Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Granátový vesmír – záver

Lekár si premeriaval muža, ktorý sedel na druhej strane stola. Bol vychudnutý a bledý, vyzeral veľmi neduživo a mal rýchle, nervózne pohyby. Bol to jeden z tých obyčajných, bezvýznamných ľudí, akých možno každé ráno namrzených stretnúť na ulici. Povolaním určite nejaký úradník alebo účtovník.
„Pozrite, už sme vám urobili všetky vyšetrenia, ktoré sme mohli,“ hovoril lekár. „Máte zdravú kostnú dreň. Krvotvorba nie je narušená. Leukocyty, čiže biele krvinky – to sú tie, ktoré bojujú s nákazou – sa vám tvoria normálne. Skutočne netuším, prečo sú vo vašom krvnom obraze leukocyty znížené.“
„Aha.“ Pacient pozrel na výsledky svojej správy. „A čo sú to tie erytrocyty?“
„Červené krvinky. Najbežnejšie bunky v krvi a tiež najdôležitejšie. Spôsobujú červené sfarbenie krvi. Tie máte v normálnych množstvách. Znížené máte len leukocyty.“
„Je to veľmi zlé?“ Spýtal sa pacient.
„Indikuje to nejakú neobjavenú komplikáciu, ale zrejme nie v súvislosti s vašou chorobou. V každom prípade, až tak významne to vašu imunitu neznižuje. Väčší problém je nízke zastúpenie antibiotík, ktoré sme vám nasadili.“ Lekár si spomenul, že ešte donedávna podozrieval muža, že lieky neberie v predpísaných dávkach, ale iba občas. Pobyt v nemocnici a dávkovanie liekov pod dohľadom to však vyvrátil. „Máte nejakú poruchu resorbcie perorálne podávaných antibiotík. Beriete ich v normálnych množstvách, ale niečo im zabraňuje prenikať do krvi. Aspoň sme si to mysleli. No to, že sa antibiotiká vo vašej krvi znížili aj krátko na to, ako sme ich podali injekčne…“ Pokrútil hlavou. „Neznížili sa až tak, ako perorálne antibiotiká, ale znížili sa. Akoby ich niečo po podaní do krvného obehu zlikvidovalo.“
„Tušíte aspoň v čom by mohol byť problém?“
„Môj kolega vyslovil jednu hypotézu. Vraj máme dočinenia s nejakou mutáciou baktérií…“
„…s mutáciou?“ prerušil ho pacient hlasom, v ktorom sa v rovnakom pomere miešal strach a hnev. Ach nie, to je zase jeden  z tých, čo si pod pojmom mutácia predstavia Godzillu, pomyslel si lekár. Kedy budú mať ľudia konečne aspoň základné lekárske vzdelanie?
„S nejakou novou formou baktérií schopných tvoriť protilátky proti celej skupine antibiotík. Doteraz sme sa stretli s rezistenciou len na jedno antibiotikum z danej skupiny, ale toto je rezistencia na všetky. To je však zvláštne. Taká protilátka je neznáma. Podľa súčasných poznatkov by nemala existovať. Možno dokonca práve baktérie spôsobujú poruchy resorbcie liekov, ktoré vám podávame. V každom prípade by to bol jedinečný objav. Keby som, samozrejme s vašim súhlasom, skúsil baktériu zo vzorky krvi izolovať a kultivovať…“
„Zaplatí ma za to niekto?“ skočil mu znova do reči muž.
„Nie. Chcel som to urobiť na základe malej dohody medzi mnou a vami.“
„Tak potom nemám záujem,“ zavrčal pacient a pozrel sa na hodinky, akoby tým chcel naznačiť, že lekár ho zbytočne otravoval. „Chcem len vyzdravieť, jasné?“
„Ale samozrejme.“ Lekárovi sa opäť podarilo nasadiť úsmev. Podal mu recept. „Toto je nové silné antibiotikum z úplne inej skupiny než tie predošlé. Nový typ lieku, len nedávno prišli na trh. Zatiaľ zabralo u všetkých pacientov. Vylieči to aj vás. Zaručene.“

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

13 Responses to Granátový vesmír – záver

  •   Skopírovalo sa ti to tam dvakrát (od „Lekár si premeriaval muža…“).

      Jedno ale nechápem, prečo by si mal lekár pýtať povolenie na kultivovanie jeho „baktérií“, však také sa bežne robí a netreba na to žiaden súhlas.

      Celkovo to ale bolo fajn.

