Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Naučené pohyby

Hladina sa nado mnou zavrela.


Netopím sa. Zatiaľ nie. Stihla som sa totiž poriadne nadýchnuť a zadržať dych. Urobila som tak pudovo, skôr než som si rozumom uvedomila, čo sa blíži. Zazvonenie telefónu o takej nezvyčajnej hodine spustilo proces prípravy môjho organizmu na pád. Tón hlasu mojej mamy tento proces zintenzívnil.


Ešte sa netopím a v prvej chvíli si ani neuvedomujem, že ma topenie čaká. Uvedomujem si len jedinú vec: Tá voda je taká studená. Jej chlad sa nedotýka mojich nervových zakončení, on ich zdrapí a nešetrne s nimi trasie, fackuje ich, bičuje ich. Následkom toho nervové zakončenia vystreľujú vnemy do mozgu veľmi zúrivo. Moja pokožka jačí chladom. Úžas z chladu je to jediné, čo v tej chvíli vnímam. Zrak, sluch a všetky ostatné zmysly na chvíľu prepožičali svoje funkcie, aby zosilnili vnímanie chladu nad svoje bežné limity. Chlad je šokujúco silný.


Výkrik ľadového úžasu môjho tela pohasína len zvoľna, ale ja už začínam robiť rukami a nohami naučené pohyby. Všetci sme sa ich kedysi dávno učili, a teraz pri nich nemusíme premýšľať. Nič necítim – hmat odišiel, teraz je v službách vnímania chladu. A tak svoje ruky a nohy len sledujem. Sledujem, ako si naučenými pohybmi umývam zuby, ako si obúvam topánky, ako zamykám dvere na priváte, ako ma nohy automaticky nesú do školy.


Povrch môjho tela stále vysiela do mozgu chladový výkrik, ktorého hlasitosť však už poklesla na sto decibelov. Nevychádzam z úžasu, aká je tá voda studená. Najcitlivejšie jej zverský chlad cítim tenkou pokožkou na okrajoch slizníc a vo vnútri uší. Cez tieto miesta sa mi do mozgu zapichujú ľadové ihly. No uzavreté pľúca dávajú môjmu vedomiu prvú zmienku o novom probléme, ktorý sa bude ustavične zhoršovať – že nemôžem dýchať. Rukami a nohami robím naučené pohyby, ale dobre viem, že tie ma z vody nedostanú. Z toho bledomodrého matného fľaku, ktorý nahradil hladinu, je mi jasné, že ma prúd vtiahol pod ľad.


Šok pozvoľna ustupuje. Telo si zvyká, ale to je klamlivé. Ľadová voda mi odoberá kvantá vzácneho tepla potrebného pre život. Vytreštenými očami hľadím na modravé svetlo nad sebou a pritom sa ponáram čoraz hlbšie. Začínam sa dusiť.


Končatiny mi tuhnú chladom. Zmeravenou rukou takmer rozbijem všetky skúmavky na laboratórnom stole. Ospravedlňujem sa svojej kolegyni: „Prepáč, dnes som  úplne mimo. Ráno som sa dozvedela strašnú správu…“


Hlavou mi preblesne nádej, že zamrznem skôr, ako sa utopím. Viem však, že je to nádej zbytočná. Ľudské telo je stavané na to, aby čosi vydržalo. Nezabalí to len preto, že si to tak želám. Proti mojej vôli bude bojovať a zvedie bolestivý boj, ktorý už má výsledok dopredu daný. Je daný, pretože návrat nad hladinu nie je možný, ani keby sa mi k nej podarilo doplávať. Ľudia okolo mňa tvrdia, že čas to spraví. Čas spôsobí, že sa mi pľúca premenia na žiabre, ktorými nikdy predtým neboli. Že stratím teplokrvnosť, ktorá ma v tomto prostredí zabíja, moje telo vychladne a splynie s chladom vody. Bude spomalené ale živé. Prirodzene, že tomu neverím. Evolúcia neprebieha tak rýchlo. Moja evolúcia rozhodne nie.


Pomaličky mi dochádza, čo ma čaká. Klesám. Pozerám sa k nedostupnej hladine. Kyslík mi chýba čoraz viac a viac. Hľadím na bledú plochu tam hore. Je to slnko? Neviem. Nepamätám si, že by som ho videla pred pádom do vody. Zrejme bolo za mrakmi a dalo sa vidieť len ako matne ohraničená svetlejšia škvrna. Teraz ho okrem vrstvy mrakov kryje aj vrstva ľadu. Ak som ho nevidela predtým, než som sem spadla, teraz je to už úplne bez šance.


