Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Stretnutie blogerov – Revište 2011

Nepoučila som sa…. že odkladať domáce úlohy na neskôr sa nevypláca. Úsmiaty Ale ako by povedal Alf, lepšie neskoro ako nikdy. Tak teda poďme na to.

Ako už iste všetci viete, toto leto sa (napriek všetkým nepriazniam osudu) uskutočnilo stretnutie blogerov (exotov a ďalších spriaznených duší) Enigmy.

 

Bývali sme v takomto paláci (áno, ten pocit déjà vu je celkom opodstatnený)…. keďže starý palác

 

bol už trošku schátralý…

O rozsahu škôd sme sa rozhodli presvedčiť zblízka. Cestou hore sme však boli svedkami šokujúcej skutočnosti – a to, že zrúcanina niekdajšieho noblesného hradu Revište nie je jediná!

 

Obraz, ktorý unikol zraku historikov, sa znenazdania objavil pred našimi očami – ďalšia ruina, dokonca so zachovanou hradnou priekopou (krokodíly sme nevideli).

 

Naivne nasledujúc značku sme sa pustili medzi stromy…

 

nahovárajúc si, že ľudožravé lesné víly existujú len v príbehoch starých mám.

 

Feri chvíľu predsa len váhal (Miro však už nadobro prepadol ich vábivému spevu a nič-netušiac sa nechal prehltnúť ruinami.

 

Keď sme sa ocitli uprostred chladných stien, vedeli sme, že cestu von tak skoro nenájdeme. No ako to už medzi hlúpymi smrteľníkmi býva, čoskoro sme hodili všetky obavy za hlavu a naplno sme sa oddali čaru miesta.

 

Výhľad bol skvelý.

 

I Huba si pochvaľovala….

 

Ďalším šokujúcim odhalením boli nástenné maľby (Lascaux sa môže schovať)…

Divožienky si pre nás pripravili 3D kvíz. Ako odmenu za jeho úspešné absolvovanie nám bol prisľúbený slobodný odchod. Tak sme sa do toho teda pustili.

 

Správnu odpoveď sme označili krížikom…

 

O náročnosti otázok svedčil i Majkin výraz. Hneď ako počula prvú, bolo jej do smiechu. I vďaka nej sme sa kvízom úspešne prebojovali.

 

Ako bonus dostala možnosť zajazdiť si na Hube.

 

Po návrate nás čakala opekačka. Feri bol hlavný oheňmajster.

 

Idylický večer

 

vystriedala búrka…

Tretí deň prišiel zlatý klinec programu – splav.

 

Ako správni galejníci sme si dovliekli svoje plavidlo k vode.

 

Feri nám uštedril ešte posledné inštrukcie (ako sme sa dozvedeli, tá červená vec s tou šedou rúčkou je pádlo, žiadne veslo Úsmiaty)

 

Kapitánova Dominika pripravená k plavbe….

 

A šup na vodu Úsmiaty

 

Cestou sme zistili, že sme zabudli pozbierať prádlo.

 

Nuž čo, život pod mostom je náročný….

 

Jednu zo zastávok sme absolvovali v noblesnej reštaurácii „Hostinec vo dvore“.

 

Bohatá ponuka jedálneho lístka presvedčila i kapitána, aby aspoň dočasne zavesil čiapku na klinec (teda na pádlo Úsmiaty).

 

My sme si zatiaľ zahrali karty. Adhara sa ako skúsený karbaník chytila miešania. Aký to div, že som prehrala… Úsmiaty

 

Ani neúspech v kartách nám však neubral chuť veslovať, a tak sme sa napokon šťastne doplavili do cieľa.

Okrem splavu sme videli kopu zaujímavých vecí. Napríklad sme zistili, že na Revišti nie sme jedinými podnájomníkmi.

 

Po pohľade nadol…

 

okamžite nasledoval pohľad hore….

 

Našli sme tu i celosvetovú raritu – papučovník pohronský.

V kempe sa to len tak hemžilo divými krvilačnými zvermi.

 

Boli tu hady – škrtiče

 

neľútostné dravce

 

mizantropická sova

 

a lietajúca ovca.

