Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Pohľad z druhej strany na injekciu proti láske

Prstami mu prešla po predlaktí, kde nepatrná červená bodka označovala miesto vpichu.


„Molly,“ prehovoril.


Nechcela mu pozrieť do očí. Toto bol zlý sen. Úžas ju ešte neopustil, tentoraz to nebola vlna, ktorá zaleje človeka a potom opadne. Mala pocit, že sa nachádza pod hladinou trvale. Toto je tá šanca, ozval sa zreteľne nepríjemný hlas v jej hlave. Teraz sa to stane. Teraz si všetko uvedomí, všetky tie odlišnosti. Vďaka injekcii, ktorá stlmí  silné ale nelogické pocity a dá možnosť rozumu…


„Molly, pozri sa na mňa,“ požiadal ju rovnako miernym tónom, v ktorom však bolo niečo, čomu nemohla vzdorovať. Urobila to. Hľadel na ňu len s malým znepokojením, ktoré súviselo s ňou, nie s ním. Opäť si uvedomila, aký je nádherný, ale za týmto slovom bolo ukryté oveľa viac než vzhľad. Bolo tam všetko, čo mal a čo ona mať nikdy nebude.


„Molly,“ vyslovoval obzvlášť zreteľne ako láskavý učiteľ, pre ktorého je nesmierne dôležité, aby jeho žiak pochopil. „Ty si naozaj myslíš, že je v Browlingovej moci zariadiť, aby som ťa prestal milovať?“


„Je to Browling,“ zašepkala a sklopila zrak. Tie tri slová hovorili za všetko.


Chytil ju za bradu a veľmi jemne jej zdvihol hlavu, aby sa opäť pozerala na neho. V tom okamihu sa jej vybavila spomienka na to, ako jej otočil hlavu v inom aute. Vtedy jej povedal: „Pozeraj a rozmýšľaj,“ a predniesol to rovnakým hlasom, milým, trpezlivým, skrývajúcim v sebe trochu pobavenia z toho, že neprišla na niečo, čo on už vedel. Lenže hoci je táto spomienka silná, znova je to len fantómová spomienka. Prežili to spolu, ale teraz tento zážitok patrí už iba jej. Pomyslela si, že  asi až do smrti neprestane cítiť údiv zakaždým, keď sa jej vybaví niečo z roku 2005.


V jeho očiach zahliadla na chvíľu stratu sústredenia, zvláštny zmätok.


„Déja vú, však?“ spýtala sa.


Davidov pohľad sa vrátil do prítomnosti. „Spomienka?“ uisťoval sa.


„Veľmi príjemná,“ pousmiala sa. Stalo sa im to už toľkokrát, že vedeli, čo sa v mysli toho druhého deje. Znova sa na okamih ponorila do zlatistého svetla zapadajúceho slnka, vône ihličia neďalekých borovíc, očakávania milencov, ktorí cítia, že už čoskoro si budú prvýkrát patriť. Do nedosiahnuteľného sveta, v ktorom bolo oveľa menej problémov.


 „Slabne to,“ povedal David ticho.


„Čože?“


„Déja vú sú čoraz slabšie. Zdalo sa mi to už minule, ale teraz som si istý. Postupne to slabne.“


„A čo to znamená?“


„Neviem,“ sklopil zrak a v jeho tvári zreteľne videla, ako zúfalo túži vedieť. Ďalšia komplikácia bola to posledné, čo potrebovali. „Nie som si istý. Neviem.“


Výraz beznádeje však pretrvával len krátku chvíľu. Potom sa vzchopil dosť na to, aby sa vrátil k dôležitejšej téme.


„Molly,“ opäť jej pozrel do očí, „nemyslíš, že keby mal Browling skutočne schopnosť ovplyvniť niečo… ovplyvniť hocičo v mojom myslení, vnímaní, správaní… že už by to dávno urobil?“ Povedal to bez toho, aby tušil, že presne o to Browlingovi išlo, že o toto sa Browling snažil celé desaťročia takmer od Davidovho počatia.


„Doteraz na to nemal dôvod,“ odvetila znova takmer šeptom.


