Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

makuchm

AUTOR

makuchm

Na druhom brehu

Na druhom brehu

Podsvetie
  Orestés vchádza do jaskyne. Cestu stráži hrozivý trojhlavý pes, necháva ho však v kľude prejsť. Aspoň týmto smerom. Prichádza na breh temnej mrazivej rieky z ktorej kde tu vystupujú kvíliace postavy márne sa snažiace dostať na druhý breh. To sú tí menej šťastní. Orestova rodina však dbá na tradície, je teda na svoju poslednú cestu pripravený. Čln prirazí k brehu. Kostená postava v čiernom rúchu natrčí ruku a on poslušne vkladá striebornú mincu do jej dlane. Nasadá do člna a prievozník ho nenáhliac prepraví do ríše tieňov. Farby sa postupne strácajú, ostáva len ponurý svet bez života.

Valhalla
  Thorir sa zmätene obzerá vôkol seba. Ruch boja ustúpil do úzadia až postupne utíchol. Svet už vníma len akosi pomimo. Ktosi mu podáva ruku. Urastená bojovníčka nadpozemskej krásy s dlhými blond vlasmi, v druhej ruke tríma dlhočiznú nablýskanú kopiju. Načiahne sa a nechá sa odprevadiť. Vchádzajú do ohromného chrámu, dlhočizný stôl sa tiahne ďalej než oko dovidí. Z kraja ho víta starší brat – núka ho nech si prisadne. Jeho otec mu prikývne, starý otec si ukusne z pečeného stehna a dvíha pohár s medovinou. Väčšina jeho predkov je tu. Druhý dedo však chýba, za zlato zapredal svoj kmeň. Zradcovia, zbabelci či nečestní, pre tých tu nie je miesto. Usadá si k stolu a začína hodovať. Sálou sa rozprestiera neutíchajúca vrava, spomienky na hrdinské činy či dávne epické bitky.

Posledný súd
  Sáru obklopí temnota. Spočiatku je vydesená avšak z diaľavy akoby sa blížilo jasné biele svetlo. Postupne sa ocitá vo všadeprítomnej žiare, ktorá však napodiv nie je oslepujúca, ale skôr príjemná až priam ukľudňujúca. Vôkol seba vidí nekončiace zástupy duší, spolu svorne čakajú na posledný súd. Sára je trochu neistá, verí že viedla dobrý život v súlade s prikázaniami. Obstojí to však pred nekompromisným prenikavým pohľadom jej Boha? Dúfa že ju vezme k sebe ale v kútiku duše sa obáva večného zatratenia.

Reinkarnácia
  Vaanadhi poslednýkrát zatvorí oči. Postupne akoby sa vznášala nad svojím telom. Príbuzní smútia za jej odchodom. Najstarší syn jej číta z knihy mŕtvych. Ona to však príliš nevníma, je z toho všetkého až moc rozrušená. Mníchov síce mávala v úcte ale na hodinách ich nikdy poriadne nepočúvala. Svoju prvú šancu tak prepásla, ešte nejakú dobu tu pobudne ale zďaleka to nebudú dni, je príliš zvedavá na to aby tak dlho zotrvala na tomto mieste. Príbuzní tak budú väčšinu času rozprávať na prázdnu stenu. Postupne sa odpútava a skúma tento nový svet. Nedosiahla však stupeň osvietenia, stále je plná rôznych myšlienok a pocitov. A tak jej duša postupne smeruje k reinkarnácii. Rozprestrie sa pred ňou šesť farebných svetiel – šedá, žltá, zelená, modrá, červená a biela. K jednému ju to ťahá. Bude dosť silná aby prebila svoju karmu alebo sa len nechá unášať svojim osudom?

Zabudnutie
  Samuelovo telo je už mierne zoschnuté. Hrudy mokrej zeme postupne dopadajú na truhlu a on sa tak naveky stráca v Zemi. Posledné myšlienky mu prebleskli hlavou pred pár dňami, potom už nastalo len prázdno, večné ticho, večný kľud. Jeho telo sa postupne rozloží, navráti zemi zdroje pre ďalší život. On sám už bude existovať len v myšlienkach iných ľudí, ako sa však generácie obmenia tak postupne upadne do úplného zabudnutia. Po nejakom čase Samuel, akákoľvek spomienka naňho, prestane existovať.

