Každý z nás povstal z Pravdy a povedomie o nej si preto nesie hlboko vtlačené vo svojom v duchu. V našom duchu, čiže v našom skutočnom, pravom, najvnútornejšom „ja“.

Okrem ducha má však človek i rozum, ktorý mu bol darovaný na uľahčenie života v hmote. Ak sa ale ľudia spoliehajú predovšetkým a len a len na svoj rozum, napokon stratia kontakt so svojim duchom. Stratia kontakt so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom však i naďalej prebýva oná spomínaná pečať Pravdy, ako driemajúci a nevyužitý predpoklad, ako neomylný barometer pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.

Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.

Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.

Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.

Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.

Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:

Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.

Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.

Oba tieto dôvody sú však nesprávne a trestuhodné, pretože znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom však premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

m.supa