Zasmial sa. „Že nie? Nepočula si, čo povedali? Veď oni boli zo mňa celé roky úplne zúfalí.“ Hovoril to skoro tak, akoby bol na to hrdý. „Myslíš, že nemali potrebu prinútiť ma, aby som nechodil po frekventovaných križovatkách, po zosúvajúcich sa svahoch, aby som nebehal po chodbách, v ktorých som mohol preletieť cez sklenené dvere?“ Pokrútil hlavou, stále s úsmevom. „A čo je možno ešte dôležitejšie – myslíš, že keby mohli, neprinútili by ma, aby som namiesto z ich pohľadu robenia somarín, študoval matematiku a fyziku?“


„Lenže toto je iné.“ Stále hladila miesto na jeho pokožke, cez ktoré ihla prenikla do žily. „Browling možno nedokáže úplne všetko, čo si zmyslí, ale dokázal toho už veľa. Vieš, čo urobil s rýchlosťou tvojho rastu…“ Hlas sa jej chvel už pri pomyslení na všetko, za čo Browling môže. „A ak má Browling dôvod veriť, že táto injekcia niečo dokáže…“


Stiahol si rukáv a jej ruku, ktorej tým zabránil v ďalšom blúdivom pohybe po okolí ranky, vzal do svojej dlane. „Browling tomu verí len preto, lebo vôbec nemá tušenie, proti čomu bojuje.“


„Ale Haise by mu určite…“


„Ani Haise,“ prerušil ju. „Nikto z nich.“


Čakala.


„Molly,“ začal a chytil ju aj za druhú ruku. „To, čo medzi nami bolo v roku 2005, bolo veľmi silné. Viem to, aj keď som to nikdy nezažil. Netuším, aké to bolo, keď som ťa prvýkrát stretol v roku 2005. Ale keď som ťa uvidel pred našim domom vtedy v lete, pocítil som…“ Sklonil hlavu, aby ju vzápätí zdvihol a znova sa jej pozrel do očí. „Od tej chvíle som bol k tebe pripútaný. Cítil som, že musím byť s tebou za každých okolností, v každej chvíli, keď je to možné. Vôbec som ťa nepoznal, ale nemohol som byť pokojný, keď som nevedel, kde si, čo robíš… keď som ťa nevidel. A veril som ti. Veril som všetkému, čo si hovorila, bez ohľadu na to, aké to bolo neuveriteľné.“ Krátko sa odmlčal. „To však nebol žiadny osud. Vieš, že my dvaja si nie sme súdení – skôr pravý opak. Vybudovali sme si to my sami, ale stalo sa to nezničiteľným. Uvedomuješ si to? Puto, ktoré medzi nami bolo, sa nezlomilo ani mojou smrťou. Dokázalo sa dokonca preniesť v čase. A ty si myslíš, že ho dokáže zlikvidovať nejaký starý genetik injekčnou striekačkou?“


Cítila, ako sa jej v očiach zbierajú slzy.


„Toto Browling nedokáže,“ vyhlásil a zdôraznil to miernym pokrútením hlavy. „Toto nedokáže nikto.“


Rozvzlykala sa dojatím a v nasledujúcej chvíli ju už objímal. Hlavu mala položenú na jeho pleci. Po prvých skúsenostiach s chlapcami a prvých sklamaniach, si už nevedela ani predstaviť, že jej raz niekto povie niečo také krásne, také silné a zároveň úprimné. Snažila sa aspoň čo najskôr ovládnuť svoj plač. Ak chce mať ešte väčšiu istotu, že si ho udrží, nemala by toľko plakať.


Ale nemala by tá istota po jeho slovách byť už stopercentná?


Nie. Zvýšila sa, ale stále nebola. Keď sa od neho odtiahla, opäť jej pohľad zablúdil k miestu na jeho ruke, kam ho pichli. „Ako dávno…?“ nedopovedala.


Vzdychol a automaticky pozrel na vypnutý palubný displej. Potom sa rozhliadol. „Svitá. Je síce zamračené, ale… neviem. Nejaké tri hodiny? Štyri?“


Takže injekcia už rozhodne mala začať pôsobiť. Ak to dokázala. Opäť mu pozrela do očí a neodvažovala sa ho spýtať. Spýtať sa ho na niečo, čo by prezrádzalo nedôveru aj napriek všetkému, čo jej povedal. Stačilo mu však vidieť jej tvár a odpovedal aj na nevyslovenú otázku.


„Cítim sa normálne. Presne tak, ako predtým. Akoby sa nič nestalo. Pretože sa ani nič nestalo.“ Na posledné slová dal nezvyčajný dôraz.


Mechanicky prikývla. Okrem svetla prenikal z okolitého sveta do auta tiež chlad. Chvíľu ešte mlčky sedeli na zadných sedadlách, potom David preliezol dopredu. „Mali by sme si nájsť nejaké ubytovanie. Miesto, kde zostaneme najbližších dvanásť hodín – a kde to prekonáme.“


Povedal si predsa, že sa nič nestalo, takže nie je čo prekonávať, pomyslela si, keď vystúpila a otvorila dvere na sedadle spolujazdca. Pohli sa bez toho, aby spolu hovorili. No jej neustále zneli v hlave jeho posledné slová. Prekonať to. Len to prekonať. Na jednej strane nepripúšťali, že sa niečo deje, ale na druhej strane chceli, aby zostávajúce kritické hodiny pôsobenia injekcie boli už za nimi. Bezpečnejšie. Tak to Molly nazvala v duchu. Bude to bezpečnejšie.


