Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

adhara

AUTOR

adhara

Injekcia proti láske (úryvok)

Veľmi stručný „vo co gov“ prehľad:


–        David Settle a Molly McCannová sú milenci na úteku


–        prenasleduje ich štvorica mužov z budúcnosti v zložení: Dylan Haise – psychológ, Chantal Browling – génový inžinier, Wayne Kingsley – lekár a Gilles Conrad – policajný detektív


–        pokiaľ Davida nechytia, títo štyria muži umrú


–        pokiaľ Davida chytia, on bude musieť byť naveky odlúčený od svojej lásky


————————————————————————————————-


„Osekvenoval som McCannovej genóm.“ Browling vyzeral, že každé slovo zo seba vyráža len s veľkou námahou. „A spravil som porovnávacie analýzy so Settleovym genómom.“


„A zistil si odlišnosti, aké prekvapenie,“ povedal Conrad sakrasticky.


Browling sa oprel o stôl. „Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 21. storočia,“ pokračoval už pokojnejším tónom, „vedci robili rozsiahle štúdie na tisíckach manželských pároch. Na tých, čo oslávili minimálne striebornú svadbu a v úvodných dotazníkoch vyhlásili, že sú so svojim partnerom šťastní a spokojní. Dvojiciam sa osekvenovala DNA a prebehli rozsiahle porovnávanie analýzy. A, ako sa predpokladalo, zistilo sa niekoľko znakov, ktoré mala aspoň väčšina párov, ak nie všetci. Tieto výsledky už nikto nespochybňoval – vzorka bola dostatočne veľká na to, aby bola štatisticky významná.“


„Ďalej, Brow,“ pobádal ho Conrad.


„Zistilo sa, že dlhodobá príťažlivosť je najsilnejšia u tých párov, ktoré by mohli splodiť deti so silným imunitným systémom. Najviac príťažlivosť závisí od histokompatibilného systému. Vedci našli niekoľko alel histokompatibilného systému, ktoré spolu vytvoria veľmi silný imunitný systém. Čiže sú v tomto systéme komplementárne. A nebolo vôbec prekvapením, že príťažlivosť k sebe cítili partneri, z ktorých každý mal aspoň po jednej takejto alele. Pričom najsilnejšia bola v prípade, keď boli u oboch alely v heterozygotnom stave.“


„Ale to nedáva zmysel, Brow,“ pokrútil hlavou Kingsley. „Prečo v heterozygotnom? Tam je šanca len jedna ku štyrom, že splodia potomka so silným imunitným systémom. Zato homozygoti by mali šancu na splodenie takéhoto potomka až jedna k jednej.“


„Veď práve o to ide,“ povedal Browling. „Homozygoti nepotrebujú dlhodobú príťažlivosť, pretože hneď splodia správneho potomka respektíve potomkov, odchovajú ich – a môžu sa rozísť. Zato keď je šanca na splodenie vhodného potomka len jedna ku štyrom, potrebujú absolvovať oveľa viac pokusov. Viac sexu, rozumieš?“


„Ale to je  blbosť,“ ozval sa Conrad. „Aké plodenie potomkov? Settle predsa nemôže mať deti.“


„Áno, ale jeho chromozómy o tom nevedia. Ak v procese plodenia zlyhá len nejaká maličkosť, zvyšok organizmu o tom nevie a naďalej zbytočne investuje energiu do snahy o množenie.“


„O množenie? Ja som si myslel, že hovoríme o láske,“ poznamenal Kingsley.


