Bozky padajú,   studené ihly na telo

bodajú do všetkých útrob a husej kože miest,

 pritom sa duša rozpadá,

že nemá reč nás rozvádza

a tvoj vlak ti odchádza,

stále niekam preč  

a ja necítim domov.

Odbavíš sa v tom najlepšom

 stekajú mi slzy po tvári,

keď telo v telo zapadne,

lámem sa pod tebou,

kvitne vo mne raj s ozvenou,

ranený tvoj vzdych je mi odmenou,

viem, že ako si prišiel,

tak aj odídeš

a ja nebudem cítiť domov.

Pod teplom tvojím zvíjam sa

hrdlo v kŕči zovreté je,

sladkým medom lono obdaríš,

znova sa zbalíš,

tak ako roky to robíš,

keď vlastnú cestu si zvolíš

tam  v diaľke bezo mňa

bez lásky,  bez teba

a ja som necítila domov.

zrenicka