  • Dík za upozornenie. Neviem, prečo sa mi to niekedy pri vkladaní zdvojí. Už sa mi to tu párkrát stalo, asi to budem musieť po sebe lepšie kontrolovať…

    Na kultivovanie netreba súhlas? Ani v prípade, že to nie je za účelom liečby, ale výskumu? Zdalo sa mi logické, že lekár nemôže odobrať z ľudského tela čokoľvek a robiť si s tým čokoľvek a to ani v prípade, že to pacienta neohrozí. Ani jeho vlastné tkanivá, ani patogény…

    Ale ako som už povedala, túto poviedku som písala dosť dávno, po maturite. Aj som chcela tú záverečnú scénu úplne prepísať, ale napokon som tam spravila len menšie úpravy. Zostalo tam ale viacero blbostí, napríklad to, že tie mikroorganizmy mali byť nie baktérie, ale skôr nejaké prvoky (keďže mali jadro). Padlo to na tom, že ja žiadne patogénne v ľudskej krvi žijúce prvoky s guľatým tvarom nepoznám.

  •   Tak ale tu by to súviselo s liečbou, veď bol dokonca v nemocnici a tam ti robia odbery a skúmajú to. Isteže ťa nemôže len tak zavolať že ti vezme krv na svoj experiment ale keď už ti ju vrámci liečebného procesu vezme tak či už to použije aj na nejakú štúdiu je podľa mňa jedno (i keď uznávam že neviem čo hovorí zákon). Akurát by zrejme nemohol publikovať že tá vzorka bola od teba.

      Myslím že to či existujú nejaké guľaté prvoky je úplne bezpredmetné, to už je prílišné bazírovanie na skutočnosti, veď to je sci-FI nie len sci… Keď akceptujeme existenciu Renz-a a jeho letky tak akceptovať guľatý prvok nebude žiaden problém… „Granátový vesmír II“ by mohol popisovať prenos nákazy z človeka na človeka (či iný organizmus), to by ešte len s nimi zamávalo 🙂

  • Tak som to dorazila 😉

    Na to, že sci-fi veľmi nemusím, sa to čítalo celkom v pohode, a ani ten záver mi nejako neprekážal, i keď osobne mám skôr radšej happy-endy, i keď sú ošúchané. Myslím tým dejovo pútavé veci s dobrým koncom, nie romány typu Dnielle Steelová. Tie sú naozaj len hlboká presladená nereálna naivita a všetky na jedno kopyto (i keď reálne som ani jeden nečítala :D).

  • Už som to asi viackrát spomínala: ja som práve ten typ čitateľa sci-fi, ktorý dáva dôraz na zložku SCI. Oveľa viac sa mi páčia diela založené na skutočnosti, reálnych faktoch, reálnych záhadách, ako diela postavené na niečom vycucanom z prsta špeciálne pre účel príbehu. Pretože vymyslieť niečo nové je ľahké. Aj použiť názov niečoho známeho a pretvoriť si to na svoj obraz, proti všetkým známym faktom o danej veci, je ľahké. Ale stavať na známych faktoch bez ich porušenia je ťažké. Pravdepodobne taký druh prvokov naozaj neexistuje a budem sa musieť uchýliť k tvrdeniu, že je to „nový druh“. No s istotou to neviem. Rada by som však použila reálny druh aj preto, aby to nevyznelo tak, že život na „planétach“ je viazaný vyslovene na ten nový druh. Chcela som, aby to bolo niečo bežné, čím sa môže nakaziť každý z nás. Myslím, že také užšie spojenie s realitou by tomu dodalo údernosť. Ale uvedomujem si, že ako celok je to strašne uletená myšlienka, ktorá nemá oporu v známej fyzike, chémii ani biológii…

    Mimochodom, u mňa čo dielo, to aspoň jeden nový druh živého organizmu, takže by nezaškodilo pre zmenu použiť nejaké už existujúce druhy. :-)))

    Nad pokračovaním Granátového vesmíru som skutočne uvažovala, ale bolo to už dávno a len krátko. Pokračovanie však bolo založené na fakte, že existujú baktérie schopné prežiť fagocytózu. „Vedci“ v granátovom vesmíre to zistili a keď už pred leukoidmi nebolo inej možnosti úniku, ľudia sa hromadne sťahovali na „vyvolenú planétu“ schopnú vydržať kataklizmu…

  • Ďakujem, že si sa na to dala. Tvoj komentár mi pripomenul komentár jedného môjho vzdialeného príbuzného, ktorý mi po prečítaní môjho najdlhšieho diela povedal: „Na to, že nečítam sci-fi, som to celé prečítal.“ To asi mala byť poklona. 😀

    Ja osobne proti happyendom nič nemám, no len keď sú uveriteľné a dobre zdôvodnené. Ale napísať uveriteľný a logický happyend je veľmi ťažké.

