Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Sny

Augustin Sokol:


Sny.


Anotácia: Analýza príčin tragédie ľudstva, v 19. 20. a 21. storočí, z aspektu dvoch literárnych diel, – Sen smiešneho cloveka od Fjodora Michajloviča Dostojevského a Tragédia človeka od Imre Madácha.


asokol2001@gmail.com


asokol2001@yahoo.com


Svoje emailové adresy uvádzam preto, aby som mohol pokračovať v diskusii k tejto mojej prezentácii. A to aj neskôr. Moja 1. emailová adresa je na domovskej stránke počítačového prehliadača s názvom Google (ďalej len prehliadač).


Zadajme si do prehliadača kľúčové slová (ďalej len slová):


poruchy spánku a ružencová automasáž augustin sokol.


Kliknime si na takto vyhľadanú webovú stránku (ďalej len stránka):


http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid=55&id=329&option=com_content&task=view


Tam si môžme prečítať, citujem: Ružencová automasáž (ďalej len automasáž) je účinná doplnková liečba porúch spánku. Najbežnejšie príklady porúch sú: insomnia – nespavosť, hyperinsomnia – nadmerná nespavosť, narkolepsia – záchvatová nespavosť, SAS – spánkový apnotický syndróm, parasomnia – činnosť počas spánku a bruxizmus – škrípanie zubov počas spánku. Koniec citátu. V súvislosti s parasomniou uvádzam aj paramnéziu a déjà vu. Wikipédia o déjà vu uvádza, citujem: Déjà vu (z francúzštiny, doslova „Už videné“, vyslovované (deʒa vy)) označuje v psychológii jav (tiež nazývaný paramnézia), kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. V bežnej reči alebo napr. v divadelnej kritike môže ale znamenať tiež proste niečo, čo „sme už videli“, čo nie je originálne, pôvodné. Déjà vu ako psychologický termín prvýkrát použil francúzsky psychológ Émile Boirac roku 1876 a spopularizoval v knihe Budúcnosť psychologických vied (L’Avenir des sciences psychiques, 1917). Pocit déjà vu je obvykle sprevádzaný pocitom dôvernej známosti, ale tiež niečoho zvláštneho, neobvyklého až tajomného. „Predchádzajúca“ skúsenosť je často priložená predchádzajúcemu snu, ale často je prítomný pocit, že táto skúsenosť bola samozrejme prežitá v minulosti. Skúsenosť déjà vu sa zdá byť dosť bežná, pretože prieskumy uvádzajú, že viac ako 70 percent populácie uvádza, že pocit déjà vu aspoň jeden krát zažili. Odkazy na skúsenosť s déjà vu sa dajú nájsť tiež v literatúre v minulosti, čo znamená, že nejde o nový fenomén. Koniec citátu. Hypotetický virtuálny stroj času je tiež ako déjà vu. Pomocou stroja času môžme cestovať v čase. Obojsmerne. Dopredu aj dozadu. Z pradávnej minulosti, cez dnešnú prítomnosť, až do veľmi vzdialenej budúcnosti. Cestovanie v čase je aj v čarovnej rozprávke. To nás privádza k Vladimírovi Jakovlevičovi Proppovi (ďalej len Propp). Wikipédia o Proppovi uvádza, citujem: Vladimir Jakovlevič Propp po rusky Владимир Яковлевич Пропп (narodený 17. apríla 1895, Petrohrad – zomrel 22. augusta 1970, Leningrad, Rusko) bol ruský folklorista a filológ. Zaoberal sa porovnávaním, štruktúrou a pôvodom rozprávkových motívov, ale aj obradným folklórom a inými. Vypracoval typologickú metódu výskumu čarovnej rozprávky, ktorá podnietila okrem iného pokusy o formuláciu sujetovej (naratívnej) výstavby umeleckého diela v literárnej vede. Koniec citátu. Citujem z Dostojevského diela Sen smiešneho človeka (ďalej len Dostojevského sen): Vôbec si nevedeli predstaviť jeho formy a obrazy, ale stala sa istá čudná – prečudná vec: keď už stratili všetku vieru v niekdajšie šťastie, ktoré nazvali rozprávkou, odrazu strašne zatúžili znova byť nevinnými a šťastnými, a tak sa sklonili pred túžbami svojho srdca ako deti, povýšili toto želanie na božstvo, vybudovali chrámy a modlili sa k tejto svojej idei, k svojej „túžbe“, pričom však vôbec neverili, že by sa mohla uskutočniť a splniť, zato ju však vyzývali so slzami v očiach a klaňali sa jej. Koniec citátu. Porovnajme si Dostojevského sen s celoživotným Proppovým dielom. Dostojevského sen sa potom dá rekurzívne vysvetliť s pomocou stroja času. Propp nepotreboval stroj času. Lebo na preveľkej a širočiznej ruskej zemi rozprávky vždy boli, sú a budú. Ak by ale chcel Dostojevský urobiť to čo Propp, tak by stroj času potreboval. Dostojevský by so strojom času mohol cestovať zo svojej prítomnosti, teda z minulosti, do budúcnosti, teda do našej dnešnej prítomnosti. Na TV kanáloch AXN, AXN SciFi, – a aj na ďalších, by mohol sledovať filmy a televízne seriály. V žánroch speculative fiction: Teda science fiction, fantasy, horror, supernatural fiction, superhero fiction, utopian and dystopian fiction, apocalyptic and post – apocalyptic fiction, alternate history a podobne… (ďalej len scifi žánre). Iba tak by sa mu mohol vydariť ten neuveriteľný a fantastický husársky kúsok: Aby všetky tajomstvá princípov a finesov scifi žánrov opísal v tejto jedinej poviedke! Preto som sa rozhodol ručne prepísať celý Dostojevského sen. A to ako prílohu k tejto mojej prezentácii. Pri analýze scifi žánrov som riešil aj takýto problém: Akými spôsobmi by sa mohli vytvárať potomstvá medzi mimozemšťanmi a pozemšťanmi? Začal som so Spockom. Z filmov a zo seriálov o Star Trek. Pokračoval som ďalej. Až po Sarah Kerriganovú. Uviedol som stručný príbeh jej vytvorenia: Mimozemskí Zergovia zistili, že má telepatické a telekinetické schopnosti. Zajali ju a umiestnili do organického kokónu. Teda do kukly. Tam prebehla Sarahina metamorfóza. Ako u motýľa. Zmenila sa organická štruktúra jej DNA. Tento problém by sa ale dal vyriešiť iba s pomocou Dostojevského sna.