A čo vy – ste pripravení na všetky možnosti? Ktorú farbu by ste si vybrali?

Komentáre

16 Responses to Na druhom brehu

  • Ja si nejako nemôžem vybrať. Vlastná možnosť je mimo hry? 😀

    Zabudnutie by som ale rozhodne nechcela. Nikdy sa nenarodiť – to skôr. Ale keď už som sa narodila a odtrpela si to tu, chcem, aby niečo po tom trápení zostalo.

    Inak, trochu Ti tam chýbajú čiarky: napríklad vo vete „Bude dosť silná aby prebila svoju karmu alebo sa len nechá unášať svojim osudom?“ Veľmi nerada to hovorím, pretože čiarky sú aj moja najväčšia gramatická slabosť. Ale však sme tu na to, aby sme sa stále učili a zdokonaľovali. 🙂

  • Zaujímavá úvaha. A ty si pripravený? 😉

  •   Pokiaľ ide o farby pri reinkarnácii, tam pokiaľ viem je iba týchto 6. Ale po výbere farby sa naskytnú ďalšie možnosti ako to upresniť (kontinent či dokonca rodinu pre inkarnáciu), to je však už oveľa ťažšie.

      Vo všeobecnosti sú samozrejme aj iné možnosti – nespočet iných mytológií o posmrtnom živote. Úplne som vynechal napr. indiánov, africký kontinent, či našich slovanských upírov. A je bezpočet ďalších. Kľudne napíš nejakú čo sa Ti hodí 🙂 Pekná možnosť bola v Pratchettovej Zeměploche – každý skončí tam kde sám verí že skončí…

      Priznávam, čiarky mi nikdy moc nešli. Keď som bol na strednej tuším zaviedli pravidlo, že už sa môžu písať úplne všade (napr. aj pri a/i), tak by som ich mal asi preventívne všade dávať. Podľa mňa by mali byť povinné len tam, kde menia význam vety…

  • Ako sa hovorilo: „Buď pripravený. Vždy pripravený!“ 🙂 Tak ale vážne – myslím že som pripravený lepšie ako v minulosti a asi horšie ako budem v budúcnosti.

    Konkrétne ale:

    Podsvetie – nikto mi asi nedá striebornú mincu na cestu…

    Valhalla – no neviem, nejako mi chýbajú hrdinské činy

    Posledný súd – určite som dáke prikázania porušil, nech to rozsúdi on

    Reinkarnácia – keďže nevyžaduje žiadne extra predpoklady, tak tu som asi pripravený najlepšie

    Zabudnutie – netreba nič moc pripravovať, skončí to aj tak rovnako

  • Nemyslela som reinkarnáciu, ale tak všeobecne, nejakú ďalšiu možnosť posmrtného života. Asi by som mala mať najbližšie ku kresťanskej predstave, ale neviem neviem. Ak by bolo totiž všetko, čo kresťanstvo hlása pravda, tak už len kvôli tomu, že nie som pokrstená, hurá so mnou do pekla. Čo sa mi teda moc nepozdáva. A ani ďalšie veci – napríklad som síce spáchala smrteľný hriech ale úplne mimovoľne, ani som preň prstom nepohla. Takýto systém sa mi nepáči. Hriechy na mentálnej úrovni by sa mali posudzovať oveľa miernejšie než hriechy, ktoré sú viditeľným skutkom, pokiaľ by sa vôbec mali posudzovať ako hriechy. Brániť myšlienkam je predsa neporovnateľne ťažšie než brániť činom a začínam pchybovať, či s to vôbec dá. Ale je už in téma… skrátka, tak, ako nijaké náboženstvo sa mi nepáči bez výhrad, tak ani nijaká rozšírená predstava posmrtného života sa mi nepáči bez výhrad. Ja chcem vlastné nebo. 🙂

  • Hmmmm, keď už hovoríš o tých „mentálnych prečinoch“…. Jasné, že bojovať proti myšlienkam je ťažšie, než fyzicky niečo urobiť. Ale tam ide skôr o to, či s tou myšlienkou bojuješ, než to, či príde. Myšlienkam prichádzať nezabrániš. Ide o to, ako sa k nim postavíš. To len tak na okraj 😉

  •   Podľa mňa na náboženstvá môžeš zabudnúť (minimálne čo sa podmienok týka), sústreď sa na bohov. Napr. samotní kresťania majú bezpočet rôznych vetiev a toho istého boha ako aj judaizmus či islám. Ak ten Boh existuje, tak som presvedčený že bude súdiť podľa svojho presvedčenia, a nie na základe nejakých textov písaných ľudmi, ktorí ho pravdepodobne vôbec nepochopili.

