Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

babu.ll

AUTOR

babull

BIELE PLÁTNO

Zrak mi v okamihu spočinul k zemi.Nohy boli bosé.Pocity neurčité,miesto neznáme.Jediný kontakt vytvárali moje šlapaje s chladnou zemou.Vôkol tma,hmatateľné prázdno.Nastražila som uši no všetko nasvedčovalo neúčasti akejkoľvek formy života v okolí.Čosi nevyspytatelné ma ťahalo vpred,no strach z neznáma mi nedovolil pohnúť nohou.V okamihu miesto zasiahlo bitie zvučných zvonov.Ich zvuk sa rozliehal celým okolím a ja som nevedela určiť odkial pochádza.Neopodstatnene mi to však dodalo odvahu.S doprovodom zvonov sa začalo vyjasnievať.Tma ustupovala a ja som zisťovala,že stojím na začiatku dlhej,šikmo vedúcej chodbe nahor.Čo sa nachádza na jej konci som nevidela.Steny boli biele,podlaha z bledého studeného mramoru.I moja pokožka sa mi zdala omnoho bledšia než zvyčajne,ba priam priesvitne biela akoby nikdy nepoznala slnečné lúče.Po zoznámení sa s okolím zo mňa opadla neistota a náhle sa ma zmocnil príval zvedavosti.Nie,bolo to niečo silnejšie.Povedala by som,že sa ma zmocnila nedočkavosť.Zvláštne,keďže som nemala poňatia čo číha na konci chodby.Vykročila som bosou nohou a každým krokom pociťovala väčšiu a väčšiu zvedavosť napriek tomu,že som nikdy nebola jedna z tých odvážlivcov nebojácne idúcich v ústrety neznámu.Teraz,nevedela som si vysvetliť prečo,som strach nemala.Toto miesto mi bolo istým spôsobom blízke. Vzbudzovalo vo mne pocit bezpečia ba až domova. Akoby som sa tu neocitla náhodou a už vôbec nie prvý krát. Čím bližšie som ku koncu chodby bola,tým intenzívnejšie svetlo na mňa z jej konca dopadalo.Šlo zo sklenenej steny ktorá sa črtala na konci chodby.Takto nejako to opisujú ľudia, ktorí prežili klinickú smrť.Som azda mŕtva?Na to som sa cítila až príliš živá.Svetlo žiariace do tváre vo mne vzbudzovalo dojem života.Inak to popísať neviem.Vyšla som z chodby a ocitla sa vo veľkej miestnosti.Náhle sa ma zmocnil zvláštny pocit.Toto miesto som poznala,už som tu niekedy bola.Mohla by som to nazvať deja vu,i tak by to však nevyjadrilo to čo sa mi v mysli odohrávalo.Miestnosť bola biela,ako všetko doteraz,neohraničená, akoby neukončená.Nevidela som na jej strop,ba ani odhadnuť jej koniec som nedokázala.Len najbližšia stena ,oproti chodbe,ktorou som prišla bola celá zo skla.Pozrela som cez ňu von.Široko ďaleko nič,nijaký človek,žiadny náznak dotyku ľudskych rúk.Všetko bolo biele len obloha mala sýtobelasú farbu.Bol to azda sneh,čo pokrýval všetok život tam vonku?Otočila som sa k miestnosti.

,Haló,je tu niekto?, zvolala som do mŕtvolného ticha.