Zadajme si do prehliadača slova:


imre madách tragédia človeka ctibor štítnický.


Kliknime si na takto vyhľadanú stránku:


http://mek.niif.hu/00900/00924/html/


Kliknime si na Pätnásty obraz. Tam si môžme prečítať 3. verš Adama. Citujem:


Sníval som dosiaľ a či teraz snívam? / A vlastne čo je viacej: sen či bytie, / čo usádza sa na neživú hmotu, / aby sa potom rozpadlo aj s ňou? / Na čo je dobrá krátka chvíľka bytia? / Aby som spoznal hrôzu nebytia? Koniec citátu.


Zadajme si do prehliadača slová:


soulmate mv trough youtube.


Kliknime si na takto vyhľadanú stránku:


http://www.youtube.com/watch?v=uH6Ucu_Jdv0


Je to audio – vizuálny úvod do nasledujúcej poviedky. Podľa Dostojevského sna.


Pilát mu povedal: Čo je pravda? (Ján 18:38). Ľudské poznanie je iba zrnkom piesku, pred ktorým sa rozprestiera more nepoznaného mystéria. Preto je ťažké určiť deliacu plochu medzi scifi žánrami a pravdivým autobiografickým príbehom. Ale čo je pravda? Začneme od pradeda a prababičky našich protagonistov: Vesny a Augustina. Eugen von Odini sa narodil 30.06.1808. Asi štvrťhodinu po polnoci. Bez stopy záhadne zmizol 30.06.1908 o 00:17:11 hod. stredoeurópskeho času. Eugen prežil svoje detstvo väčšinou v Košiciach. Keď mal 16 rokov, tak sa celá jeho rodina presťahovala do Petrohradu. Jeho otec tam totiž prevzal obchodnú spoločnosť svojho staršieho brata. Ako spolumajiteľ. Mesiac pred týmto sťahovaním do Ruska sa narodila Eugenova sestra. Bola to Augustinova prababička. Roku 1830 Eugenova milenka, a súčasne aj priateľka baróna Gustáva Friesenhofa, vybavila spoločné stretnutie Alexandra Sergejeviča Puškina s Eugenom. Roku 1852 sa potom Gustáv oženil s Alexandrou Nikolajevnou Gončarovovou, sestrou Puškinovej manželky. Aj vďaka tomu – síce až 88 rokov po smrti Alexandry – vzniklo na Slovensku v brodzianskom kaštieli Puškinovo múzeum. Roku 1830 totiž Puškin dokončil svoj veršovaný román Eugen Onegin. Eugena tento román hlboko oslovil. Roku 1879 bol Eugen takto oslovený aj multimediálne. Bolo to na premiére opery Petra Iľjiča Čajkovského: Eugen Onegin. Eugen študoval na univerzite v Dubline. Tam sa spriatelil so svojim spolužiakom. Volal sa Sean O’Neill. Po skončení štúdia s ním založil obchodnú spoločnosť s názvom: O’NEILL & O’DIN. Spoločnosť najprv fúzovala so spoločnosťou Eugenovho otca v Petrohrade. Potom aj s ďalšími inovatívnymi spoločnosťami. Takto bola kreovaná globálna korporácia. Roku 1846 Eugen osobne daroval Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému v umeleckých a vzácnych väzbách diela Williama Shakespeara, sira Waltera Scotta a Charlesa Johna Dickensa. Vissarion bol totiž vynikajúcim znalcom diel týchto autorov. Diskutovali aj o Vissarionovej knihe: Diela Alexandra Puškina. Vissarion nazval román Eugen Onegin encyklopédiou ruského života. Lebo v básnikových lyrických úvahách nachádzal komentáre ku všetkým stránkam ruského života. Eugen, ktorý veľa cestoval po svete, dodal, že podľa jeho