Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

babu.ll

AUTOR

babull

Konečná stanica ľudskej duše -1.časť

 

Prúd tlaku mi strelil facku.Ešte predtým ako ma jeho rana stihla zabolieť ma akási sila prudko strhla dozadu.Stratil som rovnováhu a takmer sa ocitol na zemi.Na vietor to bolo príliš intenzívne,preblesklo mi myslou.

V to ostré novembrové ráno som stál  na poloprázdnej stanici so slastne pradúcou mačkou v náruči.Tak ako každý rok aj dnes sme sa chystali k veterinárovi na prehliadku.Čakajúc na metro,zima prechádzala každou bunkou mojho tela .Chlad vytrvalo štípal líca a ja som zabáral krehnúce prsty do hrubej srsti mojej spoločníčky v nádeji,že tam nájdu teplé útočište.Také,aké som poznal vždy po príchode z práce keď som otvoril dvere.Tie svietiace oči sa vynorili z poza schodov a jediná živá bytosť v inak mŕtvom byte sa celým svojim pradúcim telom tisla k mojím nohám.Preto sa musím o ňu postarať a dať ju vyšetriť.Bolo by zbabelé len tak egoisticky o nič sa nestarajúc odísť bez pozdravu.Z myšlienok ma  vytrhol hlučný rachot blížiaceho sa metra.Nastúpili sme.V kupé boli okrem mňa len traja ludia.Piatkové ráno predsa,každý je v práci.Ja už nie.Oproti mne sedel bezdomovec.Tak asi ako každý i ja som sa nerád pozeral na ludí ako je on.Možno to bolo tým,že nám bez okolkov nastavovali reálny obraz života.Realitu príbehov nemajúc nič dočinenia so šťastnými koncami v rozprávkach ktoré nás od malička učia naivite kým raz nepríde k zrazu so skutočnosťou.Títo ludia skutočnosť už poznali.Možno to,že nám pohlaď na nich našepkával aký je život vrtkavý ako v ňom nejestvuje istota či pokoj.Ako sa nám svojou silou vysmieva do ksichtu.Ako stačí chybný krok a ocitneme sa dotrhaní,ubití životom na stanici žobrajúc o zopár centov.Žobrajúc o šancu na život.Robíme to všetci.Všetci žobreme o život osud ktorý sa podla nálady rozhoduje či nám tých pár centov uštedrí v podobe šťastných momentov alebo si jednoducho prejde okolo bez akéhokoľvek povšimnutia.Boli sme rovnakí,s tým rozdielom,že ludia ako ten chlap čo sedel oproti žobrali za život celkom nahí,bez masiek.Príliš zúfalí aby brali ohľad na to ako pôsobia. Preto sa im ludia vyhýbajú.Nikto predsa nemá rád zrkadlo reality.Dnes som strach nemal.

Zdvihol som hlavu a pozrel do tváre tohto pomaly rezignujúceho muža.Vlasy sýtočiernej farby prezrádzali,že nie je o nič starší ako ja.No zvráskavená tvár mi dala jasne najavo,že za tou špinavou flanelovou košelou a molami prežratou bundou sa ukrýva duša starého človeka.Človeka oveľa skúsenejšieho než by sa zdalo.Stretli sa nám pohlady.Z jeho očí šla rezignácia.Myslím,že ten už o život nežobral.Žobral už len o chlieb.Zrejme už zabudol čo je žiť a tak len prežíval.Čím dlhšie som hľadel do týchto očí tým silnejšie som vnímal tú rezignáciu.Musel som uhnúť pohladom,opäť to zrkadlo o kt. som vravel.Moje oči v ten deň museli prezrádzať to isté.Sklopil som zrak k zemi a viac som sa už na bezdomovca,no ani na nikoho iného v to ráno nepozrel.Pohľad by ma prezradil.Prezradil by moje úmysli.A to som nechcel.načo by aj?Aby ma niekto polutoval?

Keď som vystúpil zo stanice,novembrové slnko mi už svietilo do očí.Mahagónová srsť mojej mačky sa v tom svetle nádherne odrážala.Za iných okolností by mi to zdvihlo náladu.Vždy mi pekné počasie spravilo deň krajším.No nie dnes.U zverolekára nik nebol a tak som hned zaklopal na dvere.Otvoril mi so spytavým pohladom no i tak doširoka sa usmievajúc.