„Samozrejme, že ide o množenie. Kvôli tomu to totiž celé vzniklo. Napadá ti snáď iný dôvod?“ Hovoril Browling rozčúlene. „Navyše, v prípade Settleovej neplodnosti ani nie je správne hovoriť o poruche. So ženou, ktorá by mala rovnaké prídavné chromozómové lokusy ako on, by deti mať mohol.“


„Budem hádať,“ zapojil sa Haise a ukázal na obrazovku počítača. „Zistil si u oboch komplementárne alely v heterozygotnom stave? Čiže ten najťažší prípad?“


„Áno,“ potvrdil Browling. „Dúfali sme, že za nejaký čas príde k rozumu. Že ho ona po krátkej dobe prestane baviť, hneď ako poklesne ten nával hormónov. Lenže podľa tohto,“ kývol smerom k obrazovke, „ho McCannová zase až tak rýchlo baviť neprestane. Zhody a rozdiely v ich DNA sú také, aké boli zistené u párov, ktoré zažili naozaj silnú lásku.“


„Láska?! Ako to ešte môžeš nazývať tým menom? Veď hovoríš, že všetko je len o hormónoch, alelách a histoneviemakom systéme. Čistá biochémia,“ krútil hlavou Conrad.


Browlingovu tvár skrivila silná netrpezlivosť. „Tak tomu nehovor láska. Hovor tomu povedzme… štatistiky. Je isté, že podľa výskumov niečo také existuje a napokon, je to v súlade s evolúciou. Ak má mať žena ďalšie dieťa pred osamostatnením predošlého, tak na jeho výchovu musia byť aspoň dvaja a tí dvaja sa musia spolu znášať a chcieť plodiť ďalšie deti. Láska je produkt evolúcie.“


Prepol na obrazovke počítača iné okno a pokračoval. „Takisto som zistil zhody na chromozómoch dva, sedem, osem, trinásť a štrnásť. Ani v roku 2057 nebolo ešte jasné, čo to presne znamená, ale predpokladá sa, že to svedčí o podobných záujmoch a vyznaniach. Skúmané páry z toho experimentu mali tiež vysoké zhody. Podobne je to aj s rozdielmi na trojke, osmičke a osemnástke – tieto oblasti pravdepodobne kódujú vzorce správania, v ktorých sa partneri vzájomne harmonicky dopĺňajú.“


Conrad začal nadávať. Kingsley vzdychol a prechádzal sa po miestnosti. Browling s pochmúrnym potešením sledoval, čo spôsobil. Keď si povedal, že napätia bolo už dosť, dodal. „Ale zase, u tých pároch sa zistili zhody aj na pätnástke a dvadsaťjednotke, ktoré náš Rómeo s Júliou majú len slabé. Priemerne boli u tých skúmaných párov zhody vyššie. Takisto na chromozóme jedna v sekvenciách, kde boli u absolútnej väčšiny silných pároch odlišnosti, majú títo dvaja pre zmenu zhody, čo pre pevný vzťah nie je veľmi vhodné. Zlá správa však je, že nijaký zo skúmaných párov nemal všetky zhody a rozdiely ideálne, v strede priemeru. A napriek tomu všetci oslávili strieborné svadby.“


Napriek Browlingovmu záveru sa do tvárí jeho kolegov začala vracať nádej. Preto si povedal, že potrebujú ešte viac schladiť. „Potom mi napadlo ešte im skontrolovať metabolické dráhy pre oxytocín a vazopresín a ich receptory.“


„Načo?“ zaujímal sa Conrad.


„Vazopresín je hormón monogamie, oxytocín je hormón hlbokej lásky.“


„Ja som myslel, že vazopresín je hormón krvného tlaku,“ poznamenal Kingsley.


„Aj to. Má dve funkcie. Načo by si organizmus syntetizoval veľa odlišných hormónov, keď stačí niekoľko s rôznymi funkciami? Záleží len na tom, kde sa exprimuje receptor a na akú signálnu dráhu sa napojí.“


„A čo si zistil?“ spýtal sa Haise.


