Je miesto.. kde sa pyšné stromy hrdo vypínajú,

A zaľúbené vetry vrkoče im zaplietajú.

Tam každý kút nás za odpustenie prosí,

Za toľkú krásu, čo na sebe nosí.

Tam v tôni matiek borovíc skláňajú si hlávky dietky sedmokrásky.

Starodávnej našej zemi zratúvajú lásky vrásky.

Na tej hore, stokrát v búrke zmietanej,

Rozzvučali kvapky dažďa struny pavučín,

A rozvoňali bozky plodov lesných ostružín.

Tam orešnice pijú vodu.

Z hlávok krehkých muchotrávok, a čaje z lesných kaluží.

Rastie tam aj čučoriedie.

V machu lesnom sadené.

Či nežné briezky, bledé jedle, či smriečky v drieku medené.

Tam horou tečie potok bystrý.

Je obrazom a záružlie mu rámom.

Na kameni v ktorom sídli, vítajú sa hrdé orly s ránom.

Vzlietol orol. Strážca lesov, z mäkkej dlane našej zeme rúk .

Ladne plachtí. Pod krídlami sotva vietor…

A nad nimi nekonečnosť modrých lúk.

Lieta vzduchom.. v ňom vôňa kôry, machu, ihličia.

Sadá na zem v ktorej kolísky či hroby časom vyklíčia.

Tam kráča človek s hrdou tvárou.

Na zelené stráne srny pásť.

Tam veľké srdce s krvou kráľov,

Tam rástla so mnou moja vlasť.

boba