,,Dobré ránko Tom,čo vás k nám privádza?Prehliadku máme určenú až na koniec decembra ak sa nemýlim.Hádam nám len  Mia neochorela.,, spýtal sa a a pohladil ju.

,,Nie,len som myslel,že by som mohol prísť dnes ak teda nič iné nemáte.Mám totiž neodkladné povinnosti a neviem či by som si do konca roka našiel čas prísť.,,povedal som uvedomujúc si akú hlúposť hovorím.

,,To je v poriadku.Ošetrovať zvieratká je moja povinnosť i radosť.A ak ste si len kvoli tomu vzal volno z práce,usaďte sa,za chvílu sme hotoví a budete sa môcť vrátiť.Pozrel na mňa s úsmevom a pustil sa do roboty.

Dobrý chlap to bol.Spolu so ženou ošetrovali zvieratá a starali sa o zatúlané,ktoré našli na ulici  alebo im ludia priniesli.Navyše moja mačka ho zbožňovala.A v tom mi zišlo na um nechať ju tu.Áno,tu jej chýbať nič nebude

,,Tom,počúvaš ma vôbec?,,Stál nado mnou doktor s ustarostneným pohladom a mojou mačkou v náručí.Už ju asi prezrel a prišiel mi ju vrátiť no ja som ho zabratý do myšlienok neregistroval.

,,Mia je v poriadku.Nič jej nechýba.Ani so žalúdkom už nemá žiaden problem.Kto mi ale robí starosť si ty.Nejaký si nesústredený akoby myšlienkami inde.Je všetko v poriadku?Lara stále nechce komunikovať?spýtal sa ustráchane

,,Nie,koncom minulého mesiaca mi poslala papiere k rozvodu po právnikovi.Vraj si začína nový románik a už si so mnou nemá čo povedať.Ak mám byť úprimný ani neviem čo by som jej povedal“ priznal som s pohľadom upriameným na plagát nejakých granúl na konci ambulalancie všemožne sa snažiac vyhnúť očnému kontaktu.

,,Človeče vykašli sa už na ňu,sprav hrubú čiaru za minulosťou a začni od začiatku.Si ešte mladý.Dnes je doba kedy ludia prichádzajú a odchádzajú bez akéhokoľvek boja za uzmierenie.Kedysi to takto nebolo.Kedysi sme spolu boli v dobrom i v zlom presne tak ako sme si slubovali na svadbe.Nikto nebuchol dverami hneď pri prvom zaškrípaní.A ono sa to vždy nejako utriaslo a zase bolo dobre.Títo mladí sa pri prvom narazení otočia a tou kratšou cestou vycúvajú k slobode.Presne ako moja dcéra Maya.Ešte ani 30 nemá a už to celé zabalila.Toto leto sa rozviedla.Ach,ako som len rád,že som si mladosť prežil v inej dobe,“ povzdychol si.

Dnes si všetko komplikujete,máte k dispozícii oveľa viac možností ako sme mali my a preto skúšate všetko a hladáte sa oveľa dlhšie ako sme to robili my.Už vám nestačí založiť rodinu,mať dieťa auto a tráviť večery v záhrade pri grile.Chcete cestovať,mať karieru a poskúšať všetko čo dnešné vymoženosti ponúkajú a pri tom všetkom zabúdate na ozajstné hodnoty.

Bez slova som počúval mudrovanie tohto starého muža,ktorý mal v očiach pokoj a okolo nich vrásky smiechu.Niečo na jeho slovách bolo,nepopieram.No zamýšlať som sa už viac nechcel.Bol som predsa rozhodnutý.Poďakoval som mu za to že si na mňa našiel čas a Miu nechal pred jeho domom.Bol čas,vedel som to.Čím dlhšie to budem oddialovať tým to bude ťažšie.A tak som teda vykročil.