„Že obaja majú tieto dráhy úplne v poriadku.“ Pri posledných slovách Browling rozčúlením už ledva ovládal svoj hlas. „Čo je fakt kurevská smola, pretože podľa štatistík v priemere až každý druhý človek nemá v mozgu exprimované oxytocínové receptory. Napríklad ani ja nemám v mozgu dosť oxytocínových receptorov.“


Conrad vybuchol do smiechu. „Dúfam, že si o tom hovoril každej kočke, s ktorou si sa kedy zoznámil. Nedúfaj vo vážny vzťah, bejby, pretože ja nemám oxytocínové receptory.“


Browling sa od neho znechutene odvrátil. „Viete si to predstaviť? Toľko ľudí má tieto metabolické dráhy niekde poškodené, pretože to nepredstavuje až takú veľkú selekčnú nevýhodu a evolúcia ich z toho dôvodu nestíha odstrániť. A vôbec, je neuveriteľné, že sa k sebe podľa ich DNA tak úžasne hodia vzhľadom na to, že pochádzajú z rôznych časov.“


„Na tom nie je nič neuveriteľné,“ poznamenal Kingsley. „Je to len náhoda. Gény sa do každého nového jedinca dostávajú náhodne. A vzhľadom na to, že existuje obmedzený počet ich kombinácií, je isté, že sa raz musí narodiť človek, ktorý sa k tebe perfektne hodí. Problém je len so vzdialenosťou a hlavne s časom. Moja geneticky ideálna partnerka sa možno narodila už v starovekom Ríme.“


„Vráťme sa teraz k otázke, čo s tým urobíme,“ povedal Haise.


„K otázke? Tu predsa nie je žiadna otázka. Záver je, že sa s tým nedá nič robiť. Keď je niečo v génoch, s tým už nepohneme. Akurát teraz aspoň vieme, že nemáme čakať, že sa David vráti sám a teda ho budeme musieť chytiť,“ odvetil Conrad.


„Nie,“ ozval sa náhle Browling.


„Čože?“ obrátili k nemu hlavy.


„Nie je pravda, že sa s tým nedá nič robiť. Podceňujete modernú vedu. Keď je niečo v ľudských génoch, tak sa to nedá zmeniť navždy. Ale sami dobre viete, že expresiu génov možno dočasne potlačiť vpichnutím vhodnej RNA alebo enzýmov.“


„Nechceš snáď povedať, že niečo také vynašli už aj na potlačenie lásky?“


Browling sa namiesto odpovede otočil ku Kingsleymu ako k jedinému ako-tak vzdelanému človeku v týchto záležitostiach. „Počul si už o Fielingovej zmesi?“


„Pripomeň mi, o čo ide,“ požiadal ho Kingsley.


„Keď sme odchádzali z roku 2057, bol to momentálny hit. Spravilo sa niekoľko experimentov na dobrovoľníkoch s veľmi sľubnými výsledkami. Najväčším problémom v komerčnom využití tohto objavu boli vysoké ceny.“


„Injekcia na liečbu lásky,“ svitlo Kingsleymu.


„Na liečbu? Veď to predsa nie je choroba!“ čudoval sa Conrad.


„Láska je sakramentsky vážna choroba, keď sa zamiluješ do niekoho, s kým nemôžeš byť,“ vysvetlil mu Kingsley. „Dovtedy sa takým ľuďom nedalo veľmi efektívne pomáhať. Nanajvýš psychoterapiami. Fielingova zmes však prinášala rýchlu a efektívnu úľavu od zamilovanosti. Už dve-tri hodiny po vnútrožilovej aplikácii zmesi pacient prestal byť zamilovaný.“


„Znie to ako reklama na liek na upchaný nos. Rýchla a efektívna úľava,“ hundral potichu Conrad.


„O čo pri tej liečbe ide?“ spýtal sa Haise.