  • No to asi áno. Hlavne ak to nemá vyznieť ako klasické americké filmy, kde jeden hlavný hrdina (nadupaný američan) zachraňuje celý svet, prežije navzdory všetkým okolnostiam a napokon všetkých zachráni 😀

    K tej poklone. Ja nie som typ človeka, ktorý bezhlavo vypúšťa chválu z úst, akosi je mi to proti srsti. Možno kvôli tomu, že ja sama o takú chválu nestojím. Ak už chvála, tak nech je s presvedčením. Preto pokiaľ o niečom nie som presvedčená, ťažko sa mi chváli (samozrejme, že sú výnimky, závisí od okolností a toho, komu je určená, u detí zvyknem byť menej „zásadová“. I keď ono nejde ani tak o zásadovosť, ale skôr vzťah k pravde.). Tak dúfam, že sa na mňa nehneváš. Naozaj sa mi to čítalo dobre, i keď miestami niektoré formulácie by som asi riešila inak. Ale to môže byť aj o subjektívnosti názoru. Navyše, všetci sa len učíme a je úplne samozrejmé, že robíme chyby. Ja sama ich robím veľa 🙂

    Ale ten nápad sa mi zdal dobrý. Aj keď konečný zmysel som pochopila až po prečítaní Tvojej diskusie s Martinom. No čo, blondína 😀

  • Ten komentár o poklone sa vzťahoval k poklone môjho známeho a nie priamo k Tvojej poklone. Ale inak s Tebou súhlasím. Ani ja nevypúšťam bezhlavo chválu a doteraz som ju vlastne vždy spojila s nejakou kritikou. Ak o kvalitách niečoho nie som presvedčená, tak to nebudem chváliť (žiaľ, niekedy to býva nedobrovoľné). Samozrejme, že sa nehnevám, veď to dôverne poznám.

    S tým konečným zmyslom je to zaujímavé. Porotca na súťaži mi vyčítal, že príliš skoro uhádol pointu. Naproti tomu viacerí čitatelia ju nepochopili vôbec, ani po prečítaní konca… ja žasnem. Mne osobne je jedno, kedy v príbehu na to čitateľ príde, ale po dočítaní by to už mali vedieť všetci 🙂 (bez dodatočného vysvetľovania). Asi treba ten koniec ešte polopatickejšie naformulovať.

    A prestaň už s tými blondínkami. 😀

  • Takto, aby nedošlo k omylu. To, že leukoidy sú niečo na spôsob leukocytov, mi došlo už počas čítania. Ale to, že oni boli vlastne len akoby svetom vo vnútri organizmu, to som nevedela. Alebo predsa neboli, a ten záver mal byť len obrazom vyjadrujúcim tvoju predstavu o vesmíre (teda ak aj nie predstavu, minimálne víziu pre dané dielo)?

  • Áno, celý ten takzvaný granátový vesmír sa nachádzal vo vnútri veľkej tepny toho pacienta v záverečnej scéne. Viacmenej, čitateľ by sa mal (taký bol zámer) zamyslieť, či aj naša planéta tiež nie je len nejakou nepatrnou súčasťou gigantického živého organizmu. V horšom prípade jej parazitom, ktorého raz príde imunitný systém zničiť…

    „Planéty“ boli patogénne baktérie (aj keď ako som už vyššie písala, lepšie by boli prvoky), „hviezdy“ boli červené krvinky, „asteroidy“ zase krvné doštičky. „Tiobíny“ boli antibiotiká. Podobnosť v názvoch leukocyt – leukoid som ponechala zámerne, ako vodítko.

  • No dobre, ďakujem za podrobné objasnenie. 😀 Až tak celkom do dôsledkov som to nedomyslela, mala som len približnú predstavu. Nuž čo, nie každý je taký bystrý 🙂

  • Ten leukoid Ťa vyzradil – pochopila som pomerne skoro, o čo ide. Ale aj tak, cítala som s požitkom a bola veľmi zvedavá na záver-ako sa Ti podarí vysomáriť zo zápletky a vysvetliť podstatu diela. Inač, čo sa tyká parazitizmusu, občas mi pripadá ako by ľudia parazitovali na našej Planéte, ich škaredé betonovo-asfaltové mesta mi pripadajú ako odporné chrasty na zdravej pokožke planéty.

  • Oznamujem čitateľom, že poviedku Granátový vesmír som permanentne zmazala, pretože čoskoro vyjde v tlačenej podobe v zbierke poviedok Dotyky budúcnosti. Ponechala som len tento záver, lebo vo verzii, ktorá bude vydaná, je záver iný.

    Dúfam, že sa mi takto bude blog vyprázdňovať aj naďalej. 🙂

Napísať odpoveď pre adhara Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button