Zaparkovali hneď pri prvom žiariacom nápise motela. Neskôr si vôbec nevedela spomenúť na nič zo vzhľadu im pridelenej izby. Nevnímala nič okrem Davida, nevedela sa sústrediť na nič okrem hľadania náznakov, že niečo – čokoľvek – prestáva byť v poriadku. Plánovanie bez slova odložili na neskôr. Neodhrnula prikrývky a ľahla si na ne. Vrátila sa mysľou k príležitosti, pri ktorej účinnosť Browlingovych enzýmov pocítila na vlastnej koži. Bola to vypätá situácia, cítila hrôzu, náhly vzostup adrenalínu, chcela utekať. Lenže v tom enzýme bola sila, ktorá jej odhodlanie odstránila ako šmahom ruky, podlomila jej nohy a prinútila ju zrútiť sa priamo do rúk únoscu. Sila, ktorá svojej obeti ani len nedala možnosť vzdorovať. A ona vtedy mala plno dôvodov, prečo sa tomu brániť. Poslúchnutie rozkazu daného jej telu sa rovnalo smrteľnému ohrozeniu. David by však teraz poslúchnutím rozkazu enzýmov prišiel o každodenné smrteľné ohrozenie.


Pri tom pomyslení sa jej tvár skrivila bolesťou. Napriek tme v miestnosti prerušenej len svetlami spoza okna si to David musel všimnúť. Ľahol si vedľa nej. Cítila teplo jeho dychu na svojom uchu, keď jej pošepkal: „Molly, ja som váhal, či ti o tej injekcii vôbec povedať. Také bezvýznamné mi to pripadalo.“


Otvorila oči a obrátila sa k nemu. „Ty by si mi to ani nepovedal?“


Prikývol s hlavou položenou na vankúši. „Urobil som to preto, lebo si ma prosila, aby som ti všetko hovoril. A tiež preto, lebo som dúfal, že budeš rozumná. Budeš rozumná?“


Položila mu ruku na líce a pohladila ho. „Len ak mi sľúbiš, že ty v najbližších hodinách rozumný nebudeš.“


„Toho sa nemusíš báť,“ usmial sa.


Nemilovali sa. Namiesto toho sa dlho maznali. Zakaždým, keď sa ho dotkla, nanovo sa v nej rozžiarilo presvedčenie, že je tu, naozaj tu. Videla ho, cítila jeho teplo, ale tentoraz to nestačilo, musel prísť dotyk. Nezáležalo na tom, či je to dotyk samotnej pokožky alebo iba dotyk cez látku jeho šatstva. Len keď cítila pod prstami jeho telo, naplno verila tomu, že je skutočný a je tu naozaj s ňou. Ale každé takéto potvrdenie malo účinnosť len do chvíle, kým dotyk trval. Musela ho neustále obnovovať ďalšími pohladeniami. Jeho dotyky na jej tele, boli presvedčivejšie. Keď sa jej dotkol on, vedomie jeho blízkosti nezmizlo hneď vo chvíli straty kontaktu, ale zanechalo po sebe v jej vedomí jasnú stopu. Žiara pohlasla, avšak nerozplynula sa úplne. Každé ďalšie pohladenie ju zväčšovalo a tak sa noc pomaly rozsvecovala, rozžarovala sa istotu a bezpečím. Som tu, hovoril každý jeho dotyk. Som tu a nikdy ťa neopustím.


 


Browling sa nikdy nemodlil. Ani keď bol malý a matka ho k tomu nútila. Jeho mechanické vzpurné recitovanie malo od skutočnej modlitby ďaleko. Nevedel, aké je to, prihovárať sa veľkej, všemohúcej bytosti s vedomím, že ona možno počuje a možno – ale naozaj len možno splní, o čo žiadate. Musel prejsť šiestimi desaťročiami a hlbinami skutočného zúfalstva, aby ten pocit spoznal.


„Urob niečo,“ zaúpel Browling do tmy.


Ležal na prični v malej miestnosti skladu s očami roztvorenými dokorán a utápal sa v bezmocnosti. Jediným svetlom bol ciferník jeho hodiniek, podľa ktorých uplynulo od podania Fielingovej zmesi Settleovi už päť hodín. Podľa Haisea sa však výsledný efekt rovnal tomu, akoby mu ju nepodali vôbec. Haiseov pesimizmus bol nákazlivý a ostatne, aj keď si to Browling nechcel priznať, Haiseove predpovede doteraz vždy viac-menej vychádzali. Podľa Browlinga však ešte nemuselo byť všetko stratené. Nejaká malá šanca musela zostať. Dopekla, keď niečo stojí štyridsaťtisíc dolárov (hoci vo svete, kde hodnota doláru už značne poklesla), nemôže to byť úplne nanič.