„Fielingova zmes je kokteil množstva zložitých enzýmov,“ začal Browling. „Tie negatívne ovplyvňujú expresiu všetkých génov podieľajúcich sa na láske. Časť z tých enzýmov má za úlohu napríklad degradovať hormóny spôsobujúce pocity šťastia a blaha, pokiaľ je toto hlavná úloha daných hormónov. Enzýmy Fielingovej zmesi likvidujú dopamín, fenyletylamín, oxytocín… a zároveň zabraňujú ich ďalej tvorbe. Lenže ak majú hormóny viac funkcií ako napríklad spomínaný vazopresín, bolo by životu nebezpečné zničiť v tele samotný hormón. Keby sme pacientovi zrušili hormón monogamie, tak aj tak nepobeží za inou ženskou, lebo nedostatok vazopresínu mu roztiahne cievy a on upadne do bezvedomia. Preto iné enzýmy vo Fielingovej zmesi odrovnávajú namiesto hormónov ich receptory a aj to len v určitých typoch buniek. Receptory, alebo signálne dráhy. Obsadia napríklad všetky feromónové receptory, takže feromón sa na ne už nemôže naviazať.“


„To znie veľmi dobre,“ potešil sa Conrad. „A ako dlho trvá účinok?“


„Dvanásť až šestnásť hodín,“ odvetil Browling. „Po dlhšej dobe sa zložky Fielingovej zmesi rozpadnú.“


„To nemyslíš vážne! Tak aby som niekoho prestal milovať, musím do konca života chodiť dvakrát denne na injekciu?!“


„Samozrejme, že nie. Vôbec nechápeš, v čom tkvie hlavný účinok tejto zmesi. Keď ti totiž aspoň na chvíľu prestanú hormóny oblbovať mozog, zistíš, aký je ten tvoj vysnený partner vlastne idiot. Uvidíš všetky jeho negatívne vlastnosti, jeho charakterové vady, proste všetko to, na čo by si obvykle prišiel až po rokoch. Vo väčšine prípadov u pokusných osôb stačili len jedna-dve injekcie, aby ich mozog cez hypofýzovo-hypotalamové centrum sám zastavil expresiu génov zamilovanosti. Takže aj keď účinok Fielingovej zmesi fyzicky pominul, prejavy zamilovanosti sa už nevrátili. Zastavilo ich samotné telo pacienta, čo je výborné, pretože telo to vie stále urobiť oveľa efektívnejšie a trvalejšie, než my.“


„No pozor, trochu si zamieňate zamilovanosť s láskou,“ zamiešal sa Kingsley. „Fielingova zmes je len v testovacej fáze, ale predpokladá sa, že sa bude používať na liečbu náhlych ľúbostných vzplanutí ktoré sú nežiaduce, napríklad ak už pacient trvalého partnera má. Zamilovať sa môžeme aj do niekoho s ktorým máme len málo tamtých zhôd a odlišností v DNA, ale takýto pár by sa po čase rozišiel. V tom prípade Fielingova zmes len urýchľuje nevyhnutné. Lenže čo ak tú zmes vpichneš niekomu zaľúbenému do osoby, s ktorou má komplementárne alely histokompatibilného systému, ha, Brow?“ Ukázal na obrazovku.


Browling dlho váhal. Intenzívne na sebe cítil pohľady ostatných. „Tak sa po skončení účinku Fielingovej zmesi expresia zase obnoví,“ precedil napokon pomedzi zuby.


„Vidíš. Takže v našom prípade je to úplne nanič,“ vyhlásil Kingsley.


„Ale keď mu tú injekciu pichneme, tak sa na tých dvanásť-šestnásť hodín expresia proste musí zastaviť,“ pokračoval Browling nástojčivým hlasom. „Musí, nech je to hocijako hlboká, osudová, životná či neviemaká láska. Enzýmy fungujú viacúrovňovo, účinok každého hormónu sabotujú v aspoň dvoch krokoch. Nemá sa to kde pokaziť. A dvanásť hodín je dosť na to, aby stihol prevládnuť zdravý rozum, Settle opustil McCannovú, prišiel k nám a my by sme ho strčili do Kabíny.“


„Keď to je taká účinná zmes, prečo si ju nevyrobil a nepichol Settleovi už vtedy v middletownskom sklade?“ rozčúlil sa Conrad. „Keby vtedy nemal žiadnu potrebu ísť za McCannovou, tak naše trápenie by už dávno skončilo!“


„Pretože to nie je také jednoduché, ako si predstavuješ. Ako vidím, ty predpokladáš, že všetky tie enzýmy viem nasyntetizovať,“ odvetil Browling.