názoru je Eugen Onegin nadčasová a celosvetovo globálna, teda nadpriestoročasová encyklopédia života. Eugenov syn Josif mal 31 rokov, keď ho 30.06.1908 zrazila k zemi tlaková vlna Tunguzskej alebo pravdepodobne úlomku Enckeho kométy alebo asteroidu alebo meteoritu alebo… Fantastická zhoda náhod! Bolo to totiž v tom samom čase, a neďaleko od miesta, odkiaľ záhadne zmizol Josifov otec Eugen. Teda pomerne neďaleko. Na sibírske pomery. Josif sa takmer až po týždni prebral z bezvedomia. Odvtedy mal na krku záhadnú jazvu. Vyzerala ako dva stočené hady. Teda ako staroveký symbol, známy aj pod názvom: dvojitý uroboros. Potom sa z Josifa stal lovec v sibírskej tajge. A aj úspešný evenský šaman a liečiteľ. Zostal ale pritom hlboko veriacim pravoslávnym kresťanom. V tomto duchu vychovával aj svoje deti. Lovci Josifa nevolali von Odini, ale Odinin. Josif narukoval hneď po vypuknutí 1. svetovej vojny. Tam si ho obľúbil budúci admirál. Bojoval po jeho boku počas 1. svetovej vojny a aj občianskej vojny. Po admirálovej poprave sa dostal do konfliktu s japonským dôstojníkom. Vlastne to ani nebol konflikt. Skôr trápne nedorozumenie. Odsúdili ho ale na smrť. Spolu so zajatými červenoarmejcami. Jeho popravu ale prekazil jazdecký útok červenoarmejcov. A tak sa z bielogvardejca Josifa stal červenoarmejec. Tak vyšlo. Vesnin otec, Slobodan Josifovič Odinin, teda Josifov syn, bol taktiež lovcom v sibírskej tajge. Narukoval hneď po vypuknutí 2. svetovej vojny. Tam si ho obľúbil námorný kapitán. Slobodan sa kapitánovi zdôveril, že on sa pri vykladaní kariet modlí. Lebo nemá Bibliu. Slobodan bol viackrát ranený a vyznamenaný. Počas vojny sa dostal domov iba raz. Na pár dní. Po ťažkom zranení a po následnom prepustení z nemocnice. Vtedy splodil Vesnu. Tá sa narodila 5 dni po vyhlásení smútku v Nemecku. Kvôli porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade. Vtedy sa narodil aj Augustin. Slobodan padol v boji na rieke Spréve v Berlíne. Bol to dobrý človek. Milosrdný a spravodlivý Boh však trestá (aj) dobrých ľudí. Ale medzitým, ešte 3 roky pred bitkou o Berlín, kapitána prevelili ku spojeneckým konvojom lodí. Lode cez Murmansk zásobovali Sovietsky zväz zbraňami a potravinami. Tam sa sovietsky kapitán spriatelil s anglickým admirálom. Kapitán admirálovi porozprával, že ako sa Slobodan modlil pri vykladaní kariet. Po vojne admirál poslal kapitánovi darček. V sprievodnom liste k darčeku sa spýtal aj na Slobodanovu adresu. Chcel mu poslať Bibliu v ruštine, ktorú mu kúpil v Londýne. Kapitán preto skončil v gulagu (Glavnoje upravlenije lagerej), Slobodanovi posmrtne odobrali všetky vyznamenania a Vesninej matke vdovský dôchodok. Matka sa odvážila proti tomu postaviť. Aj ona skončila v gulagu a Vesna so svojimi súrodencami v rôznych detských domovoch. Augustin to potom vnímal ako déjà vu: So sprievodom gitary rád prednášal recitálovú pieseň o americkom vojakovi T. T. Taylorovi, ktorý sa počas vojny modlil pri vykladaní kariet. Roku 