Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Ako keď som mala dvanásť

Niežeby som sa vyžívala v práci s deťmi. K tomuto druhu činnosti som nikdy zvlášť neinklinovala a predstava vedúcej, udupanej kopou rozjašených predpubertálnych výrastkov, ma vždy napĺňala príslušnou dávkou hrôzy. Paradoxne, za posledný rok aj niečo, som sa už niekoľkokrát nechala u nás v CVČ zatiahnuť do týchto aktivít – nerada sa totižto cítim ako úplná krysa, a taktiež sa vo mne občasne ozýva niečo ako morálne povedomie, ktoré ma upomína, že človek nemôže robiť len to, čo by chcel, a občas musí obetovať vlastné pohodlie pre dobro ľudstva.


 


31. január – polročné prázdniny. Deň ako stvorený pre ušľachtilé činy.


Piatok večer nám vedúca zadeľuje úlohy. Ostáva už len jedna.


„Na to poslené si môžeš poznačiť nás dve. My si to vezmeme, že Zuzi,“ žmurkne na mňa kamoška.


„No… tak teda dobre,“ prisviedčam neochotne.


Až do tej chvíle som dúfala, že sa tomu vyhnem. Nepodarilo sa.


Nedeľa večer, príprava disciplíny. Idem k Anči, len čo ma pooblizuje jej pes, púšťame sa do práce. Zaberie nám to tri hodiny. Chcela som pozerať film – nevadííííí.


Pondelok – deň D. Kupodivu, všetko ide hladko, fyzická i psychická kondícia sa udržuje v stave dlhodobého priemeru. Odrazu je to za nami – to už je vážne po tom??


 


Ten deň sa vyznačoval nezvyčajnou pohodou. Nezvyčajnou – to je naozaj výstižné slovo. No bolo možné ho charakterizovať ešte jedným. Bol bláznivý. Dôvod? Vcelku prekvapivý. 🙂


Vedenie centra sa totiž rozhodlo urobilť jeden nečakaný ťah – pripravilo program i pre staršiu mládež. Inými slovami, nás, starých capov. Mám 23 rokov, bezmála 24. Ten pocit bežať cez prekážkovú dráhu s knihou na hlave, lúštiť zápalkový hlavolam (ktorý som, samozrejme, nevylúštila – blondína, ako inak ;)), triafať na terč, stáť na slimákovi a dostať loptičku do jamky, či riešiť vedomostný kvíz…. to bolo čosi neskutočné.


Och a áno, vyhrala som kružidlo! 😀

Komentáre

4 Responses to Ako keď som mala dvanásť

  • Neskutočné v dobrom či zlom zmysle? 🙂

    Sranda, našla som ďalšie zhody zo sebou: Aj ja chodievam u nás doma do CVČ a takisto neinklinujem k práci s deťmi. Áno, aj sa sa chcem občas „obetovať pre dobro ľudstva“. Hoci je to absolútne nelogické. Keď ľudstvo nechce naše dobro, prečo by sme mali my chcieť jeho dobro…

     

  • Dá sa povedať, že to bolo také príjemne bláznivé, i keď prvé pocity boli dosť rozpačité. Keby som do toho mala ísť sama, tak by som nešla, ale keďže sme tam boli viacerí, čo sme sa vzájomne poznali a kamarátili, bol to taký príjemný úlet.

    Čo sa týka toho dobra pre ľudstvo…. to je u mňa ešte stále nedoriešená otázka. Ale takých mám veľa. Som človek nedokonalý… 🙂

  • Nuž toto bude troška cynický pohľad a netvrdím že za ním celkom stojím ale:

    Dobro konáme preto pretože to robí dobre nám (máme z toho dobrý pocit) a nie preto že tým pomáhame druhým (to je len vedľajší efekt) 🙂

    Niekedy to vyústi až to dakého extrému že sa koná „dobro“ nasilu.

  • Ono, sčasti je to pravda. Konanie dobra naozaj prináša dobrý pocit, no nie vždy tomu tak je. Hlavne pokiaľ sú za tým zložité vzťahy a povahy ľudí, čo je aj môj prípad. Je to zložitejšie, o tom by sa dal napísať ďalší článok. Každý máme určité citlivé miesta…. a človek je bytosť záhadná…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button