Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Zákony schválnosti fungujú alebo Ja sa na to môžem….

Dvaja ľudia. Odlišné názory a postoje k životu. Odlišné povahy. Odlišná „spoločenská pozícia“. Odlišná veková kategória. Spoločné pole pôsobnosti. „Nútená“ spolupráca. – Podmienky ako stvorené pre konflikt. Možnosť, že k nemu dôjde, je takmer neodvratná. Je to len otázka času.


To, že konflikt skôr či neskôr nastane, nikoho neprekvapí. Dané podmienky ho predurčujú. To ale, akým spôsobom sa vyrieši, závisí od mnohých okolností. Dve dostatočne otvorené a veľkorysé osobnosti by sa dokázali dohodnúť. Akceptovať svoju rozdielnosť a vyťažiť z nej maximum. Musia však byť obe zrelé. Ak už jedna z nich nie je, vzniká vážny problém. Ak však nie je ani jedna… vychádza z toho konflikt na dlllhééé lakte.


To je i môj prípad….


Povedzme však, že nevyhnutnosť spolupráce a z nej vyplývajúci konflikt nie sú hlavným kameňom úrazu. Povedzme, že ja a daná osoba sme sa naučili popri sebe existovať a aspoň viditeľne/úmyselne si nehádzať polená pod nohy. Povedzme, že naša koexistencia je po technickej stránke pomerne znesiteľná.


Tak kde je potom problém?


Problém je čisto ľudský. Človek potrebuje jestvovať aj inak, než len technicky. Ak ma niekto/niečo neustále vytáča, moja „duševná rovnováha“ je značne narušená, a to nie len nepomerom daného a prijatého (odovzdané roky života a prijaté vrásky, žlčové kamene a iné príjemné veci). Moja vnútorná stabilita je rozbitá už len samotným faktom, že ma ten niekto rozčľuje.


Rozhodla som sa, že to takto ďalej nejde. Že takto sa fungovať nedá. Veľa sa mi toho uležalo (na niektoré veci človek postupne príde, chce to len trochu času a otvorenosti) a „objavila“ som svoje chyby, majúce podiel na danom konflikte. „Vstúpila som si do seba“ a rozhodla sa pre ich nápravu.


Nepomohlo.


Prečo? Chce to vždy dve strany. Tak som sa to jednoducho rozhodla neriešiť. Prosto neriešiť. Lenže ani to nepomohlo. Prečo? Lebo neustále sa našiel niekto/niečo, čo mi daný konflikt sústavne pripomínal/o. Prosto zakaždým, keď som nanovo vybojovala svoj vnútorný boj, rozhodnutá odpustiť a neriešiť, vždy vždy vždy sa našiel nejaký dobrák, ktorý mi zvestoval takú alebo onakú novinku o tom, čo daná osoba urobila alebo povedala a ja som sa zas nanovo vytočila. Prečo do psej mačety?! Vysvetlí mi toto niekto? Nepoviem, keby som to vyhľadávala. Ale ja som to naozaj nevyhľadávala. Prosto sa to ku mne „náhodou“ dostalo. Ale je toto náhoda? To je číro-číry naschvál. Darmo sa ja snažím. Nikam to nevedie…..


Keď si šťááástnýýý, tlieskaj rukami….

Komentáre

6 Responses to Zákony schválnosti fungujú alebo Ja sa na to môžem….

  • Toto mi už zase niečo pripomína… 🙂 Aj to neustále vytáčanie sa kvôli niekomu… a ako všade narážam na pripomienky toho konflitku. Niekto by namietol, že sme len precitlivelé daným smerom a také „narážky“ by sme si ani nevšimli, nebyť toho konfliktu. Ale ja si hovorím, že toto proste už nemôže byť normálne. V tom musí byť niečo viac. V tom musí byť ujo Murphy! 😀

  • Ja ani neviem, či to môže byť precitlivelosť v istom smere. To by platilo v prípade, že by pripomienky daného problému boli len nepriame. Lenže keď ony sú celkom priame. Prosto zakaždým nové a nové barely oleja do môjho pracne udupávaného ohníčka. Nie je to fér. Ale, čo už je, ostatne, v živote fér….

  •   Vo všeobecnosti spolupráca bude fungovať, ak cieľ je pre obe strany dôležitejší než vzájomná „neznášanlivosť“. Alebo aspoň jednu stranu, ktorá sa potom prispôsobí.

      Otázne je, čo Ťa núti k takej spolupráci. V tomto prípade pôjde najčastejšie asi o pracovný kolektív (v tvojom prípade školský), alebo napr. športové družstvo. V takýchto prípadoch by ale mala platiť zásada oddelenia osobného života od pracovného. Problém je ak niekto toto nedokáže – bude ťahať osobné problémy či názory na pracovisko, alebo naopak pracovné problémy do voľnočasových aktivít.

  • Ono, je to trošku komplikovanejšie. Nejde ani tak o problém v spolupráci. Snažím sa nad to „povzniesť“ a prosto to neriešiť, lebo to, žiaľ, riešiť nejde, alebo minimálne (čo je pravdepodobnejší prípad), ja riešenie nepoznám. Mojím hlavným problémom je neúmyselné neustále pripomínanie daných konfliktov, napriek tomu, že to nevyhľadávam (nie som iniciátorom rozhovorov o tom a podobne, vždy sa k tomu dostanem, lebo niekto iný o tom začne, alebo mi nevedomky dá vedieť o tom, čo zas druhá strana urobila a znova mi dvihne adrenalín, napriek tomu, že som bola rozhodnutá to už neriešiť). Takže viac ma vytáča to, že mi to neustále niekto/niečo pripomína, než samotné konflikty (ktoré už ani nie sú tak konfliktmi, ako skôr hradbou niečoho nepríjemného, vzájomne ublíženého).

  • Skúsila si im povedať, že Ti to vadí? Píšeš, že to nerobia úmyselne, možno si budú dávať väčší pozor, ak ich na to upozorníš.

  • Ale áno. Minimálne jednému človeku, od ktorého prichádzali podnety často, som sa to už pokúsila vysvetliť. Lenže ani on to vždy „nezvládne“ a navyše nie je jedniným zdrojom podnetov. Takže asi mi neostáva iné, len zaťať zuby a bojovať s tým ďalej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button