Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Priepustky z pekla sa dnes nevydávajú

Mal to byť ON.


Pätnásťročné dievča s perinou natiahnutou cez hlavu šťuká večným perom. Ostré svetlo baterky odrážajúce sa od beloby obliečky jej reže oči. Z podopierania hlavy ju už bolí brada, dlaň aj lakeť.


ON. Nie ja. ON.


Prečo si vlastne myslela, že toto bude fungovať? Písanie v noci pod perinou? Aha, preto, že inokedy nemá dostatok času, priestoru ani súkromia. A to všetko je kľúčové.


Kto ON? Nevie. Ale nebude ťažké to vydedukovať. Muž, to je jednoznačné. Ženy o takých veciach nepíšu. Ďalej vek. Určite aspoň štyridsiatnik. Alebo radšej päťdesiatnik, ten bude skúsenejší, vzdelanejší, zbehlejší.


Tak ešte raz. Pusť to z hlavy. Krik rodičov kvôli štvorke v žiackej – preč. Rozčúlenie, lebo si zase odkladala neporiadok za svojim bratom – preč. Dementní spolužiaci, ktorým hormonálne návaly rozožrali tak srdce, ako i mozog – preč.


ON je zrejme Američan, súdi tak podľa väčšiny mien postáv. A knihy Američanov sú na trhu predsa najžiadanejšie. Už má určite pekných pár vydaných románov za sebou. Ako vyzerá? Ako väčšina spisovateľov – celkom nenápadný zjav. Taký, pri ktorom si poviete: Je to FAKT tento človek? Ten, v ktorého hlave sa odohrali všetky tie úžasné veci?


Sústreď sa. Už nie si žiačka základnej školy. Teraz si členka posádky kozmickej lode, ktorá pristála na Zem a zistila, že ich misia spôsobila vyhynutie ľudstva. To je predsa neporovnateľne horší problém, než je tvoj priemer na vysvedčku, nie?


Áno, je. Ale práve preto by som o ňom nemala písať ja. Mal by o tom písať ON. Kde je ON? Najvhodnejší človek na túto úlohu?


ON tu ale nie je. Si tu len ty. Tak poďme.


Snaha sa stupňuje. Papier zostáva prázdny.


Nemôžem! Nehodí sa to! Nie som tá pravá! Je to smiešne! Je to… zahanbujúce. Áno, je zahanbujúce, že autorom románu je niekto, komu rodičia dávajú zákaz na počítač. Písať sa dá so smútkom, písať sa dá s radosťou, písať sa dá dokonca aj s telesnou bolesťou… ale nedá sa písať s hanbou.


Keby tak bolo možné aspoň na chvíľu prestrihnúť jej putá k hroznej realite. Nie je dôležité, koľko vecí viete robiť, ale to, pri koľkých z nich si sami neprekážate.


Rezignovane kladie hlavu na čistý papier. Niekto možno povie, že ak sa človek musí utiekať do sveta fantázie, tak je to smutné. Nie, to nie je smutné. Poviem vám, čo je skutočne smutné. Skutočne smutné je, keď do toho sveta fantázie utiecť nedokáže.


Zhasína baterku a vyťahuje ju spod paplóna. Ani dnes sa priepustky z pekla nevydávajú.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Priepustky z pekla sa dnes nevydávajú

  •   Lenže on ju nemôže napísať pretože nepozná to podstatné – samotný príbeh. A ak by ho aj poznal, dokázal by sa s ním stotožniť?

      Sem tam sa stane že príbeh jedného autora zapíše niekto druhý, alebo si aspoň vypožičia svet či postavy. Ale čo ja viem, väčšinou to nedopadne dobre. I keď niekedy sa zadarí. Zrovna som jednu takú dočítal, napísanú druhým autorom na základe rozsiahlych poznámok autora pôvodného, ktorý žiaľ predčasne skonal. A vydarila sa mu skvele – ale to bude asi skôr tá výnimka potvrdzujúca pravidlo.

  • Uffff tak by som zahrešila…. už som mala napísaný celý komentár a nejakou klávesovou blbou kombináciou (mám tušenia, ktorou) som si ho zmazala. Blbááá blondíííína.Neroshodný

    V skratke išlo asi o to, že to bolo fajn, dobre sa to čítalo, páčil sa mi nápad i spracovanie. A že nie si jediná, čo sa hanbila, ja som pred našimi tiež tajila, že píšem a už ani neviem, ako sa to dozvedeli. Je dosť možné, že ma načapali (hoci nie s baterkou pod perinou Úsmiaty). Ono to asi vyplýva aj od osobností rodičov, naši sú dosť racionalisti, zameraní na tvrdú realitu, ja mám vzťah k celkom iným veciam a hlavu dakde inde. Ta čo už. Úsmiaty Vaši v tomto asi tiež nebudú o moc iní. Ale je hádam dobre, že to nakoniec aj tak vyplávalo na povrch, aspoň v tom máš teraz väčší pocit slobody. Teda aspoň ja to tak vnímam. Skrývať sa je stresujúce. I keď, vždy sa nájdu veci, ktoré budeme mať tendenciu zamlčať – aspoň dočasne. Úsmiaty

    Tak teda do písania.