„Teraz je nalomený. Je veľmi nalomený. Stačil by len kúsoček a dostali by sme ho. Nemôžeš ten kúsoček zariadiť ty?“


Browling si prikryl tvár rukami. S kým sa to vlastne rozpráva? S vesmírom? S jeho imaginárnym organizátorom, ktorý spĺňa predstavu Boha? Pokrútil nad tým v duchu hlavou. Žiadny organizátor neexistuje. Existuje len predurčenie. Je to, akoby sa modlil ku genetickému kódu, k DNA, čo je smiešne. DNA organizmu je buď schopná si s problémom poradiť, alebo toho schopná nie je, no v druhom prípade neexistuje spôsob, ako by sa DNA za života organizmu prestavala do lepšej podoby. A to ani v prípade, keby ten organizmus mal vedomie a inteligenciu – čo vesmír nemá.


„Chceš to práve tak, ako my. A my sme urobili, čo sme mohli. Viac spraviť nemôžeme. Teraz je rad na tebe, aby si niečo urobil.“


Predurčenie vesmíru je slepé. Nemá vedomie, nemôže myslieť, nevie, čo by preň bolo najvýhodnejšie. Ale musí aspoň cítiť, že toto je výhodná príležitosť. Lepšia už asi sotva bude. Aj jednobunkové organizmy bez inteligencie vedia vycítiť príležitosť.


Browling sa nepokojne prevracal na matraci a začínal sa strácať v hmle vlastných myšlienok a predstáv. Predstáv, ktoré rozžiarili temnotu okolo neho práve tak, ako ju postupne rozžarovala Davidova blízkosť v mysli Molly.


„Stačí len máličko. Premiestniť zopár sodíkových a draslíkových iónov na vyvolanie nervového vzruchu. To už nie sú obrovské molekuly hormónov. Funkcie nervovej sústavy sú založené takmer na elementárnych časticiach. A s elementárnymi časticami ty môžeš predsa robiť všetko, nie?“ spýtal sa Browling Vesmíru. Slabnúci hlas jeho racionálneho myslenia kričal, že rovnaký efekt by malo, keby sa prihováral kvasinke. Vesmír robí to, na čo bol naprogramovaný a bodka. Nijaké presviedčanie, ani keby mu vesmír rozumel, to nemohlo zmeniť. Ale Browling mal už plné zuby racionality. Zrušili Davidovi všetok dopamín, fenyletylamín a ďalšie látky, ktorými bol nadrogovaný. Keby fungoval zdravý rozum, bol by Settle teraz tu, ospravedlňoval by sa im za spôsobené problémy a oni by sa s blaženým pocitom chystali na svoj posledný prenos v živote. Lenže David tu nebol. Bol niekde s ňou. Áno, Haise povedal, že už ju možno nemiluje, len trucuje. Ale Browlingovi sa nezdalo, že by bol Settle až taký hlúpy. David predsa vie, že oni nie sú otravní dospelí, ktorí vydávajú nezmyselné príkazy len preto, aby rozkazovali. Vie, že mu nechcú zle. Vie, že mu len chcú zachrániť život a hlavne chcú zachrániť život sebe. Takže… čo drží Settlea pri McCannovej…?


„Videl som, čo dokážeš,“ povedal Browling Vesmíru. „Dokázal si nás prinútiť, aby sme zabili. Prinútil si mňa, aby som zabíjal. Si niečo ako Boh ale s tým rozdielom, že ty slobodnú vôľu nerešpektuješ. Častice sodíka a draslíka v našich mozgoch slúžia tvojim účelom práve tak dobre, ako akékoľvek iné častice vesmíru.“


Nič nedávalo zmysel, ale kašľať na to. Settle bol stále s McCannovou, skoro ako keby skutočne existovala nejaká veľká Láska, čosi neovplyvniteľné hormónami. A ak existuje Láska ako niečo nadpozemské a nezničiteľné, rozmýšľal Browling naštvane, tak to už rovno môže existovať aj Boh. Len v trošku inej podobe, než ho predkladá kresťanstvo. Tento Boh je všemohúci len do tej miery, aby neporušil vlastné zákony, ktoré vesmír robia sebestačným. Tento Boh nedbá na slobodnú vôľu – pokojne zmení rozhodnutie človeka, ak to nie je proti zákonom, ktoré vesmír riadia. Toto jediné obmedzenie spôsobuje, že zasiahnuť do slobodnej vôle môže Boh len vo výnimočných prípadoch, keď je rozhodnutie človeka veľmi veľmi tesné, keby chýbalo skutočne len pár iónov na opačnej strane plazmatickej membrány, aby sa rozhodol inak. V takýchto situáciách a pokiaľ to vyhovuje jeho účelom, Boh môže zasiahnuť. Inokedy nie.