 

Nechýbal koč, chýbal však biely žrebec a princ, ktorého by sme doň zapriahli…

 

A keďže nič netrvá večne, i náš pobyt na Revišti si napokon našiel cestu ku koncu. Posledný večer sme strávili v Reštaurácii pod hradom pri rezanom pive a iných chutných nápojoch… Úsmiaty

 

Týmto chcem vysloviť poďakovanie všetkým skvelým ľuďom, s ktorými som mala možnosť sa stretnúť, Adhare za super nápad (vlastne vďaka jej „nakopnutiu“ sa to celé dalo do pohybu) a Vladovi, vďaka ktorému a s ktorým sme mohli stráviť tento super čas a hlavne vyskúšať si splav. Mne osobne sa to veľmo páčilo (začínam chápať, čo na tom všetci vidíte Smejúci sa).

Takže, splavu zdar!

Komentáre

13 Responses to Stretnutie blogerov – Revište 2011

  • Čudujem sa, že tu ešte nemáš žiadne oslavné ódy. Podľa mňa je to super, vtipné, trefné. Obrázky aj komentáre. Niektoré fotografie som ani naživo nevidela.Úsmiaty (Najlepšie je, keď sa človek až po dovolenke dozvie, čo všetko na danom mieste nevidel.)

    Inak, primárne to môj nápad nebol, ja som len nezabudla a čakala som a keď sa nič nedialo, pokúsila som sa tú myšlienku, bez veľkej nádeje, oživiť.

  • Ďakujem ďakujem, každá pochvala poteší. Úsmiaty

    Popravde, moje pocity, keď som to písala, boli rozpačité. Jednak som to dlho odkladala a potom sa mi už do toho nechcelo, jednak už tu boli dva príspevky s rovnakou tematikou a jednak mám v poslednej dobe akési pisateľské suchoty…. a celkovo mám pocit, že veci, ktoré sem vešiam, nie sú ktovie čo…. takže moje očakávania voči ohlasom „verejnosti“ boli jemne skeptické. Ale som fakt rada, že sa Ti to páčilo. Úsmiaty

    K tomu, že niektoré objekty nespoznávaš…. nič si z toho nerob, ja som fotila kde-aké blbiny, čo mi padli do oka (napriek tomu, že som mala k dispozícii len mizerný mobil – medzi nami, tie fotky tak aj vyzerajú Žmurkajúci).

    A k tomu nápadu. Mala som akýsi nevtieravý pocit, že primárna idea nemusela pochádzať priamo od Teba, ale minimálne Ti patrí zásluha za jej oživenie. Žmurkajúci

  • … pekné fotky, vtipné komentáre.

    (Časom skončíš ako fotoreportérka v National Geographic.)

  • Vďaka, kapitán! Úsmiaty

    Keby sa splnili všetky Tvoje predpovede o budúcnosti tunajších blogerov – veru, nembolo by to až také zlé. Smejúci sa Dáš mi odporúčanie? Smejúci sa (Nezamestnaný sa aj topiacej slamky chytá Namakaný).

    No. A ešte čakáme DÚ od Majky, keďže Biela Vrana foťák nebrala…. Úsmiaty

  • Wavako, skvelý článok, skvelé fotky… Normálne ma pri čítaní takýchto „domácich úloh“ chytá nostalgia. Kde sú tie časy, keď som aj ja mohla slobodne cestovať? 🙂

    Mimochodom, ak to nie je prísne tajné, odkiaľ vlastne si? 🙂

  • Mary vďaka, naozaj. 🙂 A k tej nostalgii, všetko má svoje pre aj proti. Byť sám a bez záväzkov má svoje výhody, ale mať rodinu, ktorá funguje, musí byť tiež super. Nič z toho nie je ideálne. Možno raz, keď budeš už stará… ehm.. pardon, dáma v najlepších rokoch a budeš mať odrastené deti, budeš na ..ehm .. šťastnom skvelom dôchodku a zdravie Ti bude slúžiť, vrátiš sa napäť k tomu, čo si teraz dovoliť nemôžeš. Ostáva Ti žiť prítomnosť a tešiť sa z jej pozitív a snívať o budúcnosti, ktorá možno príde. Oboje nie je na zahodenie. Joj, ale som sa rozpísala, najvyšší čas sklapnúť. 😀