    P.S.: Inak, po troške čítam ďalej a zatiaľ sa mi to páči. Len aby si vedela. Žmurkajúci

  • OK, asi som sa zle vyjadrila – ja nechcem, aby niekto iný prišiel zapísať príbeh podľa môjho podrobného opisu, ale aby ten román už napadol niekomu inému a nie mne. V mojom ponímaní sú príbehy už hotové subjekty, ktoré si sami hľadajú autora, svoje „médium“, prostredníctvom ktorého sa dostanú von. Len som si nevedela vysvetliť, na základe čoho by som to mala byť ja. Asi sa stal nejaký omyl.Úsmiaty

  • Vďaka, ale… na základe čoho usudzuješ, že tento príspevok je podľa reality? Úsmiaty Ale nie, robím si srandu, je to podľa skutočnosti, ale nie samotná scéna (uvažovala som o písaní pod perinou, ale nakoniec som to ani neskúsila, lebo som dobre vedela, že by to dopadlo takto).

    Tu ale nešlo o hanbu z toho, čo píše, ale kto píše. A keď to napokon vyšlo najavo, všetko sa tým len omnoho, omnoho zhoršilo.Plače

    Malý tip: Ja zvyknem dlhé komentáre písať do svojho poznámkového bločku, ktorý priebežne ukladám a až keď ich bez nehody dokončím (a nechám uležať v hlave), nakopírujem ich na príslušnú stránku.

    A dík, že na mňa myslíš.Úsmiaty

  • No, myslím, že aj tu niekde (na blogu) si spomínala, že si svoje prvé dielo začínala písať v pätnástich… či nie? Ak som vyzradila nejakú súkromnú informáciu, tak sa ospravedlňujem. Úsmiaty Inak s týmto mám aj ja skúsenosť, trošku „poopraviť“ skutočnosť, aby to nabralo lepší dojem (nemám na mysli chvastanie sa a preháňanie, ale úpravu, aby to ako príbeh nabralo lepší spád. Myslím, že pri tomto druhu písania by to mohlo byť povolené Úsmiaty)

    Však ja som tiež nemala na mysli hanbu kvôli obsahovej stránke, ale osobnostnej. Že som sa ja (moja maličkosť) pustila do písania. Že sa venujem takýmto „blbinám“ namiesto toho, aby som sa starala o racionálnejšie otázky (život, budúcnosť, práca a pod.), alebo skôr, že som sa do niečoho takého vôbec pustila. Lebo v očiach racionálnych ľudí (aspoň podľa môjho názoru), sú toto veci, ktoré robia vždy „tí druhí“ – prosto nejakí bližšie neidentifikovaní jedinci, ale rozhodne nie niekto z ich blízkeho okolia.

    S tými komentármi, asi som iná povaha, ale nezvyknem čakať, kým sa mi uležia. Jedine v prípade, že by som niekomu chcela vynadať, tak (na odporúčanie dakoho Úsmiaty) radšej počkám, kým vychladnem. Pokiaľ ale ide o komentár bez emócií, tak neodkladám. Možno je to chyba, neviem. Som prosto netrpezlivý typ človeka. Snáď mi bude odpustené. Úsmiaty

  • „Príbehy sú hotové subjekty, ktoré si sami hľadajú autora, svoje „médium“, prostredníctvom ktorého sa dostanú von.“ 

    Krásna myšlienka, hneď som sa nad ňou pousmiala 🙂 a taktiež mi bolo hneď jasné, že „vychádza z teba“. Hanbiť sa za to kto píše? mám pocit že rozumiem, ale možno sa mýlim. Adhara, v každom prípade nezúfaj a mysli pozitívne, pretože keď budeš negativistická tak si nikdy nič pozitívne nepritiahneš 😉 ja ti verím, ty to máš v krvi a bojuj ďalej 🙂 aj uznanie po smrti je uznanie 😀 ale to už bolo trochu morbídne 😀

  •   Možno si to práve Ty pretože im načúvaš, zatiaľ čo väčšina ostatných ostáva hluchá? Alebo preto že Ty sa s tým príbehom stotožníš a on nie?

      I keď so samotným vysvetlením nesúhlasím, to by vlastne znamenalo že aj všetko čo som vymyslel ja nie je z mojej hlavy, ale ja som len dáky príjmač, už si len namontovať tú helmu s anténkami 🙂

  • Martin: Áno, aj to je jedna z mojich teórií. To vysvetlenie tvorenia sa však ani zďaleka nevzťahuje na všetko, čo som kto ja (alebo niekto iný) napísala. Len na niečo. A čo je na tom zlé, byť prijímačom? Azda len to, že mi zabudli dať ladiace čudlíky a tlačidlo ON/OFF. 🙂

    Wavako: Čo sa týka upravovania skutočnosti, tak toto je v beletrii veľmi vrelo doporučované, priam prikázané. A je to jedna z mála literárnych poučiek, s ktorými ja osobne bez výhrady súhlasím. V realite sa veci nikdy nedejú tak pekne, aby po vernom zaznamenaní mohli byť označované za umenie.

    Majka: Pravdupovediac, ja som tú myšlienku o médiu nevymyslela, ale keď som ju prvýkrát počula, okamžite som sa s ňou stotožnila. 🙂 Ale nestotožňujem sa s tým, že pozitívne myslenie niečo pozitívne pritiahne, také čosi nemá vo fyzike oporu a napokon, najkrajším veciam svojho života som sa spočiatku úporne bránila. 😀 Ale jasné, budem bojovať ďalej, od tých pätnástich som bojovať už neprestala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button