Och, ako veľmi chce byť človek milovaný a ľúbený.

Stačí stimul, ktorý otvorí pravdivosť do srdca a z človeka sa stane tikajúca bomba emocií, ktorá vyčkáva a mnohokrát predčasne vybuchne akonáhle k nej niekto len načiahne ruku. A potom , keď tento stimul z neznámych, náhlych a útrapných okolností vyhasne a je fuč?

Ostane miesto pre to bolestivé ďalšie trpké sklamanie. A čo chcelo len srdce? Iba jednu jedinú reakciu a to tú spätnú, hlbokú, naplňujúcu, kedy telo sa stáva z toľkých vzrušených pocitov  choré, roztrasené od náhleho zblknutiu červenej vášne a krčovité z neustáleho prívalu šťastia. A v očiach sa hmýria svetielka prekypujúceho života v plnej kráse a nehy a tie druhé sa pozerajú kamenným chladným pohľadom, nechápajúcim tento var tepla, ktoré vzniklo len z otvorenia dverí už dávno zamknutých. A tak tam ostaneme stáť s vlastným minulým pocitom lásky a momentálnym pocitom vytrhnutia chlopní zo srdca, uzamknutia dverí opäť, ale tentokrát na viackrát aj z vnútra.

Stávame sa nekontrolovateľnými, keď sa celej mysle zmocní pocit najväčšieho vnútorného prehlbenia a dokáže nás to dobiť na celé dni a každá bunka mozgu a tela funguje ako perpetuum mobile.

A to som ti dnes povedala , Perpetuum Mobile…

bolo to naposledy?

zrenicka