1966 zase čítal poviedku Alexandra Solženicyna: Jeden deň Ivana Denisoviča. Tam bol opísaný aj príbeh o námornom kapitánovi. Volal sa Ťurin Bujnovskij. Podobal sa na príbeh o kapitánovi a Slobodanovi. Najviac bol ale prekvapený, že Vesna je jeho vzdialená príbuzná. Aký je ten svet len malý! Zjari roku 1974 Ninel, Augustin a Adam vystúpili pred moskovským divadlom z taxíka. Boli to priatelia a kryptoanalytici. Teda s pomocou počítačov lúštili tajné šifry a kódy. Ninel bola 22 – ročná Češka, Augustin bol 31 – ročný Slovák a Adam 41 – ročný Poliak. Ninel mala dlhý a tmavý príčesok, ktorý dobre ladil s jej tmavým vlasovým prelivom. Majstrovsky využívala príčesky, umelé mihalnice a umelé nechty. Pred mesiacom sa vrátila z Bostonu. Dala si tam aj zdokonaliť prsia operáciou. Vraj zmena identity. Teraz už mala aj umelé prsia. Augustin sa zase pred mesiacom vrátil z kúpeľov Brusno. Pred štvrťrokom sa infikoval vírusom žltačky. Stalo sa to pri očkovaní na medzinárodný očkovací preukaz. Dlho bol v nemocnici. Ale stav sa mu iba zhoršoval. V Brusne sa však úplne vyliečil. Preto Augustin tvrdil, že sú to najlepšie kúpele na celom svete! Lebo človek tam pookreje nielen na tele. Ale aj na duši. Ten dobrý pocit mal aj teraz. Bol príjemný večer a trošku snežilo. Ninel s Augustinom vošli do divadla a Adam do kaviarne naproti divadlu. Za úplatok tam rezervoval štvormiestny stôl. Striedali sa v službe rezervovania, platenia účtov atď. Dnes mal službu Adam. Mal objednaný taxík. Na celý deň. Odviezol sa do hotela prezrieť si výpis z počítača a odtiaľ potom aj na indické veľvyslanectvo. Po ich priateľku Sítu. Mal ju pozvať a priviesť na tancovačku. Síta ale medzitým náhle odletela do Indie. Adam sa vrátil do kaviarne. Iba chvíľku tam čakal na Ninel a Augustina. Dávali divadelné stvárnenie poviedky Borisa Lavreneva: Štyridsiaty prvý. Podľa poviedky dvaja režiséri natočili aj film: Roku 1927 Jakov Alexandrovič Protazanov a roku 1956 Grigorij Naumovič Čuchraj. Bol to príbeh mladej červenoarmejky. Zaľúbila do bielogvardejského dôstojníka. Nakoniec ho zastrelila na brehu Aralského jazera. Aj Vesna bola na tomto predstavení. Poviedku už predtým čítala. A videla aj oba filmy. Viackrát. Vesna pracovala v rybárskom a loveckom sovchoze (Sovetskoje choziajstvo). Na rybárskej lodi lovila ryby v Japonskom mori. V lesoch lovila kožušinovú zver. V lete lovila na mori ryby aj pod vodou. Iba v jednodielnych plavkách, bez neoprénového obleku, plutiev a dýchacieho prístroja. Nemala mechanickú alebo pneumatickú, ale iba ručnú harpúnu. Vesne sa za posledných 9 rokov skoro každý rok podarilo stráviť zjari jednomesačnú dovolenku v Moskve. Ubytovanie mala vybavené v dievčenskej robotníckej ubytovni. Na moskovskom sídlisku. Dovolenku využívala najmä na návštevu divadiel a koncertov. Počas predstavenia sa náhle zmenilo počasie. Už nesnežilo. Padal hustý dážď. Vesna chvíľku postála pod bránou divadla. Mala sucho v hrdle a dostala chuť vypiť si.


