Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Čo povedať, keď nepovedať nič

 

Kde som? A kde je vesmír? Zmizla som ako slovná zásoba. Moja sebareflexia je utápaná v krabičkách a krabičkách cigariet, pri gynekológoch a iných, typicky ľudských veciach. Škoda, že ja sama sa necítim akosi typicky ľudská, lebo keby som bola, asi by som mala viac priateľov, ktorí by mi povedali, kto som, keď to najviac potrebujem. A stavanie sa na vlastné pripomína skôr stavanie sa na zadné.

Kedy som ho spoznala? Ako? Škoda reči. Viem len, že zdevastoval moje sociálne cítenie a ja som sa prispôsobila jeho chodúľom; však čo, nevyskúšam, neuvidím. A teraz som slepá.

Chcela by som byť Malkáč. Vôbec mi nechýba dospelosť. Chcem sa hrať na slovné skrývačky, chcem riešiť seba a svoj diletantský prístup k svetu, chcem sa vidieť v očiach iných a nechcem veriť, že všetci sú zlí, ako to hovoria dospeláci.

Chýba mi NIČ. Veľké a plné tých troch písmen; Nejak Introvertný Človek, ktorý čaká a určite len na mňa a keď prídem, bude vedieť, že som to ja a ja budem vedieť, že to je on. A možno ho už poznám.

Cez to všetko je toto celé naivná sračka rozotretá po plienke. Vtedy nastupuje surrealizmus. Vyjadrenie nevyjadriteľného nechápajúcim.

 

Tak teda ako to bolo? Zázračne. Začalo to steblami trávy v ústach, popíjaním energeťákov, neriešením gramatiky. Fotkami na lúke a na slnku, vychádzkami pri koňoch, fajčením vodnej fajky, vyvážaním sa v aute.

On bol jeden z tých, ktorý je žiadaný všetkými (len mnou akosi nie). A tam sa to začalo. Neochotný, uzavretý, sebaistý, nič neriešiaci, kontrolujúci…

Mal pod kontrolou… všetko mal pod kontrolou. Počítač, telefón, kľúče od bytu, kľúče od auta, auto, svoje financie, svojich kamarátov, svoju bývalku, aj svoju mamu a čo ja viem čo všetko vecné ešte. (Len mňa akosi nie). A tam to pokračovalo.

Vyviedla som ho z jeho excentrickej rovnováhy; začal mi diktovať, kedy treba žmurknúť pravým a kedy ľavým okom, kedy naraz a kedy treba len tak sedieť. Kedy mám pristúpiť na jeho hru a kedy mám hrať ja. Kedy mám hovoriť a kedy ho iba stroho obdivovať… Čo narozprávam? U mňa to skončilo smiechom, uňho katastrofou.

Doteraz ma to fascinuje.

 

A keď som sa prebrala, zistila som, že si nemám čo povedať. Že zrazu neviem kto som a kde som, že len sedím, hľadím a analyzujem, a to, čo si kto myslí ma zaujíma ešte menej ako ma zaujímalo pred tým.

A tak píšem. O tom, aký je to pocit mať tangáče zarezané hlboko tri bodky, len aby som upútala niekoho úbohosť, ako som klesla, ako som prestala myslieť a ako sa neviem trápiť a ani tešiť, lebo nič necítim. To chce za jeden. Dnes, zajtra, napozajtra a dokedy ešte? Už nemám náladu. Chcem byť sama, s tvormi ktoré rozprávajú dušou, a preto nedrístajú; nepotrebujú a nežiadajú viac ako je nutné na prežitie a niekedy ani to.

 

Džungľa v rozkroku je nič, oproti zmätku v ľuďoch. Škoda elektriny.

Ďalšie príspevky

Komentáre

10 Responses to Čo povedať, keď nepovedať nič

  • Tak akosi sa mi niektré tie pocity priznali…Pekné…a statočne melancholické zároveň.

  • Zaujímavý výlev (hádam sa neurazíš, že som to takto pomenovala :-)).