„Je azda niečo, čo nevieš nasyntetizovať?“ zažmurkal Conrad prekvapene.


„Choď sa pchať do zadku niekomu inému,“ zavrčal Browling, klesol na kancelársku stoličku a prisunul sa k počítaču. Chvíľu si prehliadal akýsi dlhý súbor a pritom hovoril. „Prečo si asi myslíš, že je tá liečba taká drahá? Okrem toho, že potrebuješ poznať kompletnú sekvenciu seba aj objektu tvojej túžby – predsa aby sme vedeli, proti čomu treba tvoriť protilátky – tak ide o jedny zo zatiaľ najťažšie vyrobiteľných makromolekúl. Aha, tu to mám.“ Zastavil pohľadom na jednej stránke a krátko sa do nej začítal. „Presne ako som predpokladal. Len prekurzory sa syntetizujú päť dní. Je to časovo veľmi náročné. Aj technologicky.“


„Páni, pri svojich úvahách celkom zabúdate na jednu vec,“ zamiešal sa Haise. „A to na tú, že Fielingovu zmes treba podať vnútrožilovo. Z toho vyplýva, že sa k Settleovi budeme musieť dostať blízko. Lenže keď sa už k nemu dostaneme blízko, tak to mu rovno môžeme dať dostupnejší a jednoduchší paralyzujúci enzým a dovliecť ho do Kabíny. Chápete, my nepotrebujeme, aby nebol zamilovaný. My ho len potrebujeme nejakým spôsobom dostať do Kabíny.“


„Mohol by som tú zmes rozptýliť ako aerosól do vzduchu. Ak vstúpi do miestnosti, v ktorej bude rozptýlená zmes…“ zamýšľal sa Browling.


„To ale stále v sebe nesie predpoklad, že aspoň tušíme, kadiaľ bude prechádzať. Proste sa k nemu musíme priblížiť a na tom to celé padá,“ uzavrel Haise. Alebo si aspoň myslel, že uzavrel. Kingsley s Conradom vzdychli a obrátili sa na odchod. V Browlingovom vnútri zarezonovala panika. Na chvíľu sa opäť cítil dôležitý, cítil sa potrebný. Pocit, keď s vyvalenými očami na neho hľadeli a počúvali o Fielingovej zmesi… a áno, aj keď Conrad povedal, že predsa neexistuje niečo, čo by Browling nevedel nasyntetizovať, bol ako droga. Alebo dokonca viac – ako zmysel života.


„Myslím, že to aj tak s Fielingovou zmesou skúsim,“ prehovoril Browling. „Nasyntetizujem všetky potrebné enzýmy a ktovie? Možno sa naskytne taká príležitosť, kedy nám táto zmes nám príde veľmi vhod. Aj tak nemám po večeroch čo robiť.“


„Rob, ako myslíš, Brow,“ mávol Haise ľahostajne rukou. Browling zaťal päste… a opäť ich uvoľnil vo chvíli, keď Conrad zastal a otočil sa späť k nemu.


„Povieš mi ešte raz, čo to s ním presne urobí? Ako sa bude tá injekcia navonok prejavovať?“


„No, začne vidieť McCannovú tak ako my. Prestane to byť pre neho miss Ameriky a zmení sa na fádnu, nezáživnú babu. Úprimne, ona fakt nemá ktovieaké prednosti. Nebude túžiť po jej prítomnosti a jej otázky čo a prečo sa to s ním deje, ho budú len dráždiť. Eufória ho prejde, bude smutný, mrzutý. Endorfíny poklesnú na takú hladinu, že pôjde už o ľahké štádium depresie. Bude mať natoľko nízke hladiny pohlavných hormónov, že nebude môcť mať sex. Nezostane nič, čo by ho pri nej naďalej držalo.“


„Brow, naozaj dúfam, že dostaneš šancu podať mu to,“ uznal Conrad.


