneh chýba…

  • Tekinosagi

    Hej asi som blbec, ale to je nepodstatné. V prvom rade sa chcem ospravedlniť za chybu – písal som Vaše príspevky, tým boli myslené príspevky používateľky Adhary. Neviem prostemi nerežú. Inak sú tu fajn veci, človek menom „okopočuje“ píše skvelé veci ktoré sú fajn a oceňujem ich, no a vážená Wavako, nikto mi nič zlé neurobil, len som chcel povedať, že niektoré príspevky sú tak plytké že ich ani nehodno komentovať – samozrejme to je iba môj názor, ktorý nemusí byť pravdivý. Proste nemám rád básničky o vtáčikoch ako pekne štebocú. Tým nechcem povedať že ja som najskvelejší zo skvelých. To vonkoncom nie, ba produkujem prudko nekvalitné „diela“, ktorémám sám v pc označené ako nevýtvory. Jednoducho, podľa mňa autori ktorí si za svoje diela zaslúžia oceniť sa tu vyskytujú ako šafránu. A veľký otec D.D. sa tu už buď neukazuje alebo som ignorant a nevídavam ho tu. A nech sa mu darí s tou knihou čo pripravuje.

     

    PS: Nie sú to ľudia na enigme ktorí mi nerežú, tu chodím len preto, lebo tu je oveľa menej odpadu ako inde (mamtalent a pod.).

  • Tekinosagi

    Nehovoriac o tom, čo tu v poslednom čase predvádza nejaká osoba, ktorá tu chodí prezentovať svoje prudko fundamentálne náboženské názory, o ktorých si myslí že je jedinou pravdou- Aj keĎ si to myslíme každý.

  • Nepovedala som, že si blbec a ani si to nemyslím (Tvoje príspevky, či už je to zámerne alebo nie, nasvedčujú, že si inteligentný viac než dosť (aspoň na mňa tak pôsobíš, hoci zdanie môže klamať)… aj keď inteligencia a určitý druh blbosti sa navzájom nevylučujú, ale o tom teraz nechcem). A som rada, že som sa z Tvojej strany konečne dostala aj k nejakej serióznej odpovedi, z ktorej nemám rozpačité dojmy.

    To, že sa Ti mnohé príspevky zdajú plytké, beriem. Je to vec vkusu a názoru, ale určite je v tom aj kus pravdy. Aj väčšina mojich vecí sú len prázdne žvásty. Ale zas každý má vzťah k niečomu inému a nie každý vie písať do hĺbky a nie každý to vie vyjadriť adekvátnym spôsobom. No tak to je, každý má iné danosti. Keby všetci tak písali, tiež by to nebolo dobré. Ale áno, uznávam, že je v tom asi dosť veľký nepomer a väčšina produkovaných výtvorov (všeobecne) sú dosť shity, nehovoriac o megashitoch (s prepáčením za výraz :P).

    To, že si „nesedíte“ s Adharou, je váš osobný problém, ku ktorému sa nebudem vyjadrovať.

    Som rada, že som sa dopracovala aspoň k čiastočnej odpovedi na moje otázky o Tebe a Tvojich názoroch. Nebudeš veriť, ale je to dobrý pocit. Je to otrasné, ako sa ľudia nemusia pochopiť, keď sa dorozumievajú len skrz obrazovku. Tentokrát som pochopila aspoň dačo. Úspech 😛

    Takže, aby som to zhrnula, vďaka za zrozumiteľnú odpoveď.

  • Píš to k tým fotkám, lebo začnem mať podobný pocit ako Adhara.

  • Ale veď na jeseň je príroda najkrajšia – stromy sú už síce väčšinou holé, no brodiť sa za slnečného novembrového dňa šušťavým lístím je to najlepšie, čo môžeš pre svoju dušu urobiť. A keď Ťa pritom trochu po lese ponaháňa diviak, tak aj pre svoje telo. 

  • S tým, že je príroda najkrajšia v jeseni, síce súhlasím, ale len do opadnutia lístia. A aká náhoda, zrovna dnes ráno ma čosi príšerne nas…lo a tak som vybehla do prírody, vlastne tu v Bratislave len do kváziprírody na brehoch Dunaja. Avšak ani po dvoch hodinách prechádzania sa v opadanom lístí som necítila, že by mi klesol adrenalín. Klesla mi len telesná teplota. Možno tomu chýbal ten diviak… ale tu v kváziprírode sa dajú stretnúť maximálne bobry.

    Viem, toto už bolo dosť odveci, ale nedalo mi to…

  • Väčšine z nás zrejme chýba schopnosť všímať si krásu okolo nás a čudovať sa jej. A vôbec, žasnúť nad usporiadaním sveta. Niektorí  si však túto schopnosť zachovajú aj v dospelosti.

    Aha, čo písal Karel Čapek o stromoch bez lístia a holej pooranej zemi:

    Podzim

    Ornice

     

     

     

     

  • 🙂 super, nechcem nikoho proti sebe poštvať.

     

    Ad: Adhara, neviem či si nesedíme – jej tvorba sa mi ehm, nepáči, ale môže byť skvelým človekom, ktoý má rád mačiatka a chodieva opatrovať starých ľudí.