    Pri podobných Tvojich príspevkoch vždy rozmýšľam, koľko je v nich reality…

  •  ďakujem ešte raz za komenty. je to taká moja malá návratka o svojho „starého ja“. 
    Adhara za výlev sa určite neurazím, práve naopak, sama rozmýšľam, že píšem len jeden výlev za druhým a nič z toho 😛 To že rozmmýšľaš nad tým, koľko je v nich reality bolo myslené ako ak sa smiem spýtať? lebo niekedy neviem, či to čitateľ vníma ako bludy, alebo ako realitu. v podstate sú to bludy do ktorých som sa snažila vniesť svoje reálne pocity ale tak… literatúra je preto krásna, lebo každý si ju vyloží ako sám cíti 🙂

    Au revoir 😀

  • Myslela som, či to bolo inšpirované realitou, reálnymi pocitmi, skúsenosťami… jasné, že spracovanie sa nedá brať doslova. 🙂

    Nič si nerob z toho, že nič z toho. 🙂 Podaktorí skúsení autori odporúčajú trénovať literárne „dovednosti“ najprv na kadejakých výlevoch až potom sa púšťať do rozsiahlejších diel – hups, u mňa to bolo naopak a možno to fakt budem ľutovať.

  • dík za povzbudenie 🙂 nejak mi to tak padlo vhod teraz 🙂 ešte raz dík. a čo sa týka teba, každý je originál, nerob si hlavu zo systému, ty si ty 🙂 a píšeš ako cítiš.

  • Inak, mne sa Tvoje veci páčia tiež, píšeš dobre, tento štýl Ti ide. Len som sa nikdy nevyjadrovala, lebo buď som nemala práve chuť sa nejako zamýšľať nad tým (niektoré texty potrebovali viac zamyslenia, než iné), alebo som si nebola istá, či chápem správne. Tak reku že neurobím zo seba nekultúrneho burana. Smejúci sa 

    Ale písanie Ti rozhodne ide (teda z môjho laického pohľadu). Úsmiaty Máš dobré cesto a dobrú plnku.

  • ďakujem 🙂 je to milé prečítať si takéto povzbudenie 😀 a vyjadri sa určite! 😀 aj keď sa ti dačo nebude zdať, veď normálka, o tom to je, že každý má na to iný pohľad 😉
    dík ešte raz

  • No každopádne je to plné pocitov, od začiatku až do konca. Tvoja duša šlapala do riadneho kopca. Mňa (nie celkom takto) dostala moja prvá láska. Vtedy som sa zmohol na moju prvú báseň, ktorú som napísal. Niesla názov „Balada o Elze“, ale nikdy som ju niekde nepustil. Potom som ju stratil a dnes si pamätám tak štyri verše. Ale takto je to správne. Minulosť patrí minulosti! Vždy som sa snažil povzniesť sa a pár krát sa mi podarilo aj letieť. No vždy sa to nedá. Sem tam treba aj pristáť, lebo by sme pomreli od únavy : )

     

  • Máš úplnú pravdu vo všetkom čo si písal. Akurát vieš čo je na tomto prípde zvláštne? že to vôbec nebola nejaká veľká láska. Tá najväčšia, ktorá mi ublížila a zobrala najviac o tej som sa ani nezmohla písať, lebo slová boli málo. A potom, keď by sa slová už aj našli som už bola povznesená 🙂 zvláštne sú tie vzťahy.

  • 🙂 pocity…preto väčšina z nás píšeme nie? Aby sme nejak využili to čo sa v nás kopí a nechce von. Chceli odomňa napísať niečo veselé. Nikdy som to nedokázala. A ak už sa to nejak blížilo k usmievanému koncu, strhla som to posledným veršom. Svoju prvú báseň som tiež spáchala z neutíchajúceho žiaľu prvej ohrdnutej lásky. A drží sa ma to…do teraz. Keď je zle…so slzami padajú na papier aj slová. A tie slzy ich akosi rozmazávajú do metafor…a spájajú zároveň. 🙂 A tuto Márií sa to poslpájalo krásne. ‘hoc je aj za tým bôľ. 🙂

    P.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button