Adam: „Pane Bože! Pozrite sa na tú krásavicu pri dverách!“


Stála tam Vesna. Pohľadom márne hľadala voľné miesto. Lebo kaviareň bola beznádejne obsadená. Pozvali ju k stolu. Celý ich rozhovor prebiehal v ruštine.


Vesna: „Dobrý večer vospolok. Idem z divadla. Iba si niečo vypijem. Prosím vás, koľko je hodín?“


Augustin povedal koľko. Vesna sa mu pozrela do očí svojim pokojným pohľadom.


Vesna: „K zástavke metra je blízko. Autobus mi pôjde asi za hodinku. Na chvíľku si sadnem a niečo vypijem. Ešte raz vám ďakujem za pozvanie k stolu.“


Adam ukázal na Ninel a Augustina.


Adam: „Tí dvaja tiež boli v divadle. Aj my tu iba chvíľku posedíme a niečo vypijeme. Potom si pôjdeme zatancovať. Žiaľ Bohu, chýba nám do páru tanečnica. Pomôžte nám a prijmite naše pozvanie aj na tancovačku.“


Vesna rada a dobre tancovala. Bola dnes vhodne oblečená. A ľudia pri stole boli príjemní. Najmä Augustin. Vycítila to, keď sa mu pozrela do očí. Ovládala aj šamanský tanec Evenkov. Nepovažovala preto tanec len za zábavu. Ale za hlboko preciťovaný stav duše. Za sviatok. A tak si ho aj vážila! Preto na tanec chodila iba v týchto svojich najlepších a jediných sviatočných šatách.


Vesna: „Nuž neviem, uvidím…“


Elegantným a rýchlym pohybom si dala dole kabát. Prehodila ho cez operadlo stoličky. Augustinov pohľad náhodne zablúdil na jej nohy. Práve vo chvíli, keď si sadala. Priliehavá sukňa sa jej pritom na stehnách tak napla, že bolo pod ňou vidieť obrysy pančuchového pásu. Vtom sa jeden úpon z pásu odopol. Aj pod sukňou bolo vidieť ako priam vystrelil. Doslova. Od okraju pančuchy smerom hore k pásu.


Vesna: „Prepáčte, iba si odskočím.“


Vesna si zobrala kabát. Prešla cez kaviareň. Zahla za roh k dámskej toalete. Skoro sa tam zrazila s čašníkom. Objednala si u neho pre seba k stolu niečo na pitie. A dopredu to zaplatila.


Augustin: „Prečo si brala kabát? Veď si išla len upraviť pančuchu.“


Ninel: „Išla sa celá upraviť. Možno je to len prejav jej výstrednosti, že je iba športovo oblečená v lacnej blúzke a sukni. A že nenosí kabelku. Vo vreckách kabáta má kozmetiku a bižutériu. Pred odchodom do divadla jej asi niečo vošlo do cesty. Lebo si nestihla dať bižutériu a spraviť mejkap. Nemá nalakované nechty. A má ich nakrátko ostrihané. Kvôli umelým nechtom. Ale ani tie si nestihla nalepiť. Stihla si iba upraviť a namaľovať obočie, dať si umelé, avšak podľa môjho vkusu príliš dlhé mihalnice a na pery lesk. Kaderníka ma super!“


Adam: „Vyzerá ako Zlatovláska.“


Ninel: „Zlatovlásky s takýmito prirodzenými, zlatými, vlniacimi sa, hustými a dlhými vlasmi sú iba v rozprávkach. Alebo sa dajú pre rozprávky vyrobiť. V kaderníckom salóne. Pomocou odfarbenia, prelivov, kondicionérov, špeciálnej ondulácie a príčeskov. Augustin, Augustin! Všimla som si ťa, že s akým živočíšnym a zmyselným pohľadom samca si sa pozeral na jej nohy. A ty, Adam, zase na jej prsia. Tie jej pekné, dlhé, štíhle, vyšportované a hladké nohy sú aj výsledkom pravidelných masáži, cvičení a používania depilátorov. A zákon zemskej príťažlivosti vylučuje, aby také veľké a bujné prsia mohli iba sami od seba tak vztýčene, pevne a hrdo stáť. A dokonca v pozore! Určite má prvotriedne zoperované prsia. A nosí špeciálnu podprsenku…“