„Prehoď mu tých niekoľko posledných iónov,“ žiadal Browling. Neexistuje vhodnejšia príležitosť na to, aby ho Boh vypočul. Pretože tento Boh nepraje láske. Aspoň tejto jednej láske nie.


„Donútil si nás, aby sme vzali zbraň a vystrelili na ľudí, s ktorými sme štyridsať rokov pracovali,“ pokračoval Browling. „Chceš snáď tvrdiť, že prinútiť nás k niečomu takému bolo ľahšie, ako prinútiť jedného mladíka, aby prišiel sem?“ Browling si matne uvedomoval, že začína kričať, ale už na to nedbal. Kričal na Boha, ktorý nemal rád narušenie svojich plánov. Nech už bol dôvod ich zostavenia práve týmto spôsobom akýkoľvek. Toto bol Boh, ktorý má rád poriadok. Stvoril každú jednu časticu a pre každé kvantum času jej povedal: budiš na tomto mieste a neopováž sa z neho pohnúť. Ak sa pohneš, dávam právomoc časticiam okolo teba, aby ťa vrátili na svoje miesto aj za cenu, že kvôli tomu ony budú musieť svoje miesta opustiť. Ale len dočasne. Všetko na svete je iba dočasné.


„Určite teraz sedí niekde sám v kúte a bojuje s tou svojou morálkou a neviemakými debilnými ideálmi,“ hovoril Browling netušiac, že David v tejto chvíli leží s tvárou len nepatrný kúsok vzdialenou od Mollinej. Dotýkajú sa navzájom perami, ale nebozkávajú sa. Skôr sa nimi len vzájomne pohládzajú.


„Toto predsa nie je žiadna blbá telenovela, aby v nej láska musela zvíťaziť, inak by nespokojné diváčky prišli zlynčovať scenáristu,“ zúfal si Browling. „Toto je predsa realita. V realite žiadna láska nevíťazí. A v boji proti celému vesmíru už vôbec nie.“


Browlinga niečo slabo pálilo v spánkoch. Siahol na to miesto a pocítil vlhkosť. Oblizol si prst. Slaná chuť. Slzy. Keby však zistil, že je to krv, nemohol by byť viac vydesený.


„Musíš to spraviť,“ prosil. „Je to prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby si to neurobil. Príroda ide vždy cestou najmenšieho odporu. A teraz po injekcii kladie jednoznačne najmenší…“ Browling nedopovedal, lebo náhle ho zasiahla ohromujúca myšlienka. Hľadel vypleštenými očami do tmy a ani si neuvedomil, že skĺzol z matraca, sedí na zemi a hrana prične mu nepríjemne tlačí na chrbát. „…Alebo to znamená, že aj napriek injekcii David kladie stále taký veľký odpor, že je pre teba energeticky výhodnejšie ho zabiť, rozobrať ho na malé molekuly, a každú z nich poslať na miesto určenia zvlášť?“


Nie, to nie. Ohromenému Browlingovi prebleslo hlavou, že z takého zistenia by mali veľkú radosť všetci tí otravní romantici a rojkovia. V duchu už videl titulky: ENERGIA LÁSKY JE VIAC AKO 2 GJ a pod tým Vedci experimentálne dokázali, že láska je silnejšia ako všetky chemické väzby v ľudskom tele.


A dosť, povedal si rázne. Browie, nezabúdaj, že si vedec. Neustále sa musíš správať ako vedec. A jednou z najväčších chýb, akých sa vedec môže dopustiť, je vyhlasovať závery pred skončením experimentu. Toto je v podstate experiment. Ešte nikto nikdy nepichol injekciu proti láske niekomu, kto má so svojim partnerom komplementárne alely histokompatibilného systému – čiže ľudovo povedané, niekomu, kto prežíva pravú lásku. Lenže experiment ešte neskončil. Nie je dokonca ani v polovici. Potvrdil mu to pohľad na hodinky: päť a pol hodiny od podania injekcie. Nič nie je stratené. Musíš len vydržať… a čakať.


Browling si položil hlavu na matrac a pomaly sa upokojoval. Musí čakať.