Panebože, tá voda je taká studená.

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Naučené pohyby

  • Super! Veľmi dobre sa to čítalo. Tento štýl písania Ti naozaj ide. I keď by ma zaujímala konkrétna príčina, ktorá za článkom stojí. Molové hmotnosti to asi nebudú. Smejúci sa

    Inak, skopírovalo sa Ti to dvakrát, to len taký technický detail Žmurkajúci

  • Krucinál, už zase to bolo zdvojené! Možno by s tým admin mal niečo spraviť… ja to vždy vkladám len raz a tak neviem, v čom je problém.

    No, pokiaľ viem, tento prudko depresívny štýl písania som zatiaľ na verejnosti prezentovať veľmi neskúšala (aj keď tuším aj môj Posledný východ slnka na svete by sa k tomuto štýlu dal zaradiť).

    Myslela som, že to spoznáš, že to tak vnímajú všetci. Pocit, ktorý človek zažije po správe o úmrtí blízkej osoby, sa dá podľa mňa najlepšie prirovnať len k pocitu pádu do ľadovej vody. Ale ak si mala to šťastie nezažiť to, tak to Ti teda vôbec neželám, aby si to niekedy zažila…

  • S literárnej stránky niet čo vyčítať, je to skvele-až desivo realistické. Zrejme preto že tentoraz nemáš to vymyslené, ale prežívaš v reálite. Drž sa, čas naozaj lieči, ale je to neskutočne pomalý lekár. 

  • Áno, toto je žiaľ realita (inak, keď sem niečo napíšem v prvej alebo druhej osobe, ide vždy o viac-menej realitu, len v tretej je to čistá fikcia).

    Nebola to zase až taká úplne blízka osoba. Lenže kedysi dávno som zažila úmrtie osoby v rovnakom stupni príbuzenstva a časom sa to nezlepšovalo, naopak, následky sa časom len zhoršovali. Preto už neverím tomu, že čas lieči. Neverím tomu, že sa v tom naučím plávať, že mi narastú žiabre a presedlám na studenokrvnosť. Skúsenosti sú skúsenosti. Sorry.

  • Tak mo ma mrzí. Mala som zatiaľ to šťastie, že smrť až takej blízkej osoby som nezažila… teda… asi jednu áno, bola to dosť blízka osoba a bol to skôr šok, ale dochádzalo mi to až tak postupne. Celkovo smrť je niečo, s čím sa len ťažko vyrovnávam a neviem si ani predstaviť, ak by išlo o niekoho skutočne veľmi blízkeho.

    To, že si to zažila, ma naozaj mrzí. Smrť neznášam. Ľudia by nemali zomierať. Neznášam, keď ľudia zomierajú….

  • veeeelmi dobreeee….v mojom terajsom rozpolozeni som to vobec nepochopila ale komentare pomohli 😉

    a je to podla mna velmi dobre napisane….hm…uz som si myslela, ze „si sa tam“ utopila…

    co sa umierania blizkych alebo smrti tyka, ktoze by ju mal rad…s umrtim blizkej osoby som sa stretla uz par krat-co sa tyka mojich starych rodicov, no vztah s nimi som nemala taky aky by mal podla mna byt, a hoci som z toho bola smutna, vnimala som to tak…….ked tak nad tym takto spatne premyslam, tak mam pocit, ze vtedy som bola ja ta studena voda…nepekne zistenie….

    🙁

  • Skoro sa mi zdá, že s čím menším časovým odstupom od vymyslenia zverejním dielo, tým lepšie odozvy. 😀 Ale ak nečakám a X-krát si to po sebe neprečítam, mávam toľko chýb… napríklad aj tu, zase nadbytočné ukazovacie zámená. 🙁 Ale som rada, že to považuješ za dobre napísané, lebo plánujem písať román, v ktorom bude veľa topenia sa v studenej vode. 😀 Asi preto mi tiež napadlo práve takéto prirovnanie, keďže teraz veľa myslím na ponáranie sa v oceáne…

    Zvláštne, ľudia vraj najviac smútia vtedy, ak vzťahy zo zomrelým neboli také, aké mali byť, ale zároveň si ani neboli úplne ľahostajní. Vtedy je to najhoršie – keď si človek uvedomí, že premeškal všetky šance vzťahy zlepšiť. 🙁

  • Tak to áno, zvlášť ak dlhuješ nejaké ospravedlnenie.

    Úprimnú sústrasť.

Napísať odpoveď pre uza Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button