Ninel už nestihla dopovedať – a spoza rohu kaviarne vyšla Vesna. Z hľadiska doteraz uvedených informácií o Vesne sú Nineline omyly zrejmé. Na Vesne totiž nič nebolo umelé. Nemala zoperované prsia. Ani namaľované obočie. A ani na perách nanesený lesk. Pery sa jej vždy tak nádherne leskli. Nenosila kabelku, bižutériu ani podprsenku. A to z jednoduchého dôvodu. Takéto veci nikdy ani nemala. Iba na ľavej ruke mala remienok s dedovým koženým amuletom. V tvare záhadnej jazvy na dedovom krku. Mala prirodzené, dlhé, vlniace sa a blond vlasy. Nenavštevovala kadernícke salóny. Strihala sa sama. Iba keď bola ešte malá, tak ju kvôli odvšivaveniu v detskom domove občas ostrihali dohola. Celá jej kozmetika bola mydlo, uterák, zubná kefka, zubný prášok, hrebeň, nožnice na strihanie vlasov a balíček vaty. Aj napriek svojej skromnej toalete vždy ale voňala ženskou čistotou! Mala ostré a zdravé zuby a nechty. Bola taká ohybná, že si nechty ohrýzala nielen na rukách, ale aj na nohách. Nechodila na masáže, nešportovala a nepoužívala depilátor. Ani nevedela, že čo je depilátor. Pokožku na nohách mala hodvábne hladkú. A iba pri pozornom pohľade zblízka bolo na pokožke vidieť krátke, jemné a zlatisté ochlpenie. Pod pazuchou však mala hustejšie ochlpenie a zlatistá farba prechádzala do ryšava. Mala peknú, štíhlu postavu a rovnakú výšku ako Augustin. Teda 188 cm. Jej postava sa vyznačovala harmonickou krivkou. S dvoma údoliami a vrcholmi. Táto krivka stúpala z údolia jej podbradku a dlhého krku na vrchol hrude a na prsia. Klesala do údolia úzkeho drieku s tenkým pásom. A znovu stúpala na vrchol oblých a ladných bokov. Časť tejto krivky na prsiach bola rozvinutá do harmonickej, zakrivenej a priestorovej plochy. Augustin ju potom nazval ako Vesnina plocha 1. Neskôr táto plocha inšpirovala Augustina pri práci na jeho vynáleze: Hybridná, unipolárna, magnetická, optoelektronická a rotačná spojka. Vesna mala aj peknú tvár so šikmo osadenými, veľkými a modrými očami, trochu širšími lícnymi kosťami a výrazne krojenými, zmyselnými a plnými, ale nie veľkými perami. To dodávalo jej tvári exotický a orientálny výraz. Jej driemajúcu zmyselnú krásu prekrývala jej láskavá, jemná a nežná krása a dobrota. Súviseli s jej harmonickou a úzkou spätosťou s nespútanou prírodou. A s búrlivým morom. Vesna sa usadila. Adam sa jej spýtal, že či jej môže naliať šampanské. Súhlasila. Pripili si na zdravie. Čašník potom doniesol Vesne jej nápoj, ktorý si objednala, keď si išla upraviť pančuchu. Vesna ho ihneď na ex vypila.


Adam: „Pán vrchný, všetko spolu zaplatím. To šampanské… no a aj tú minerálku, čo ste doniesli našej Zlatovláske.“


Čašník sa potmehúdsky usmial popod svoje husté fúzy.


Čašník: „Prepáčte, ale ja som k vášmu stolu nedoniesol minerálku.“


Vesna: „To bola vodka. A je už zaplatená.“


Ninel: „Vodka? A prečo je vo veľkom pohári na minerálku?!“


Vesna: „V Prímorsku tak pijeme vodku!“


Adam: „Minerálka alebo vodka, v malom alebo vo veľkom pohári, veď to je predsa jedno. Ide sa na tancovačku!“


Vonku ešte pršalo. Adam išiel za taxikárom parkujúcim za rohom. Aby pristavil taxík pred kaviareň. Ninel si ešte dala pohár šampanského. Dopila. Ninel, Augustin a Adam mali kabáty v taxíku. Augustin chcel pomôcť Vesne s kabátom. Zobral z operadla stoličky jej kabát. A zrazu pocítil v zápästí ostrú bolesť. Vesnina tvár sa v okamžiku zmenila. Predtým mala nežný a dobrotivý výraz. A teraz jej tvár vyžarovala trpké sklamanie.