 

Komentáre

7 Responses to Konečná stanica ľudskej duše -1.časť

  • Celkom to ujde, no podľa mňa by bolo lepšie, keby bol ten úvod (pred začiatkom retrospektívy) jednoznačnejší. Možno by stačilo pridať jedno-dve slová. Alebo niekoľko slov do posledného odstavca, ktoré by potom pekne dotvorili obraz z prvého odstavca. Neviem… čo však viem jednoznačne, že mi veľmi rušilo dojem a celkové pochopenie, bol pravopis. Chýbajúce čiarky radšej ani nespomínam, keďže ich sama mávam veľa. No za čiarkou, otáznikom a pod. sa dávajú medzery. Slová nalepené na znamienka pred nimi sa veľmi ťažko čítajú. A spodné úvodzovky na konci repliky, tak to som ešte nevidela. Nepoviem, keby boli horné úvodzovky na začiatku – aj ja som ich tak mávala, bola to chyba klávesnice. Ale spodné na konci???

    Posledná pripomienka je štylistická – asi by si mala menej používať trpný rod. Na okorenenie občas, ale tu sa mi zdalo, že je ho fakt priveľa. Aj mne ľudia radia redukovať trpný rod a to ho mám oveľa menej než Ty v tomto príspevku.

  • Ďakujem za kritiku,tie gramatické chyby-viem,som si vedomá a neviem sa zbaviť zvyku,že keď dostanem nápad nevnímam kde dať čiarku,uvodzovku,medzeru jednoducho sa to zo mňa len valí a nechcem stratiť niť.ten úvod bol zámerne nejasný pretože vysvetlenie bude v dalšsej časti.celý príbeh je retrospektivný čo znamená že začiatok zápletky bol v tom nejasnom úvode a rozvýjaný mal byť neskôr.Ale cením si názor,budem sa snažiť popracovať na sebe

  • A mäkčene. Tie často chýbajú, hlavne na ľ, sem tam sú ale aj navyše…

    Chápem že to rýchlo dávaš na „papier“, keď sa to z teba valí. Keď to je hotové, skôr než to zverejníš, môžeš to preliezť ešte raz, poopravoať slová a vychytať muchy. Celkový dojem sa potom výrazne zlepší.

  • Niet za čo. Ja som si až teraz všimla, že v nadpise je 1. časť, myslela som, že je to kompletné dielo. Čo sa týka toho pravopisu, tak to je normálne a pekné, že chceš čo najrýchlejšie zaznamenať myšlienky. Ale keď ich už zaznamenáš, tak predtým, ako s nimi predstúpiš pred čitateľa, by si si ich mala v rámci možností čo najviac poopravovať. A možno Ti pri tých opravách kadečo iné napadne, aj na doplnenie samotných myšlienok.

  • Vidím, že zase funguje telepatia – už druhýkrát za krátke obdobie chceli dvaja ľudia autorovi navrhnúť to isté a odoslali svoje komentáre takmer naraz. 🙂

  • Dosť málo ľudí to tu využíva, a tak chcem len upozorniť, že príspevky sa dajú dodatočne upravovať – aj opakovane. Zadajte svoje heslo, otvorte si príspevokm, kliknite na UPRAVIŤ – a po úprave na ODOSLAŤ.

    Neviem si vysvetliť fakt, že tu autori nechávajú celé mesiace svoje príspevky aj s chybami. Zrejme ide o istý druh masochizmu. Dokonca niektorí, namiesto toho, aby príspevok za 1 minútu upravili, v 10-minútových komentároch „vysvetľujú“ prečo tam tie chyby sú: „dôležitý je obsah, nie forma“, „píšem strašne rýchlo“, „pravopis vôbec nie je dôležitý“, „mám klávesnicu bez slovenskej diakritiky“ (keď ju naozaj nemáš, tak napíš, preboha,  pred svoj príspevok: „SORRY, NEMÁM SLOVENSKÚ DIAKRITIKU“, ak tak neurobíš, vyzerá to, že jednoducho pohŕdaš čitateľmi), …

  • Je to síce už mimo pôvodnej témy, no ja nerada upravujem svoje už vložené príspevky, pretože po opätovnom uložení sa na nich niečo pokazí. Väčšinou neprirodzene zhrubnú medzery v miestach, kde som dávala enter. Tiež sa mi neraz stáva, že pri malej editácii príspevku sa jeho text z nepochopiteľných dôvodov zdvojí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button