Tak si prišiel. No konečne! Už som sa nevedela dočkať.

Poď, chcem ti toho toľko povedať. A ukázať.

Daj mi ruku…..počkaj….jeden, dva, tri, štyri, päť. Dobre. Nie, že by som pochybovala, no nedalo mi to.

Viem presne, kadiaľ ťa povediem. Viem aj to, že pôjdeme veľmi pomaly. Budeme sa často zastavovať, a ja sa nahnevám, že zbieraš veci zo zeme.

Naša cesta bude dlhá a na konci si poviem: Škoda, že to tak ubehlo.

Ukážem ti, ako ísť priamo, no ty ma presvedčíš, že v zákrutách je väčšia zábava.

Naučím ťa robiť rozvážne kroky, ty vzápätí vyskočíš a ukážeš mi, ako sa skáče na jednej nohe.

Stále ťa budem smerovať k cieľu, ty sa mu oblúkom vyhneš a ešte sa budeš smiať. Možno zistím, že tvoj spôsob je lepší.

Tak dobre. Dohodnime sa. Budeme sa učiť navzájom.

Už teraz od teba dostávam viac, ako som kedy očakávala. Musím si to užiť. To, že na mne visíš pohľadom a predstavujem pre teba všetko na svete.

Máme sa navzájom. Pre teba je to samozrejmé, pre mňa zázrak.

Tak poď! Ešte sme len na začiatku cesty. Budem sledovať, ako napreduješ a hrnieš sa s radosťou ďalej a ďalej….odo mňa.

strossovci