Vesna zakričala: „Zavolajte políciu!“


Zápästie mal v jej železnom zovretí. Vesna tvrdo pracovala, aby si mohla kúpiť tento kabát. Pred rokom jej ho chceli traja zlodeji ukradnúť. Najsilnejšieho z nich chytila pevne za ruku, v ktorej držal jej kabát. Ten ju chcel udrieť druhou rukou do tváre. Vyhla sa úderu, pustila mu ruku a ustúpila dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok. Vyrútil sa na ňu s ďalším úderom. Opäť namiereným na jej hlavu. Vtom ho protiúderom ľavej ruky na špičku brady zrazila na zem. Ostal vedľa jej kabáta nehybne ležať. So zlomeným krčným stavcom. Úpenlivo prosil, aby zavolali sanitku. Ostatní dvaja zlodeji však zbabelo ušli. Sanitku zavolala Vesna. Kabát si ubránila. Vyšetrovateľ potom zistil, že zranený zlodej bol viackrát trestaný násilník a bývalý okresný majster boxu v ťažkej váhe. Bola to teda z Vesninej strany nutná a primeraná obrana. Preto trestné konanie proti nej, vo veci ublíženia na zdraví, bolo zastavené. (Napísané podľa kópie zápisnice, ktorú si Vesna nechala na pamiatku.) Vyšetrovateľ sa jej aj spýtal, že ako vedela tak tvrdo udrieť. Odpovedala, že vďaka amuletu na ruke. Neuviedol to do zápisnice. Považoval to za žart. Ale Vesna to myslela vážne. Ninel a Augustin nevedeli, že o čo ide. Ale čašník stojací vedľa áno. Začal Vesne vysvetľovať, že Augustin jej nechcel ukradnúť kabát. Zovretie na Augustinvom zápästí povolilo. Vesnina ruka mu z neho vysala bolesť. A vrátila príjemné teplo. Ich prvý telesný dotyk bol tak trošku neobvyklý. Bolo to jednoducho iba skratové konanie. A ako rýchlo vzniklo, tak aj zaniklo. Vesna sa za to všetkým veľmi ospravedlňovala. Najmä Augustinovi. A všetci to pochopili. Takže išli na tancovačku. Adam už predtým vybral a rezervoval stôl. Na dobrom mieste. Bola tam dobrá kapela. Vo svojej bohatej ponuke mala široký záber skladieb. Od tých starých a dobrých až po tie najnovšie. Hrali do tanca aj na počúvanie. Práve hrali na počúvanie: Volga, Volga. Mať rodná. Volga ruská rieka… Bola to pieseň o kozáckom atamanovi Stenkovi Razinovi. Ako sa plavil po Mátuške Volge.


Ninel: „Kozácki atamani a ich málo početné družiny mi pripomínajú sparťanského kráľa Leonidasa a jeho tristočlennú družinu. Ako bránili celý Grécky archipelag. Ale aj celú vtedajšiu Európu. Pred nájazdmi ázijských hôrd pod vedením perzského tyrana Xerxesa. Postoj pútnik a zvestuj Lakedemóňanom, že my tu mŕtvi ležíme ako zákony kázali nám. Ipse dixit Simónidés. Áno. bolo to tak. Ale možno to bolo inak s tou pesničkou. Na brehu Volgy Stenkova bývalá milenka prala kozácke rubašky. Stará láska nehrdzavie. Navyše, bola pekná a pracovitá. Nie ako ta lenivá kňažná. Už im liezla na nervy. Stenkovi a aj všetkým kozákom na lodi. Potili sa v zapáchajúcich rubaškách. Kňažná ich navyše provokovala svojimi ironickými poznámkami. Vraj, len trp kozák. Budeš ataman! Stenka teda konal pragmaticky. Kňažnú vyložil na breh. Namiesto nej naložil manuálnu práčku. Spolu aj s už vypratými rubaškami. Potulní speváci neskôr tuto lovestory modifikovali. Kvôli lepšej predajnosti. Romantika vždy išla viac na odbyt ako pragmatika.“


Znovu pili šampanské. Adam ako najstarší navrhol, aby si pripili na potykanie.


Augustin: „Máš pekné meno. Vesna.“


Vesna: „Aj moja babička sa tak volala. Bola to Srbka. Ty máš tiež pekné meno. Sokol. Náš sovchoz je neďaleko Sokolovky. Bude mi to pripomínať tvoje priezvisko. Alebo mi budeš pripomínať Finista jasného sokola. Poznáš tu našu rozprávku o ňom?“


Augustin: „Je to moja obľúbená rozprávka.“


Vesna: „U nás som nazvala náš maják Finist jasný sokol. Raz sme sa okolo neho plavili s Mášou, mojou priateľkou a spolubývajúcou na ubytovni nášho sovchozu. Máša mala svetobôľ. Lebo ju opustil jej milovaný. Hovorili sme aj o láske a smrti. Povedala mi, že si praje, aby po smrti jej popol nasypali do mora pod týmto majákom. To je aj moje prianie. Ój, Augustin! Prepáč mi. Nepatrí sa teraz hovoriť o smrti. Ale ja ešte stále myslím na osud tej mladej červenoarmejky. Bolo to síce len divadlo. Ale aj život je ako divadlo.“


Začali hrať do tanca. Vesna s Augustinom tancovali v uvoľnenom a ľahkom vzájomnom objatí. Hrali starú ruskú romancu: Odkvitli už v záhrade chryzantémy dávno. A láska ešte žije v mojom srdci ubolenom Augustin si zrazu naplno uvedomil, že zmyslom života je vskutku úprimná láska.


Augustin: „Ľúbim ťa, Vesna.“


Vesna: „Si ako maják. Jasne svietiš na mojej ceste života. Si môj Finist jasný sokol.“


A možno, že život je v nepatrnej miere zmysluplnejší, ak je to láska aj opätovaná.


