Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

bacovak

AUTOR

bacovak

Písomka

Majka rozdávala písomky. Robila to však strašne pomaly. Dlho hľadala majiteľa písomky, dlho sa dopravovala namiesto. Písomku som nechcela vidieť,ale zároveň som chcela. Tento stres ma zabíjal. Prsty mi samé klepkali po lavici. „Ježiš, ja mám dvojku.“ oznámila mi spolusediaca Miška. Závidela som.

„Čo máš ty?“ spýtala sa. Pokrčila som plecami. Potom však na moju lavicu dopadol papier s písomkou. Nedokázala som sa na ňu pozrieť.

„Pozri sa radšej ty, Miška.“ podstrčila som písomku vedľa.

„Čo sa plašíš? Veď si to vedela,“ veselo zhrabla písomku. Keď si všimla známku ustrnula. „Alebo žeby nie?“

„Čo mám?“ vyprskla som.

„No, nie je to bohviečo. Lepšie povedané, je to dosť zlé…Ale veď nevadí. Máš tam toľko jednotiek, že to už máš opravené.“

„Čo mám?“ zopakovala som otázku. V mojom hlase som počula vzlyk.

„4.“ pokrčila plecami Miša.

„Doriti, “ ticho som zahrešila. Tá známka ma veľmi netrápila, naozaj som tam mala dosť dobrých známok na to, aby vyvážili túto jednu nepodarenú. Lenže môj otec to nepochopí. Zrazu sa mi ťažko prehĺtalo.

„Je ti zle?“ spýtala sa ma Miška.

„Trochu.“

„Pôjdeš domov?“

„Nie! To prejde.“ Doma by sa mi určite zhoršil stav, pomyslela som si. Keby len vedela, čo ma čaká. Keby somto vedela ja. Keby tu bola moja mamina… Radšej by som išla za ňou. Do neba, ak existuje. Tu na Zemi to vôbec nie je ružové. Otcovi ide srdce puknúť a ranu si zaceľuje alkoholom, hnevom…čudno-prísnou výchovou. Nie, v živote sa ma nedotkol. Len kričí, vyčíta. A kričí. Ja plačem.Cítim sa pritom ako bezcenná bábka, ktorá s amu pritrafila s tou úžasnou ženou, mojou mamou.

„Fakt nechceš ísť domov?“ prebrala ma z myšlienok Miša.

„NIe, je mi fajn. Doma to lepšie nebude.“ Trasúcou sa rukou som stisla papier s písomkou. Bože, nech to je len sen, veď som sa tak snažila…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button