Vedel tiež, že správny vedec si nemá želať, aby experiment dopadol nejakým spôsobom. Nesmierna túžba vidieť vo výsledkoch niečo, čo tam nebolo, spôsobila vo vede už veľa zablúdení na ceste za pravdou. Ale Browling si pomyslel, že teraz si to môže dovoliť. Čo by mohol pokaziť tým, že si  úprimne želá Settleov príchod? V tejto situácii jeho prianie nemá ako ovplyvniť výsledok pokusu. A tak privrel oči a nechal voľne prúdiť myšlienky, v ktorých jedna výrazne dominovala:


Príď.


Príď.


Príď.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

15 Responses to Pohľad z druhej strany na injekciu proti láske

  • Dobre sa to čítalo. Žmurkajúci Som zvedavá, ako na mňa bude pôsobiť kompletná kniha ako celok, ak sa k nej teda dostanem. Lebo tie úryvky sú naozaj len také čiastkové informácie, hlavne keď sú z nekompatibilného pokračovania. Smejúci sa

    Mhhh, inak ja som dnes mala celkom plodný deň, dostala som nápad na jedenu knihu (cesty domov vlakom sú občas plodné). Uvidíme, či aj reálne z toho niečo bude. Úsmiaty

    Oh a ešte jedna drobnosť. Bolo tam takých drobností tuším pár, ale teraz sa mi to nechce hľadať… ale nepíše sa náhodou modlitba s „t“? Mám pocit, že áno. To len taká maličkosť. Žmurkajúci

  • Dík, že si sa pristavila. Ale ak chceš niekedy čítať prvý diel, tak radšej nečítaj toto, lebo prídeš o všetky rozuzlenia a pointy.Úsmiaty Lepšie je prečítať si najprv to prvé, hoci sa snažím tie urývky vyberať tak, aby sa ich zmysel dal ako-tak pochopiť aj bez textu predtým a medzitým.

    Blahoželám k splodeniu novej knihy. Už ju len úspešne donosiť.Úsmiaty

    Hmmmm, asi áno, keďže je to od slovesa „modliť“. Ale automatická kontrola pravopisu mi to ignorovala, netuším prečo. Hlavne, že „alela“ jej vadí… Ďalšie drobnosti? Hádam len nie pravopisné? Ani ma nestraš! Smejúci sa

  • Tak som to ešte raz prelúskala. V treťom odstavci vo vete Teraz s všetko uvedomí, všetky tie odlišnosti. Asi to už vidíš, vypadlo Ti písmenko „i“ zo slova „si“. Je to len taká drobnosť. Úsmiaty Inak som už nič nenašla.

    Ale keď som to už znova čítala, spomeniem Ti, čo sa mi výnimočne páčilo. Rátala sa mi tá hláška s tou časticou, že budiš na tomto mieste a neopováž sa z neho pohnúť (neviem, či si to pamätám doslovne). A ešte tá záležitosť s tými telenovelami bola dobrá. Smejúci sa

    Teda niežeby nič ďalšie nebolo dobré. Celkovo sa to čítalo dobre. Ale tieto dve veci mi tak viac udreli do očí. Úsmiaty

  • Tak keď už opravujeme slovíčka, i ja niečo pridám:

    rozsvedcovala -> rozsvecovala
    jednobunové -> jednobunkové

    Ale inak fajn.

  • Ďakujem. Poopravovala som to. Ach, tá sprostá automatická kontrola pravopisu… odinštalovať ju je málo.Smejúci sa

  • Inak nad tým slovíčkom som rozmýšľala aj ja, ale nebola som si istá, čo je správne. Tak už som aj ja poučená. Smejúci sa

  • Dúfam, že nie si frustrovaná. O nič nejde, sú to len maličkosti, ale lepšie je ich nemať, preto som radšej na to upozornila. Dúfam, že aj mňa upozorníte na také. Zvlášť keď nemám ani automatickú kontrolu pravopisu. Takže nemám ani čo odinštalovať v prípade amoku. Smejúci sa

  •  Idea sa utopila v prázdnych debatách okolo preklepov a gramatiky. Škoda.

  • Mrzí ma, ak som znehodnotila Tvoj dojem z diela pripomienkami ku gramatike. Nebol to zámer a ani som nemala v pláne rozpútať nejakú diskusiu okolo toho. Z toho, že sa tak stalo, ani ja nie som príliš nadšená. Chcela som len Adhare pomôcť vychytať drobnosti, lebo nech si hovorí kto chce čo chce, podľa mňa je pre autora potrebné, aby ovládal gramatiku. Zvýši to jeho šance, a i jeho príspevky pôsobia lepšie, pokiaľ tam nemá kopu preklepov a zbytočných chýb (tým nechcem povedať, že Adhara je ten typ autora, jej príspevky sú v tomto smere pomerne dobre napísané. Samozrejme, nie som žiaden literárny kritik a gramatiku tiež nemám celkom „v malíčku“). Chápem, že Ty si cudzinka, a preto tieto veci asi vnímaš trochu inak, keďže sama sa ešte možno pasuješ so slovenskou gramatikou.

