Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Veci, ktoré nie sú porovnateľné

Ideálne ráno. Skúste si ho predstaviť. Vytvorte si v duchu prostredie, do ktorého by ste sa chceli zobudiť. Žiadny budík na svitaní, žiadne električky pod oknom, žiadna ľútosť, že ste prežili ďalšiu noc. Nič z toho. Toto má byť ideálny začiatok ideálneho dňa. A viac! Spôsobom, pre aký sa rozhodnete, sa budete zobúdzať do konca života. Má to len jednu chybu: ten spôsob musí byť jednotný. Iste, budú v ňom malé obmeny, ale princíp musí byť zachovaný. Navždy rovnaký, navždy taký, aký si zvolíte.


 


Prebúdza sa. Prostredie je neznáme, ale nevyvolá to v nej paniku. Nesnaží sa čo najrýchlejšie zorientovať, aby sa neskotúľala z postele. Netreba. Posteľ je dosť široká a ona leží v strede. Spočiatku nevie, načo sa díva, ale je to krásne. Mihotavé svietiace plôšky na teplom červenohnedom pozadí. Pochopí. Hľadí na drevený strop. Šikmý strop podkrovia. Cez okno svieti slnko. Presvetľuje drobné medzery medzi listami stromov. Tie sa premietajú na drevené obloženie. Ony vytvárajú jasnú mozaiku. Jej premenlivosť spôsobuje vánok. Sleduje to s takým zaujatím, ako už dávno nič. Až pozvoľna si začína uvedomovať niečo zvláštne. Niečo nezvyčajné. Nič ju nebolí. Normálne sa zľakne. Ako sa môže prebudiť bez toho, aby ju nič nebolelo? Je mŕtva? A cíti niečo, čo už nezažila tak dlho, že začala pochybovať o jeho existencii. Odpočinutosť. Zobudila sa odpočinutá. Je to vôbec možné?


Prebrala sa v polohe na chrbte. V takej nespala od detských čias. Na sebe má dvojdielne pyžamo. Je kockované. Prikrýva ju perina takisto s kockovaným vzorom. Len inej farby. Jasne si uvedomuje rozdiel oproti každodennej realite. Vlastná hmotnosť ju nezabára od matraca a nevyvoláva jej preležaniny. Látka jej pokožku nehryzie, ledva o sebe svojim dotykom dáva vedieť. Teplota pod perinou nie je pot vyvolávajúca horúčava, mimo periny zase nie je husiu kožu navodzujúca zima. Pohodlie. Panebože, pamätá si ešte na také slovo? Prevalí sa na bok a napoly čaká, že všetky tieto pocity zmiznú. Toľko dobra naraz nemôže byť skutočného. Nie. Pretrváva to. Čo ako je to neuveriteľné, priestor prestal proti nej bojovať. Prestal ju odmietať.


No, možno to znamená len to, že je naozaj mŕtva. Ale nie. Maličké odchýlky od dokonalosti jej nahovárajú, že žije. Drôt visiaci z plafónu namiesto lampy. Náhly ostrejší zvuk, akoby niekto dole prudko pustil tanier. A napokon, mal by človek, ktorý vstúpi do raja, pocit plného močového mechúra? Cíti, že čoskoro tu bude musieť pohľadať kúpeľňu.


Obrátením  získala iný výhľad. Vidí zvyšok izby. Okno. Nočný stolík. Skriňa. Pootvorené dvere. A drevené obloženie nielen stropu, ale aj všetkých stien. Spomína si, že drevo v nej vždy vyvolávalo závan nostalgickej túžby. Až teraz sa naplnila. Hlasy. Prichádzajú cez dvere. Zvuky rannej kuchyne. To sa nedá pomýliť. Idú zdola. Skadiaľ zdola? Nevie. Nepozná to tu a predsa je jej to známe. Nielenže sa nebojí. Dôveruje. Nielen im, neznámym a predsa takým blízkym ľuďom z kuchyne. Dôveruje celému dňu, ktorý začína takto. Dôveruje, že takýto deň sa nezrodil preto, aby ju trestal.


Lenže človek nemôže mať všetko.


 


Prebúdza sa. Okolie je príjemne svetlé. Narúša ho len jediná vec. Vidí ju zakaleným pohľadom. V polospánku sa po nej naťahuje. Nevie, čo to je, ale vie, že ju chce. Čas prebúdzania testuje hĺbku našich emócií. Príjemnosť danej veci má už tak vžitú, že si nemusí uvedomiť všetky súvislosti. Pritlačí tvár k látke. Je kockovaná. Zvláštna zhoda. Ojedinelá zhoda. Vdychuje vôňu. Látka patrí košeli. Nie je to jej košeľa.


