Zamrzla som,  ostala som v tvojom náručí, nepohnute.  Veľmi dobre si pamätám na tú posteľ so žltou prikrývkou, ako si ma na nej zahrňoval všetkou slasťou sveta a ja ako v magickom čaru spojitosti hudby a vášne som sa stala postupne a pomaly   tvojou otrokyňou.  Aké to bolo zázračné , intenzívne priam démonické a zároveň tak čisté, hrajúce sa tiene v teple obláčika sviečky….

A čo je to teraz? Dva zničené svety bez lásky , ochoty, trpezlivosti. Žiadne mám ťa rád, nevykompenzuje to , čím sa pre mňa stala vtedy tá žltá prikrývka , celá tvoja vôňa, tvoje telo, neha…Po tých žltých rokoch prišlo nepochopenie, bloky a krivé zábrany vystavané medzi nás dvoch… Pomohli nám aspoň raz naše slzy s tým ?  Zalepené ústa jedom hádok a nahováraním si, že to bude dobré?  Obaja sme unavení  a chorí …

A na čo ti to píšem? Lebo vo mne doznieva naša prvotná melodia a muzika radosti, šťastia a hlavne lásky, ktorú sme chceli obaja živiť a ostane v nás kolovať, namiesto toho mám v žilách len čierne tromby negatív… Žltá  prikrývka je už niekde úplne inde, neosobná, vyblednutá.  Ostala ti na posteli ležať , ty s ňou a bezomňa…

zrenicka