    Každopádne, nechcela som, aby diskusia k príspevku bola založená na gramatike. Ak si však všimneš, vyjadrila som sa i k samotnému dielu, i keď to asi v tom „gramatickom mori“ dosť zaniklo. Úsmiaty

  • Nemám nič proti gramatickým upozorneniam, aj keď je pravda, že pokiaľ upozorňovanie na ne ide na hodnotenia úkor myšlienky, tak ma to štve. Asi ako každého. Nemyslím teraz konkrétne na Tvoje komentáre, hovorím to všeobecne. Ale je fakt, že ma – teraz bez súvislosti s gramatickými komentármi – trochu znechutilo, že nikto nehodnotil môj odhad energie lásky (minimálne 2 000 000 000 joulov). Lidičky, viete vy vôbec, ako dlho som to počítala? Smejúci sa Aj keď ako sa poznám, určite som sa vo výsledku sekla aspoň o jeden rád…

     

  • Ou, tak to je naozaj mrzuté. Smejúci sa Verím tomu, že Ťa to štve, mne by sa to teda počítať nechcelo. Mhh, ak mám byť ale úprimná, informácie tohto typu akosi zvyknem ignorovať a číselným údajom nezvyknem pripisovať veľkú váhu. Tento typ informácií ma nikdy nefascinoval. Asi nemám vzťah k číslam. Smejúci sa

  • No ja síce vzťah k číslam mám, ale v beletrii takéto veci neriešim. Či tam dáš 1000x viac alebo menej tak to budem akceptovať ako hodnotu platnú pre tvoje dielo 🙂

    Pokiaľ chceš diskutovať o reálnosti daného čísla, tak dodaj ako si ho vypočítala, a potom nad tým môžeme dumať…

  • V podstate hej, zaujímala ma reálnosť, aj keď toto pre dej skutočne nie je dôležité (omyl by bol ľahko vysvetliteľný).

    No a ten postup. Uf, dúfam, že si ešte všetko pamätám…

    Z čoho som vychádzala: Ľudské telo obsahuje množstvo rôznych chemických väzieb. Najsilnejšia z nich je kovalentná a tak som sa zamerala na tú, ostatné som zanedbala. Nie však preto, že by ich energetické hodnoty boli až také zanedbateľné (hoci sú oveľa menšie), ale preto, že som netušila, aké veľké percentá zo všetkých väzieb tieto ostatné druhy väzieb zaberajú. Keďže však väčšinu ľudského tela vypĺňa voda, a vodík na kyslík je viazaný kovalentnou väzbou, zamerala som sa na celkovú väzbovú energiu vody.

    Zistila som si energiu kovalentných väzieb na mol. Dlhú chvíľu som si však lámala svoj antimatematický mozoček nad tým, čo mám v tomto prípade chápať pod pojmom mol, keďže chemickú väzbu tvoria dve častice medzi sebou. Napokon som sa rozhodla, že to bude asi mol (počet) väzieb a nie častíc. Keďže však každá molekula vody obsahuje kovalentné väzby dve, vynásobila som túto energiu dvoma.

    Potom som si zistila, akú hmotnosť má jeden mol vody. Mnou vypočítaný výsledok by mal byť teda, ak sa nemýlim, väzbová energia danej hmotnosti vody. Pomocou trojčlenky som vypočítala, koľko energie je to na celkovú hmotnosť Davidovho tela. Ale túto hodnotu som násobila číslom 0,8, pretože voda zaberá len 70 % hmotnosti tela a tých 10 % som prihodila ako odhad na ostatné chemické väzby, ktoré sme zanedbali (inak, neviem, či som tento krok nemala spraviť už skôr, alebo či na tom nezáleží). To mi už vyšlo dve celé jedna a dačo gigajoula, čo som zaokrúhlila smerom nadol.