Vzápätí si uvedomí svoju pochabosť. Prečo sa uspokojí s košeľou, keď má pri sebe zároveň aj pôvod jej výnimočnosti? Obracia hlavu na druhú stranu postele. Skutočne. Pri ňom samotnom významnosť jeho košele prudko bledne. Ešte spí. Prisúva sa k nemu opatrne. Jej strach je následkom nezvyku na ideálne rána. Strach, že ho to môže rušiť. Že v polospánku nebude vedieť, kto ona je.  Nenatiahne k nej ruku a neprivinie si ju, ako by to automaticky urobila ona. Časom táto obava vyprchá. No zatiaľ je len na začiatku. V prvom z ideálnych rán.


Pozoruje jeho tvár celkom zblízka. Vidí drobné chĺpky. Rastúca brada. Možno už za hodinu si ich oholí. Jej však v tejto chvíli neprekážajú. Naopak, fascinujú ju. Uvažuje, aký by to bol pocit, keby po nich prešla prstom. Či ešte prevláda hladkosť pokožky, alebo jeho lícu už dodali drsnosť. Sú veľmi malé. Jej zmysly sú však prebudené. Prebudené tak, ako by nikdy neboli v predchádzajúcich ránach, počas ktorých musela fackovať svoje vedomie, aby sa konečne ako-tak rozhýbalo. Veľmi ju láka overiť si to. Ale váha. Váha, pretože sa bojí, že ho zobudí. Stále si nie je istá, či je pre neho lepšie prebudiť sa na jej pohladenie, alebo nechať ho nadbehnúť si ešte pár minút spánku. Vie, čo by povedal, keby sa ho na to spýtala. Ale to ešte nestačí. Aj na šťastie si musíte privyknúť.


Aby odolala pokušeniu, prenáša svoj pohľad nad jeho nahý bok. Vidí okno. Za ním sivobielu štruktúru mrakov. Samozrejme musí byť zamračené. Všetko má podčiarkovať kontrast. Všetko okrem kockovanej látky. Aj protiklady bývajú niečím prepojené.


Jej pohľad je priťahovaný späť. Opäť uvažuje, či riskne, že ho prebudí. Rozmýšľať nad tým, čo by bolo najlepšie pre niekoho druhého, je pre ňu vcelku nový pocit. A prekvapivo príjemnejší, než kedy čakala. Netušila, že starať sa o iného môže byť také napĺňajúce. Ale toto je jej sen a ona vie, že existuje ešte niečo napĺňajúcejšie.


 


Opatrne skladá nohy z postele. Najprv narazia na podlahu, drevenú, ako všetko ostatné. Potom na mäkké papučky s hlavami zvieratiek. Sú detské. Sem však patria. Zvuky z kuchyne sa stále ozývajú. Naraz sa niekto hlasnejšie zasmeje a ona začuje napomenutie. Slovám nerozumie, ale domyslieť si nie je ťažké: „Pssst, môžeš zobudiť…“ Vyvolá to v nej explózie radosti. Niekto na ňu berie ohľad! PANEBOŽE, NA ŇU SKUTOČNE NIEKTO BERIE OHĽAD!


Vstáva, ale chce si čo najviac vychutnať chvíľu. Odďaľuje okamih stretnutia. Pristúpi k nočnému stolíku. Drevo na jeho okraji je oškreté. Nevadí jej to. Dokonalosť sa ukrýva v nedokonalostiach. Nedokonalosť nás ubezpečuje, že ešte žijeme.


Vidí stromy, cez ktoré presvitá slnečné svetlo. Aj na stolíku vytvárajú jeho lúče prechádzajúce cez vrstvy vetvičiek a listov svetelnú mozaiku. Položí naň ruku a detsky sa raduje, ako jej po nej tancujú svetielka. Čosi na tom pocite jej však pripadá cudzie. Za chvíľu si to uvedomí. Ona predsa neznáša slnko! Reflexívne odtiahne ruku. Ale je to len zvyk. Opatrne vracia dlaň späť. Zvolila si. Existuje veľa príjemných zážitkov. Ale aj medzi nimi sa nachádzajú veci, ktoré nie sú porovnateľné.


Pozoruje svetelnú hru na svojich prstoch a vie, že jed z jej krvi zmizol.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Veci, ktoré nie sú porovnateľné

  • Momentálne sa nedokážem vžiť do myšlienky a nejako ani nie som v stave sa o to pokúsiť, lebo moje ráno (rána) sa od toho ideálneho priepastne líši. Snažím sa dokončiť diplomovku a už sa mi o tom aj sníva, takže všetko – dni, noci ani sny – má krajne ďaleko od ideálu.

    Uf. Keď budem mať za tým, hádam sa Ti k tomu vyjadrím 😀 Momentálne som vygumovaná.

  • Súcitím s Tebou. Ja síce diplomovku nekončím ale začínam, no aj začiatky sú ťažké. Zvlášť keď už najbližší pondelok chcú od nás nejaké výsledky…

    Aj bez toho sú však moje rána diametrálne odlišné od ideálu, preto som si dovolila trochu zasnívať. Ale neprekvapilo by ma, keby tento príspevok nikto nepochopil. Je už dosť na hrane.

