Zamrzla som, ostala som v tvojom náručí, nepohnute. Veľmi dobre si pamätám na tú posteľ so žltou prikrývkou, ako si ma na nej zahrňoval všetkou slasťou sveta a ja ako v magickom čaru spojitosti hudby a vášne som sa stala postupne a pomaly tvojou otrokyňou. Aké to bolo zázračné , intenzívne priam démonické a zároveň tak čisté, hrajúce sa tiene v teple obláčika sviečky….
A čo je to teraz? Dva zničené svety bez lásky , ochoty, trpezlivosti. Žiadne mám ťa rád, nevykompenzuje to , čím sa pre mňa stala vtedy tá žltá prikrývka , celá tvoja vôňa, tvoje telo, neha…Po tých žltých rokoch prišlo nepochopenie, bloky a krivé zábrany vystavané medzi nás dvoch… Pomohli nám aspoň raz naše slzy s tým ? Zalepené ústa jedom hádok a nahováraním si, že to bude dobré? Obaja sme unavení a chorí …
A na čo ti to píšem? Lebo vo mne doznieva naša prvotná melodia a muzika radosti, šťastia a hlavne lásky, ktorú sme chceli obaja živiť a ostane v nás kolovať, namiesto toho mám v žilách len čierne tromby negatív… Žltá prikrývka je už niekde úplne inde, neosobná, vyblednutá. Ostala ti na posteli ležať , ty s ňou a bezomňa…
Pridaj komentár