      Ja to beriem pragmaticky. Nemyslým že by som bol zlý človek, či úmyselne konal zlo. Pokiaľ existuje Boh, čo má na ponímanie dobra a zla podobný názor ako ja, a bude dobrý (v zmysle že odmeňuje dobro alebo aspoň nekonanie zla), tak snáď prejdem. Pokiaľ má iný meter tak neprejdem, ale chcem v takom prípade vôbec prejsť? Samozrejme za najpravdepodobnejšie považujem že i tak žiaden nie je, ale to je už o inom.

      A kontrolovať myšlienky to je úplná totalita. Ďakujem, do takého „raja“ nemusím.

  • Rozmýšľala som, či reagovať na Tvoj kometár. A v zásade som dospela k záveru, že tu nechcem rozpútať nejakú búrlivú náboženskú diskusiu… z takých sa mi obracia žalúdok hore dnom. Uzavrela by som to tak, že každý má právo veriť tomu, čo si sám zvolí. Takže v slobode 😉

  • Jasne, že každý má právo veriť čomu chce … až na to, že keď sa o Tebe napr. rozšíri, že veríš, povedzme tomu, že z bozkávania môže žena otehotnieť, budú sa ľudia pri stretnutí s Tebou tak čudne usmievať, a keď zájdeš, klopkať si na čelo.
    Podobne by si ľudia klopkali na čelo, keby stretli človeka, čo verí, že zemeguľa je doska umiestnená na chrbtoch štyroch slonov.

    No a s náboženstvami to dopadne (časom) podobne.

    (S niektorými to tak už dopadlo – vieš si predstaviť, že by dnes niekto veril tomu, že v Grécku na Olympe sídli družina bohov, ktorá riadi svet? Pozor! – táto báchorka bola voľakedy štátnym náboženstvom, za spochybňovanie ktorého ťa mohli odsúdiť na smrť!)

     

  • Nuž áno, to, že je plno rôznych náboženstiev a každé s trochu odlišnými pravidlami, situáciu značne komplikuje. V súčasnosti to už mnoho ľudí má tak, že síce veria v nejakú vyššiu moc, ale tú svoju predstavu nemôžu stotožniť s nijakou oficiálnou predstavou. Lenže tým narazíme na problém:

    Hovoríš, že nemyslíš, že nie si zlý človek. Ale kto si o sebe myslí, že je zlý človek? Veľa ich nebude a často sú to paradoxne tí lepší. Každý si myslí, že jeho konanie je správne, lebo v opačnom prípade by tak predsa nekonal. A tak si každý môže nastaviť kritériá dobra tak, ako mu vyhovujú. A ak je náhodou nútený vlastné pravidlá prekročiť, mávne nad tým rukou, že „Boh to určite pochopí“. Nemám rada pohyblivé hranice a vágne tvrdenia. Dodržiavať určité všeobecné pravidlá záväzné pre každého za každých okolností by bolo podľa mňa lepšie. No museli by to byť pre každého zvládnuteľné, múdre a všeobecné blaho podporujúce pravidlá.

  •  O tom gréckom náhodou viem :). Matne si dokonca spomínam, že existovalo aj akési zoskupenie, vyznávajúce nejaké iné „náboženstvo“, lebo sa im zdalo absurdné to oficiálne (ako aj bolo) a viem, že (by) bol z toho „prúser“, keby im na to prišli. Ale to sú už len veľmi hmlysté spomienky 🙂

    A je fakt, že poznanie sa posúva dopredu, to, čomu ľudia verili kedysi, je dnes už často vyvrátené. Každá doba má svoju úroveň poznania a je zbytočné trieskať si za to hlavu o lavicu. Človek sa snaží mnohé pochopiť, hoci toho nie je schopný. To sme my ľudia. Hľadáme, často ani nevieme, čo (niekto prípadne ani nehľadá). Ale myslím si, že pochybnosti a hľadanie sú čímsi prirodzeným. O tomto by sa dalo dlho debatovať 😉