    K tej druhej otázke, nie, nie je to nič tajné. Som z Martina. A Ty si odkiaľ… ak to tiež nepodlieha utajeniu? 😉

  • neverííííím, ty si z MT? ja odtiaľ pochádzam, ale pred 7,5 rokmi som sa odtiaľ odsťahovala, keďže som sa vydala na Horehronie, teda konkrétne do Hornej Lehoty pri Brezne 🙂 Tuším aj Adhara je z Horehronia, ale neviem odkiaľ presne….

    jasné, všetko má svoje pre a proti. Ja som šťastná, že mám skvelého manžela a dve zdravé a krásne deti, ale občas mi chýba tá voľnosť a sloboda… Jednoducho možnosť zbaliť sa a načas sa niekam vypariť… Ale verím, že raz, o pár rokov keď decká trocha povyrastú, sa toho dožijem a možno sa opäť vrátim aj k svojej veľkej láske – sprevádzaniu  🙂

  • Nuž, svet je malý. 🙂 Nakoniec ešte zistíme, že sme sa aj niekde stretli. 😀

    A kde si sprevádzala? Normálne, že vo vlaku, či niečo celkom iné? Ak vo vlaku, tak verím, že to musí byť materiálu aj na knihu. Vlakom som sa tiež nacestovala svoje a v týchto za určitých okolností stiesnených priestoroch sa dá zažiť všeličo zaujímavé. 😀 Hoci… keď nad tým tak rozmýšľam, ak dám dohromady spojenia „veľkej láske – sprevádzaniu“ a „nedeľa večer“….., rozmýšľam, či to predsa len nebude iný druh sprevádzania. Tak kde si to teda sprevádzala (dúfam, že nie zo sveta), ak nevyzvedám príliš? 🙂

  • možno sme sa stretli, možno nie…. podľa fotky mi povedomá nie si, ale nič nie je nemožné 🙂

    robila som tranzitnú sprievodkyňu pre jednu cestovku. Jednu skupinu som do danej lokality priviedla, a tú, ktorá v ten deň pobyt končila, som potom viezla domov. teda, viezli šoféri 🙂 V lokalite som bola tých 8 hodín, zatiaľ čo mali šoféri povinnú 8 hodinovú prestávku. Spočiatku únavné (2 noci v autobuse nie je žiadna sranda), ale milovala som to…. A kde všade? Najčastejšie Chorvátsko (Makarská riviéra), ale mala som zopár tranzitov aj do Talianska a tuším jeden (či dva???) do Franzúzska….

     

    PS: neviem či je to únavou, alebo som už úplne zmagorená, ale aká „nedeľa večer“? 🙂

  • Wau kuul, tak to znie naozaj oveľa lepšie, než vlaková sprievodkyňa. A v nedeľu večer bývali vždy narvaté vlaky, keď študenti cestovali do Bratislavy… preto to nadšenie. 😉 Ale to, čo si písala, znie fakt super, aj keď asi to muselo byť únavné.

    Inak, ešte chvíľu tu budeme rozoberať takého „k veci“ témy a začnem silne uvažovať nad tým, že si do profilu hodím nejaký kontakt na seba. 😀 Niežeby mi to prekážalo, ale priama konverzácia by bola asi jednoduchšia. 🙂

  • neuveríš, ale ja som ako prvé skúsila pohľadať nejaký tvoj mail a nič :-). ja ho tiež nemám zverejnený, uvažujem ešte o nejakom „oficiálnom“, aby sa mi neplietli súkromné a iné maily 🙂

    ak by ťa zaujímali moje sprievodcovské zážitky, môžeš si kliknúť na http://mariakalincova.blog.cz/1007/spomienka-na-sprievodcovske-casy

    A poteší, aj keď zanecháš komentár :-)))))))

  • Mary, vieš na čo som práve prišla? Pozerala som si nejaké články na Tvojom blogu a boli tam fotky Tvojej rodiny. Myslím, že som s Tvojou sestrou chodila na tú istú základku, akurát, že ona bola o ročník nižšie. Že ona hrala na husliach? Kokso, svet je fakt malý….

  • neverííííím!!!! 🙂 napíš mi na mail v mojom profile, nech to tu nerozoberáme verejne :-)))

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button