  • Ad Adhara: Tak to si zabil toto. 🙂 Neviem teda, aký je Adharin vzťah k mačiatkam a starým ľuďom, ale ak si tým chcel vyjadriť prípadnú infantilitu, tak si celkom mimo. Nakoľko Adharu poznám (hoci slovo „poznať“ je v mojom prípade asi prisilné, aj keď sme sa viackrát stretli osobne), ona presne tento typ osobnosti nie je. Myslím si, že je dosť inteligentná a má svoju hĺbku, ale vaše hĺbky sú tak rozdielne, že ich navzájom neakceptujete. Ste ako pozdĺžne morské priekopy, ktoré sa nestretnú. (Tým nechcem povedať, že jej tvorba sa Ti musí páčiť)

    A inak ešte trochu odveci otázka. Čo si myslel tým Grammar nazi (v Tvojom profile)? Možno to chápem nesprávne, ale mne tak vôbec nepripadáš.

  • Človek ktorý má rád mačiatka, podľa mňa nemôže byť zlý človek.

    Grammar Nazi – blbec ktorý opravuje pravopisné chyby všade a upozorňuje na nich.

  • No dobre, tak som Ťa zase raz nepochopila správne. Zvykám si. 😉

    Ad Grammar nazi: no áno, ale práveže som nemala pocit, že by si nejako zanietene upozorňoval na pravopisné chyby a opravoval ich. Ale možno to len nerobíš na tomto weblogu.

  • Náhodou, ja mám rada mačiatka. :-))) Dokonca aj jedno chovám, hoci je pravda, že už dávno vyrástlo…

  • ja väčšinou nekomentujem lebo to odložím na neskôr

  • Zaznela otázka čo sa chce takýmto príspevkom dosiahnuť? Nuž to je podľa mňa jasné – nespokojnosť so súčasným stavom a snaha dosiahnuť zmenu. Čo sa lokálne aj podarilo, príspevkov sa tu nazbieralo nadpriemer. Globálne to zrejme veľký dosah mať nebude. Alternatívou potom je ostať ticho a nerobiť nič – lenže takto sa zriedka niečo dosiahne.

     

    Článku samotnému by som vytkol najmä rozsah. Dalo sa to vyajdriť omnoho stručnejšie a jasnejšie, čo je v tomto prípade (snaha o zmenu) kľúčové. Samotný text poukazuje na nevhodnosť pridlhých príspevkov a zároveň to porušuje.

  • Dámy tam vyššie – ďakujem. Keďže aj ja pdozrievam z nekomentovania hlavne sebecnosť a smutný fakt, že mnohí chcú dostávať, ale nie sú ochotní dávať, snažila som sa neísť hlavou proti múru a podporiť sebekú stránku človeka týmto príspevkom, ktorý sa snaží presvedčiť, že z poctivého komentovania môže mať človek veľmi slušný osoh. 🙂

  • Stručné a pritom výstižné vyjadrovanie mi nikdy nešlo, i keď sa ho snažím natrénovať. Ale text si aspoň tento hendikep sám priznáva. 🙂 Napriek tomu ho nepovažujem za nestráviteľne dlhý príspevok. Boli také prípady (aj tu na Enigme), kde celý príspevok obsahoval siahodlhú poviedku (desiatky strán) či dokonca veľkú časť románu. Od takého extrému mám ešte ďaleko.

  • napriklad ten, ze poviedka ma nebavila ale jednoducho radsej zavriem okno. nestoji mi to za komentovanie.

    poviedka bola priemer niet k tomu co dodat. niet co pochvalit ci skritizovat. dielo ma nestrhlo(jedno ktorym smerom) ku vyjadreniu.

    nie som literarny kritik aj by som sa vyjadril ale niekto ma sprdne ze co si to dovolujem ho kritizovat(„ty sam nevies pisat, tak naco mudrujes?“)

    mam opacny nazor. bojim sa ze budem nejaky divny za to ze mne sa to dielo paci/nepaci a vacsina si mysli opak.(toto sa mi casto stava).

    komentujem, druhy ma za ten komentar sprdne, ale pritom jeho nazor je ten isty ako moj len to povie zaobalene, aby sa autor neurazil.

    nekomentujem, lebo jeho velicenstvo autor ma vysoku hladinu samonasieraceho hormonu(nie ty len pouzivam tvoje vyjadrenia).

    autor je autorita, nebudem ho predsa zhadzovat.

    niekto nechce komentovat, aby nevznikla diskusia, nemusel vysvetlovat a ja nemaaam tolko casu 😉 

     

    dalo by sa pokracovat. nejde len o cas ci lenivost. tazko sa pise koment ked neviem odhadnut pozadovanu hlbku(dielo sa mi ako celok paci, no ma v sebe nejake detaily co by isli vylepsit napr Alita). kazdy caka pochvalne komentare, ja cakam zas konstruktivne komentare. vela ludi vie povedat „je to take a take“ ale nevedia zdovodnit preco si to myslia. preto radsej nekomentuju len si pomyslia nieco.

    dalsi problem je, ze zacnem komunikaciu(ano som ako ucitel ukecany), ale niekto vidi v tom komente ze ho napadam, lebo som sa urazil na reakciu(je pravda ze ma koment vytoci niekedy ale 99% je z ineho dovodu ako mi to ludia pripisuju-a samonasieraci hormon hned zacne ucinkovat).

     

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button