    Táto úvaha však vychádza z predpokladu, že KAŽDÁ kovalentná väzba medzi vodíkom a kyslíkom v Davidovom tele vznikla až v jeho tele. V skutočnosti nemám nijaké údaje o tom, koľko vody v ľudskom tele je produktom metabolizmu a koľko prišlo z vonku a v nezmenenej forme sa vráti von (keďže nie sme rastliny, nevieme chemicky štiepiť vodu). Kedysi dávno nám na jednej prednáške naznačili, že prakticky všetka voda vo vnútri buniek je metabolická. Vodu z vonkajšieho prostredia pijeme vraj len preto, aby sme si preplachovali tráviaci trakt a aby voda zvnútra buniek neunikala von. Napokon, už len samotné spájanie aminokyselín vyprodukuje priemerne milión molekúl vody v bunke každú sekundu. Jeden by sa čudoval, prečo z nás voda priamo nestrieka a že ju dokonca ešte aj musíme piť. Preto som stavila na to, že drvivá väčšina vody tvoriacej hmotnosť Davidovho tela je metabolická, čo znamená, že časopriestor ju bude musieť po jeho smrti všetku pekne rozštiepiť. Hmotnosť vody prichádzajúcej zvonka som eliminovala zaokrúhlením výsledku smerom nadol.

    Takže tak. Asi je to blbý postup, no v každom prípade, aj pre mňa bolo zaujímavé vedieť, približne aká veľká energia drží moje telo pohromade (pravdaže, o čosi menšia, keďže ja menej vážim). I tak je to ale pozoruhodné číslo… zvlášť na to, že sa neraz cítim, ako by som sa mala už-už rozpadnúť. 😉

  •   No pekne. Akurát nerozumiem ako to súvisí s „energiou lásky“. Mne to skôr príde ako odhad energie držiacej človeka pokope. I v tom je to však také neisté, mohli by sme totiž ísť nižšie a zamerať sa na energie držiace elektróny, či ešte nižšie na sily držiace pokope jadrá atómu, či nebodaj až po energie potrebné na rozbitie protónov či neutrónov.

      Čiže je to skôr odpoveď na otázku, koľko energie treba k rozbitiu človeka na atómy 🙂 A podobne sa dá pokračovať v odhade koľko jej treba pre rozbitie na protóny-neutróny, či nebodaj nejaké kvarky…

      Pod energiou lásky som si skôr predstavil energiu potrebnú na udržanie daných biochemických procesov v chode (ako vnútornú, tak aj externú, napr. že musíš kúpiť kvetiny a pred tým si na ne napr. zarobiť alebo ich vypestovať 🙂 ).

  • A ja som dúfala, že ak niekto pochopí, ako to bolo myslené, tak to budeš Ty. Aj vzhľadom na to, že si nedávno čítal prvý diel. Ostatní už zrejme len čumia, o čom sa to tu bavíme, pokiaľ sa ešte vôbec unúvajú sem klikať…

    Nuž ale tak tu je vysvetlenie:

    Časopriestor má v tejto situácii dve možnosti, ako dostať častice Davidovho tela tam, kde ich chce mať.

    1. možnosť: časopriestor Davida pri prvej príležitosti zabije, čo si však ešte vyžaduje dodatočnú energiu na tvorbu smrtiaceho faktora. Táto energia pritom ani vôbec nebola v týchto úvahách zahrnutá. Po zabití musí časopriestor sám rozštiepiť to gigantické množstvo chemických väzieb v jeho tele, presnejšie dopraviť ich niekam, kde budú poštiepené (napr. do rastlinných buniek, ktoré odstránia tie kovalentné väzby z vody).
    2. možnosť: časopriestor nespraví nič viac, len vymení vzájomné pozície niekoľko málo (v porovnaní s celkovým množstvom častíc ľudského tela) sodíkových a draslíkových iónov. Tým sa vyvolá myšlienka, alebo povedzme nutkanie, ktoré prinúti Davida dokráčať po vlastných do stroja času. Stroj času ho následne rozbije na atómy, takže časopriestor má pohodičku, nič nemusí štiepiť. V prvom aj druhom prípade časopriestoru zostáva už len dokopať jednotlivé častice na svoje predurčené pozície a vytvoriť im tam správne chemické väzby.

     

    Ako výhodnejšia sa javí jednoznačne druhá možnosť, pretože v tej by všetko to energeticky náročné chemické štiepenie vykonal stroj času. Napriek tomu po nej časopriestor nesiahol. Tie sodíkové a draslíkové ióny zrejme drží čosi na svojich pozíciách veľmi pevne a to čosi má byť tá energia lásky.Úsmiaty Čiže vesmír to musí vziať cez prvú možnosť a niekde zohnať tie dva gigajouly. Aspoň teraz sa to tak javí, v skutočnosti v tom príbehu nastalo ešte niekoľko zvratov.

    Iste, celková súhrnná energia ľudského tela, môže zahŕňať aj menšie častice, čím by sme dostali ešte viac energie. V tomto konkrétnom prípade sa však atómy (až na nepatrný zlomok) zachovávajú v celku a dokonca mám taký pocit, že aj niektoré malé molekuly, ako CO2 zostávajú nezmenené celé desaťročia, čiže ani tie by nebolo treba štiepiť.

Napísať odpoveď pre uza Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button