————————————————————————————


Vysvetlivky:


– alela – varianta určitého génu


– homozygot – jedinec, ktorý má dve rovnaké alely


– heterozygot – jedinec, ktorý má dve odlišné alely


– histokompatibilita – zlúčiteľnosť tkanív dvoch rôznych jedincov, súvisí s imunitou


– expresia génu – gén sa navonok prejavuje


– sekvenovanie – zisťovanie poradia dusíkatých báz v DNA 

Po viac ako siedmich rokoch prispievania dávam zbohom literárnemu blogu Enigma. Dôvodom bola zmena blogu do neprijateľnej a nefungujúcej podoby. Verní čitatelia ma stále budú môcť nájsť na mojich stránkach www.adhara.sk, kde so železnou pravidelnosťou pridávam každý týždeň (minimálne) jeden nový príspevok. Tam budem pokračovať aj v článkoch o písaní, ktoré tvorili väčšinu mojich príspevkov na Enigme. S mojou tvorbou sa dá stretnúť aj v oddelení knižných noviniek v podobe tretieho vydaného románu – Úvod do teórie chaosu.
Ďalšie príspevky

Komentáre

8 Responses to Injekcia proti láske (úryvok)

  • Dúfam že v dohľadnej budúcnosti nikoho nenapadne hľadať  liek proti láske. Lebo, teoreticky, nič nebráni tomu aby tu popísaný dej sa raz stal skutočnosťou.

  • Tak toto je zatiaľ to najlepšie dielo aké som od teba čítal, hoci je to len úryvok. 

    Povedz, že máš toho už dokončeného viac! 🙂 

    Chytilo ma to, že by som to ešte dlho dokázal čítať. 🙂 

    Kvalitné, prepracované, má to myšlienku, a dialogicky tiež prepracované. 🙂 

    no mne to úplne zapasovalo. 🙂 

     

  • Podľa mňa by bola takáto injekcia celkom fajn vec. Ak by sa používala len v takých prípadoch, ako je v úryvku spomínané: keď sa zamiluješ do niekoho, s kým nemôžeš byť alebo s kým by to nemalo budúcnosť. V takomto prípade by stačila injekcia a bolo by po probléme. Žiadne zlomené srdcia. 🙂

    Aj keď každý vynález sa dá zneužiť na nedobré veci a úryvok je práve o prípade takéhoto zneužitia.

  • Či mám toho viac? No, to je hm, trochu zložité. Mám jeden celý dokončený román Nula kelvinov, z ktorého úryvky som tu dávnejšie zverejnila. Toto však už nepochádza z priamo z toho románu, ale z jeho, dá sa povedať, pokračovania. To pokračovanie však by bolo možné len v prípade, že by mal prvý diel úplne iné zakončenie než mal. Jeho momentálne zakončenie totiž nijaký priestor na pokračovanie (a zvlášť na pokračovanie takéhoto charakteru) nedáva. Mne sa ten jeho uzavretý koniec páčil a nemienim ho meniť. Napriek tomu mi ale po čase začali prichádzať nápady na ono neuskutočniteľné pokračovanie. Asi mi už šibe z predmetu molekulárna biológia hormonálnych regulácií. 🙂

    Takže toto je úryvok z – dá sa povedať – fiktívneho pokračovania. Okrem tohto mám z neho zapísaných ešte pár ďalších úryvkov. Nemienim však toho zapísať nejako veľa a už vôbec nie do podoby celého diela. Napokon, že to s jeho písaním nemyslím vážne naznačuje aj, že to zverejňujem. Ak mám s nejakým príbehom veľké plány, NIKDY z neho nezverejním nič pred dokončením.