Augustin: „A ľúbiš aj ty  mňa?“


Vesna: „Áno, ľúbim ťa.“


Nuž, ako sa hovorí v rozprávkach: …A potom spolu šťastne žili, až pokiaľ… až pokiaľ sa neskončila táto najkrajšia a najšťastnejšia jar v ich živote. Na druhý deň Adam cez styčného dôstojníka zariadil urýchlené vybavenie pasu pre Vesnu. Do 24 hodín. Podarilo sa. Adam to zdôvodnil perspektívnou potrebou pre náš tím: Mať rezidenta na Ďalekom východe. Vesne na počkanie spravili aj fotku na pas. Jar sa skončila. Vesna s Augustinom boli v kúpeľoch Brusno. Pred polnocou šli k Pavlíne. Tak sa volá minerálny prameň. Sedeli tam a popíjali minerálku. Bola veľmi teplá noc. Okolo prameňa poletovali svätojánske mušky.


Vesna: „Prečo si tak osmutnel? Trápi ťa niečo?“


Augustin: „Nie. Nič ma netrápi.“


Ale nebola to celkom pravda. Mal akúsi zlú predtuchu. V tú noc mal Augustin sen. Zobudil sa. Celý sen si pamätal. Snívalo sa mu o svätojánskych muškách. Poletovali okolo prameňa. Niektoré z nich ako keby vyzerali inak. Možno to neboli svätojánske mušky. Možno to boli lietajúce nanity mimozemských replikátorov. Znepokojilo ho to. Ten sen mu pripadal ako zlá veštba. Z Brusna šli do Prahy. Na diaľnici Brno – Praha padal hustý dážď. Augustina naďalej trápila zlá predtucha. Zastavil. Aby Vesna mohla vyvenčiť svoje šteniatko, ktoré zrazu vyskočilo z auta. Vybehlo smerom na vozovku diaľnice. Vesne sa ho podarilo chytiť už pred bielou čiarou pri zvodidle. Ešte predtým, ako chytila šteniatko, neskúsený vodič uháňajúceho auta prudko zabrzdil. Dostal šmyk. Pri zvodidle zrazil a smrteľne zranil Vesnu. Previezli ju do nemocnice. Skoro týždeň bola napojená na prístroje. Celý čas bola v bezvedomí. Už sa z neho neprebrala. Iba raz prehovorila o severskom Bohovi Odinovi a o Valhalle, kde všetci udatní bojovníci budú žiť večne. Udatne bojovala o svoj život. Mala však ťažko poškodený mozog. Jej boj bol márny. Zomrela. V jazyku niet smutnejšieho slova. Augustin bol stále pri Vesne. Mal aj kufríkový magnetofón s jej obľúbenými nahrávkami. Vesna mala nadanie na jazyky. Dobre hovorila po rusky, evensky, nanajsky a udehejsky. Žiaľ, nemala možnosť študovať cudzie jazyky ako Augustin. V bezvedomí pred smrťou ale hovorila starogermánskym jazykom. Z amuletu na jej ruke pritom dopadol tenký lúč na magnetofón. Jej posledné slová sa samočinne nahrali. Augustin bol vtedy pri nej sám. Keď neskôr s priateľmi pri počúvaní tejto nahrávky o tom hovoril, tak mu neverili. Nepovažovali ho ale za klamára. Vedeli, že bol vtedy vyčerpaný, nevyspaný a zúfalý. Možno upadol do mikrospánku. O lúči z amuletu sa mu iba prisnilo. Pod vplyvom sna  potom konal ako námesačník. A on sám podvedome nahrával. Po prebudení si už na to nespomenul. Pamätal si iba sen o záhadnom lúči. Možno ale Vesna študovala starogermánčinu. A Augustin o tom nevedel. Ale čo ak to všetko bola pravda? Čo je pravda? Ďaleko je do Sokolovky. Augustin stál pod majákom, ktorý Vesna nazvala Finist jasný sokol. Z urny pomaly sypal Vesnin popol do mora. Potom z veľkej kytice hádzal do mora aj chryzantémy. Ako v tanci sa hojdali na vlnách. Spomenul si na prvý tanec s Vesnou. Chryzantémy odkvitli. Ale láska k Vesne naďalej žije v jeho srdci. Dlho sa ešte díval na more. Nakoniec zobral za hrsť piesku. Aj ten pomaly sypal do mora. Zopár zrniek mu zostalo na ruke. Spoza mraku dopadol na zrnko slnečný lúč. Zrnko sa zaligotalo. Spomenul si na lúč z amuletu. Pred ním sa rozprestieralo široké more.


Augustin: „Čo vie zrnko piesku o bolestiach mora?!“

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button