  • Ja si práve myslím, že mnoho ľudí (vrátane mňa) koná niekedy i veci, o ktorých si myslia, že sú zlé, alebo aspoň nesprávne. Niekedy pod vplyvom okolia, či z pohodlnosti, vlastného prospechu, neschopnosti sa ovládnuť či rozhodnúť, nedostatku skúseností, atď… Ostatne, keby to tak nebolo, existencia spovedi by bola zbytočná. Skôr podľa mňa ide o to koľko tých vecí je, nakoľko sú vážne, či sa z nich poučíš, nakoľko ich úprimne ľutuješ, či sa ich snažíš napraviť. A myslím si že existujú aj ľudia ktorí to robia vedome, sú zlí aj podľa svojho ponímania, a sú trbárs na to aj hrdí. Dosť veľa asi závisí od toho, akú má človek empatiu a svedomie.

    A to že existuje bezpočet rôznych interpetácií rieším práve tým, že buď sú moje dostatočne kompatibilné s potenciálne existujúcim bohom, potom dobre. Alebo nie sú, ale potom asi ani nemám záujem u neho skončiť. Dovedené ad absurdum, nejaký krvilačný vojak bude dúfať skôr v existenciu Aresa, a kľudne u neho skončí. Ak by tam ale bola Afrodita, tak má hold smolu, ale asi by ani nemal o taký posmrtný život záujem…

  • Ale samozrejme. Veriť má každý právo v to čo chce. Konať na základe svojej viery by (podľa mňa) mal mať právo len do tej miery, kým neobmedzuje ostatných. To ale už závisí od konkrétneho spoločenského zriadenia.

    Ja sa ostatne nesnažím dokázať existenciu či neexeistenciu bohov. To ani nie je možné. Diskusii o tom, čo je do akej miery pravdepodoné, som otvorený, ale zmysel to má len vtedy, ak obe strany sú ochotné pripustiť obe možnosti.

  • Takže tým, čo tvrdia, že zem je doska, ktorú držia sloni, treba pripustiť, že je to možné. A tým prísť o radosť z klopkania si na čelo…

  • Ale nie je viera ako viera. O viere má zmysel baviť sa len vtedy, keď nie sú dôkazy. Ak niekto verí, že Zem je doska na chrbtoch slonov, možno mu to ľahko vyvrátiť družicovými snímkami Zeme. Tu ale nastáva problém, čo je hodnoverný dôkaz, lebo fanatický obhájca zemeplochy môže trvdiť, že tie snímky sú sfalšované…

    Naproti tomu sa ale neexistencia Boha nebude dať nikdy dokázať a preto viera v Boha nikdy nevymrie. Časom bude meniť podoby, ale podstata zostane.

  • V tomto prípade narážaš na niekoľko problémov.

    1. definícia pojmu Boh

    Keďže táto je veľmi nejasná, tak len ťažko možno vyniesť nad ním súd. V prípade bohov, ktorí su jasnejšie definovaní (s konkrétnymi overiteľnými atribútmi), sa dá takmer s istotou prehlásiť že neexistujú – napr. grécki bohovia. Kresťanský boh má však prisúdené také atribúty, ktoré sa prakticky nedajú overiť. Niektoré z nich by mohli viesť k logickým sporom (všemohúcosť), avšak zdá sa že i definíciu tohto pojmu vnímajú mnohí rôzne, a tak nie je jasné, čo sa tým myslí.

    2. Neistota poznania

    Treba si uvedomiť, že akékoľvek skúsenosti, ktoré majú pôvod mimo vlastnej mysle, sú neoveriteľné. Naše rozhodovanie je pritom založené najmä na týchto skúsenostiach sprostredkovaných zmyslami (či nepriamo prístrojmi), a teda môžu byť mylné. To neznamená, že ich máme zavrhnúť, ale je potrebné si tento limit uvedomiť, inak len klameme sami seba.

    3. Neúplnosť logiky

    Ako už ukázal Gödel, v logickom systéme ktorý nie je úplne triviálny, existujú tvrdenia ktoré sú pravdivé, avšak sa nedajú dokázať (bez rozšírenia systému o ďalšie axiómy). Toto tvrdenie by mohlo byť jedným z nich (za predpokladu že sa nám ho vôbec podarí formálne zadefinovať).

    Alebo inak – povedz mi čo to je Boh, a môžme sa baviť o tom či existuje, resp. či to je aspoň teoreticky možné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button