  •   Ak to je len o konci – čo tak urobiť 2 alternatívne konce, to sa tiež tak často nevidí. No a z jedného konca môžeš potom pokračovať… Prípadne ten 2. diel môže začínať alternatívnym koncom.

     

      Inak je to celkom fajn. Akurát netuším načo sa trápiť miešaním toho koktailu keď ho len potrebujú dostať (čo i spomínaš). Jedine že by bol nejaký vážny dôvod prečo by bolo lepšie keby šiel dobrovoľne…

  • Dva alternatívne konce sa tak často nevidia? Zaujímavé, keďže toto je už môj druhý román, pri ktorom ma napadol alternatívny koniec a ďalší diel. Vtedy prvýkrát som však nutkaniu odolala.

    Začať druhý diel alternatívnym koncom mi pripadá ako schodné riešenie. Ono väčší problém je však v tom, že ten druhý diel mi už zďaleka nepripadá taký dobrý ako prvý. Nie je v ňom toľko nápadov. A ja sama nemám rada, keď sú ďalšie diely kníh výrazne slabšie ako bol prvý, keď autor už len „varí z vody“. Vtedy ma vždy napadne, že to ten autor robí len kvôli peniazom. Nerobím druhým to, čo nechcem aby robili mne.

    Áno, jediné čo potrebujú, je dostať toho chudáka zamilovaného na miesto zvané Kabína. Je úplne jedno, či ho tam dovlečú násilím, alebo dobrovoľne. Muž menom Browling je však pološialený a na smrť unudený genetik, ktorý sa rád robí dôležitým – preto sa rozhodne tú zmes nasyntetizovať. Mňa ale viac trápi, pri akej príležitosti tú zmes Davidovi Settleovi podajú a prečo nepoužijú jednoducho paralyzujúci enzým. Toto priznávam ešte vôbec nemám premyslené. Isté je len to, že mu tú injekciu určite pichnú – a jej dôsledky už mám premyslené lepšie. 🙂

  • A to čo píšeš o tých génoch a napr. zhodách na chromozómoch dva, sedem, osem, trinásť a štrnásť.. – to je všetko vymyslené? Či to má vedecký základ? Ináč, páčilo sa mi to a to sa na teba podobá – že hľadáš liek proti láske (a nie na lásku :)). A nemôžeš tento úryvok a pokračovanie, čo už máš v hlave, pretvoriť do úplne iného diela? Iné postavy, iný román… Ale ak ťa poznám správne, tak nemôžeš… 🙂

  • Tak asi to bude len vymyslené, keď to vedci zistili v 40. rokoch 21. storočia. 🙂 Ale nie si prvý človek, čo sa na tieto vymýšlance dal nachytať. A nielen tie zhody na chromozómoch, ale aj všetko ostatné sú buď úplné bludy, alebo nepodložené (napr. to, že vazopresín je hormón monogamie, sa zatiaľ zistilo len u myší).

    No, ja poznám zopár ľudí, ktorým by som takú injekciu s radosťou pichla. 🙂

    Samozrejme, že to nemôžem pretvoriť do iného diela. Je to totiž postavené na konflikte, ktorý má základ v „prvom dieli“ a len ktorého vysvetlenie v ňom zaberalo min. 4 kapitoly. Je to celé závislé na prvom dieli: to, ako sa tí štyria dostali z roku 2057 do roku 2003 (v ktorom sa to odohráva), to, prečo sa tak fanaticky snažia chytiť toho chlapca… zároveň sa postavy neustále vracajú v spomienkach k udalostiam prvého dielu a tieto udalosti sa dopĺňajú a vysvetľujú. Táto kniha je proste od sveta vytvoreného v prvom dieli úplne závislá. Len s jedným veľkým nedostatkom a to, že koniec prvého dielu a začiatok druhého nie sú kompatibilné.

    Inak, prvý diel sa volá Ja neexistujem, ty neexistuješ, druhý diel sa volá Vodné prúdy, vzdušné prúdy a oba spolu nesú názov Nula kelvinov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button