  • No, tak som dnes konečne odovzdala diplomovku a vraciam sa k Tvojmu príspevku, ako som povedala. Úsmiaty Čítala som to znova a naozaj si nie som istá, či to chápem (čo by samozrejme nebola žiadna katastrofa, veď od blondíny to nik neočakáva Smejúci sa). Budem sa pýtať a možno budem celkom mimo. Načrtla si dva rôzne varianty skutočnosti a to variant „sama“ a variant „s ním“. Ak som mimo, tak ma oprav. Úsmiaty Hovoríš, že si si dovolila trochu zasnívať. Ide teda o dve Tvoje predstavy ideálneho rána? Akurát že sa nevieš rozhodnúť, či chceš ostať po vyšok života sama (keďže podstata rána sa má zachovať), alebo ho hodláš stráviť s niekým?

    V druhom variante som inak na začiatku mala pocit, že nejde o prvé ráno (ako keby tie pocity nezažívala prvýkrát, nový bol len pocit bytosti spiacej vedľa a toho, že na ňu niekto berie ohľad). Možno som to zle pochopila.

    A… ten jed v žilách som nepochopila vôbec a nie som si vlastne ani istá, či som mala možnosť to pochopiť. Či to bolo myslené ako metafora, alebo išlo o nejakú chorobu, prípadne zatrpknutosť. Obávam sa ale, že na to, aby som to pochopila, by som Ťa musela poznať bližšie (a i tak by som možno nerozumela). Alebo som znova úplne mimo? Úsmiaty

    Nuž, toľko môj názor. Inak, ak sa mám vyjadriť aj k forme, čítalo sa to dobre, boli tam možno nejaké drobnosti, ktoré ma trošku rušili, ale nič fatálne. Fajné ráno. Žmurkajúci

  •   Dostal som sa k tomu až teraz, je to pekne napísané. Myslím že viem čo chceš povedať. Predstavy sa ale obvykle nenaplnia samé. Človek pre to musí niečo urobiť. Samozrejme, nie vždy sa to dá.

  • Blahoželám k odovzdanej diplomovke a želám úspešnú obhajobu a málo zákerných otázok. Napr. mňa sa pýtali na čo to je celé dobré 🙂

  • Ďakujem, si milý. Ak keď, neviem, či je až tak k čomu blahoželať. Hentaké písanie ma teda nebaví. Radšej také iné. Už nech je ten humbuk za mnou. A tú otázku na čo je to celé dobré… radšej tú, než nejakú zákeráčinu. Smejúci sa

  • Ďakujem, že si sa vrátila. Áno, ide o dve možnosti, ako by mohlo vyzerať ideálne ráno, ale tým pádom v podstate aj celý život. Je v tom kúsok zo mňa, ale je to aj veľmi zmiešané (ja rada hovorím „povarené“) s fikciou, s literárnymi námetmi, ktorých mám v poslednom čase plnú hlavu…

    Nejde však o možnosti sama alebo s niekým, pretože aj v prvej scéne sa nachádzali ľudia – akurát neboli v izbe, keď sa prebrala, ale dole v kuchyni. Podstatný rozdiel bol v tom, že to prvé – a víťazné – ráno bolo dá sa povedať detské ráno, to druhé dospelácke ráno.

    Ten jed, to bola metafora inšpirovaná mnou – ide o zatrpknutosť, respektíve depresiu, ktorá sa naozaj podobá jedu rozlievajúcemu sa žilami. I keď mne neskôr dodatočne napadlo, že to niekto môže vziať doslova a pomyslieť si, že hrdinka bola upírka – keďže navyše predtým ešte nemala rada slnečné svetlo. 😀

    Forma tiež bola dôležitá, nakoľko som toto poňala zároveň ako štylistické cvičenie, v ktorom som sa snažila a) používať čo najkratšie vety b) nepoužívať príslovky a prídavné mená všade, kde sa dalo. A testovať, či to skutočne zlepšuje čitateľnosť, ako hovoria štylistické príručky. 🙂

  • Tak som si prednedávnom spomenula na tento Tvoj starý komentár a nalistovala som si ho. Píšem to preto, lebo už aj na mňa došlo. Rok ubehol a ja som ohľadom diplomovky presne tam, kde si vtedy bola Ty. V noci mávam pekné sníčky o PAGE géloch a v krátkych okamihoch bdenia sa trápim nad tým, ako PREBOHA vysvetlím tie hovadiny, čo mi v labáku povychádzali… A ako tak pozerám na termín odovzdania, za rok sa na tejto fakulte nič nezmenilo. 😀 Neuveriteľné, ako ten čas letí… Takže vyjadrujem úprimnú sústrasť Tvojmu minulému ja… 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button