Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

Kde som to len skončila?!

„Nie, toto sa mňa netýka.“ Takéto niečo som si hovorila, keď nás profka na hodinách biológie upozorňovala na nadštandardné informácie, aktuálne pre tých, čo by chceli mať v budúcnosti niečo spoločné s biológiou. V tom čase som bola prváčka na gymnáziu a nemala som ani potuchy o tom, čo budem neskôr študovať. Že by to však mala byť práve biológia, alebo niečo, čo s ňou úzko súvisí…. nič také som rozhodne nemala v pláne.


 Ani neviem, kde som prišla na ten šialený nápad s medicínou. Nejako sa nemôžem rozpomenúť, kedy mi v hlave skrsla tá chvályhodná myšlienka. Len keď som sa na konci tretieho ročníka rozhodovala pre zameranie a z neho vyplývajúce maturitné predmety, odrazu medzi nimi boli biológia a chémia. Fatal error.


 Rok zbehol rýchlo (čas má takú nepeknú vlastnosť, že zo zásady mení rýchlosť behu presne naprieky vaším potrebám a požiadavkám) a bol tu akademický týždeň. Napriek tomu som ešte vždy nemala naponáhlo – jedna moja kamarátka exspolužiačka mi s obľubou pripomína, ako mi uprostred týždňa telefonovala a ja som vtedy vraj konštatovala, že sa už pomaly aj začínam učiť. Niežeby som si to pamätala…. ale ako sa poznám, kategoricky to vylúčiť nemôžem 😀


 My sme boli ten experimentálny ročník, ktorý maturoval z piatich predmetov a mohol si tiež voliť úrovne náročnosti. No prečo si nedať z biológie A formu! Fatal error.


 Dopadlo to tak, že z biológie som mala ako z jediného predmetu dvojku (zhovievavosť skúšajúcich je dodnes pre mňa záhadou, očakávala som štvorku so značným prižmúrením oboch očí) a predseda komisie blahosklonne skonštatoval, že hubárka zo mňa asi nebude. Ani som sa radšej nepriznala k tomu, že s otcom som ako dieťa pomerne často chodievala na huby.


 Potom prišli na rad prijímačky. Asi nie je nejako extra potrebné opisovať ten pocit pri pohľade do papierov po nedostatočnej (ako inak) príprave na tento rozhodujúci počiatočný okamih mojej „kariéry“. Nuž čo, veď biológia môže byť tiež zaujímavá.


 A tak som začala štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK. Našej – ako nám pri zápise tĺkli do hlavy – naaajväčšej, naaajstaršej a naaajlepšej univerzite. Počas rokov štúdia som si opakovane hovorila, že nechcem vidieť tie menšie, mladšie a horšie. Napokon, bor… prepáčte, neporiadok, je asi všade. Počas tohto obdobia som však prišla i na ďalšiu vec. Že medicína by naozaj nebola pre mňa (učiť sa naspamäť telefónne zoznamy akosi nikdy nebola moja parketa) a že biológia akosi tiež nie je pre mňa. Naozaj povzbudivé zistenie po takmer piatich rokoch štúdia. Fatal error.


 Takže, aby som to zhrnula. Maturovala som z predmetov, o ktorých som bola presvedčená, že mi „nehrozia“, hlásila som sa na školu, na ktorú ma nevzali a na ktorú by som napokon s odstupom času ani nechcela ísť, a ostala som na škole, na ktorej som nechcela byť a každým dňom chcem byť ešte menej.


Fatal error.

Komentáre

4 Responses to Kde som to len skončila?!

  • Zvláštne, aká podobnosť je medzi našimi osudmi. 🙂 Tiež som nikdy nijako zvlášť netúžila po štúdiu biológie, ale keďže z niečoho sa maturovať muselo, dala som si biológiu A formou. Ešteže som s neskoršieho ročníka a namiesto piatich maturitných predmetov sme mali povinné len štyri. Aj tak som mala dosť. Tiež mi posledný rok pred maturitou ubehol extrémne rýchlo (no tak rýchlo ten čas beží doteraz) a tiež som dostala dvojku s Božou pomocou a s odretými ušami. Na vysokú školu sa tiež ísť muselo tak čo už – išla som na tú biolu. Na bakalárskom stupni som toto rozhodnutie síce neľutovala (hoci telefónne zoznamy som sa tiež nerada učila – vlastne, ja som sa nerada učila celkove a zostalo mi to dodnes). Ale predstava, že by som niekedy v tomto odbore pracovala, je pre mňa smiešna.

  • Nevadííííí nevadííííííí neva neva neva nevadi 😀

  • na tomto stroskotalo moje odhodlanie ísť študovať ekonómiu a zabezpečiť si budúcnosť a dosť veľké šance na to nájsť is prácu. =) Keď som si predstavila, že si mám päť rokov tlačiť do hlavy veci, ktoré ma nezaujímajú a potom po zvyšok života robiť prácu, ktorá ma nebaví…fuj =D

    Tak idem na filozofiu, čo je absolútne neperspektívne a netuším, čo so mnou po tom štúdiu, ale…mám nejaké alternatívne plány na prípad núdze, z ktorých vyžijem, aj keď nezarobím bohvieaké prachy =D Radšej to, než zabíjať vzácny čas vecami, ktoré vlastne nechcem a nezaujímajú ma.

  • Nuž, tak Ti gratulujem, Ty aspoň vieš, čo Ťa baví. Ja som to „šťastie“ nemala. Alebo skôr, vedela som, čo by ma asi bavilo, ale malo to možno ešte menšiu perspektívu, než filozofia. Je dobré, ak vieš, čo chceš a nebojíš sa za tým ísť 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button