Otázku mi ešte niekoľko krát zopakovala ozvena.Odpoveď však neprišla.Možno v podobe obrazov,ktoré sa začali objavovať po stenách.Zvedavosť ma prinútila pristúpiť bližšie k nim.Bola som na nich ja.Ja a rodičia.Ja a priatelia.Ja a moje detské lásky,partnery.Ja ako študentka.Obrazov bolo nespočetné množstvo a neustále pribúdali ďalšie a ďalšie.Nepozastavovala som sa nad tým odkial sa vynárajú,ako je to zariadené,ako to vlastne funguje.Zdalo sa to tak prirodzené.Facinovane som si prezerala každý detail a pri každom jednom z nich som pocítila neuveritelnú nostalgiu.Momenty vlastného života sa mi s každým ďalším obrazom vynárali z pamäte.S úžasom som kráčala popri nikde nekončiacej stene.Hladela som na situácie šťastné i smutné,na chybné kroky ale aj tie,ktoré ma v živote posunuli vpred.Hodiny som sa prechádzala a skúmala svoj život od úplného začiatku.Krôčik po krôčiku som pred vlastnými očami dospievala,pozorovala pekné momenty no i tie čo boleli,ktoré by som najradšej nevidela.Cez tie som prešla rýchlejšie a venovala pozornosť tým šťastným.Ako som pokračovala ďalej,dostala som sa k prítomnosti,k nedávnym momentom,čerstvým zážitkom.Za nimi viseli na stene biele,farbou nepoškvrnené plátna.Prázdne a bez života.Pod každým z nich bola ceruzka,uhlík i štetec s farbami.Pristúpila som k prvému.Neisto som sa obzrela.Nikto v miestnosti okrem mňa nebol.Čakalo to tu na mňa?Vzala som do ruky ceruzku,najistejšiu volbu.Jedine ňou sa nakreslené línie dali vždy gumou odstrániť a začať odznovu podla potreby.Ako sa hovorí-s čistým štítom.Tiahlo ma to malovať.Neviem si vysvetliť prečo,nemala som umelecké vlohy no teraz som pociťovala neuhasitelný smäd pomalovať všetky biele plátna.Mohla som.Boli moje!Bol to môj život.Keďže moja minulosť je na obrazoch už zachytená,musí niekto celoživotné dielo dokončiť.Ako spisovatel-dopísať knihu.Náhle som pochopila ten známy pocit,ktorý sa ma zmocnil po vstúpení do miestnosti.Bola som tu už.To ja som malovala.Svoju minulosť i prítomnosť.Autorom obrazov som bola ja nik iný.Je toto miesto kde sú všetci ludia pred narodením a malujú si život,ktorý sa neskôr chystajú žiť?Nieje to osud ,ktorý nám riadi život ale my?Sme to my,ktorí ho pevne držíme v rukách,rozhodujeme ktorú farbu z celého spektra vyberieme,aký nádych vdýchneme obrazom-životným momentom a tým rozhodneme akú podstatu bude mať naše životné dielo?Pustila som sa do roboty.Začala som ako mladé dievča.Trvalo mi to celých 56 rokov.Skončila som ako starenka.Za tie roky malovania som zistila,že keď sa pomýlim a urobím chybu nejde to zotrieť.Momenty ostávajú,spomienky nejde vymazať.A tak som si kreslila život bez použitia gumy.Postupom času som pustila z rúk ceruzku a malovala štetcom.Rokmi som k tomu získala odvahu.Už som nebola neisté dievča s ceruzkou v ruke pre prípad,že by svoje kroky túžilo vygumovať,vrátiť späť .Štetcom som pohybovala s rozvahou a suverennosťou.Zastavila ma až smrť.Život som však prežila tak ako som to najlepšie vedela.Skúsenosti,ktoré som na plátno malovala,ma naučili čoraz lepšie pohybovať štetcom.Keď som dielo dokončila,moja vlastná galéria,moje múzeum odišlo spolu so mnou.Obrazy však nepominuli.Ostali.V srdciach tých,ktorí život prežili so mnou.

Komentáre

8 Responses to BIELE PLÁTNO

  • Je to také nevšedné, že sa ťažko hľadajú slova. Krásne a silné myšlienky, mnohé z ktorých sú súzvučne s tými mojimi, ale nevedela som ich vyjadriť tak poetický a výstižne. Koľko nevydarených dní mnohé z nás chceli by vygumovať! Nedá sa… 

  • Dobrá myšlienka a celkom pekne napísané.

  • Neviem či tu môže reagovať na komentáre aj autor pretože sa tu neorientujem dlho no nedá mi.Nič mi v živote moje nulové sebavedomie v sebavyjadrovani nepohladilo viac ako tieto vaše slová.Dakujem vážim si každú kritiku,každú pochvalu.

  • Bublla, pokojne tu môžeš reagovať na komentáre návštevníkov, polemizovať s nimi, zlostiť sa alebo sa z nich vytešovať. Zvyšuje to záujem o tvoju tvorbu.

    Dokonca môžeš komentovať svoju vlastnú tvorbu pod pseudonymom 🙂 Viem, že sa k tomu neznížiš, ale robí sa to.

    (1) Pochvalné autokomentáre píšu ľudia najmä v snahe svojím kladným príspevkom zmeniť postoj čitateľov (tých s vyšším stupňom sociálnej konformity) na pozitívnejší. Vplyv názorov iných ľudí na váš názor je silnejší než si myslíte. Ak totiž, povedzme, traja ľudia napíšu pod poviedku, že je skvelá, je dosť ťažké bez pochybností pod ňu napísať, že je príšerná 🙂

    (2) Neutrálnym autokomentárom (môže to byť len jedna napr. bodka) sa dá posunúť starší príspevok, ktorý už zapadá prachom do ohniska pozornosti súčasných návštevníkov (vpravo je totiž monitor nových komentárov a ten si surferi všímajú na stránke ako prvý) – obyčajne sa chytia a pridajú svoj názor.

    (3) Vtipné je uverejniť svoje dielko, a potom ho pod iným zvoleným pseudonymom zvoziť pod čiernu zem. Takéto očividne nespravodlivé posúdenie vzbudí v nových čitateľoch súcitné a ochranárske správanie, výsledkom ktorého budú vety typu: „Nie je to také zlé“, … ale možno aj „Je to skvelé“, ba dokonca niektoré materské, alebo i negativistické typy komentár vyprovokuje k vete „Je to to najlepšie, čo som kedy čítal(a)“…

    Anonymita internetu (ale i neprítomnosť mimojazykových vyjadrovacích prostriedkov), umožňuje všelijakým chytrákom manipulovať neskúsené masy 🙂 Pozor na nich!

  • Pod príspevok som Ti pridal 4.

  • Mala som dojem,že táto web stránka slúži k tomu aby si človek vypočul rady,názory a tým pádom sa vo svojej vlastnej kreativnej sfére posunul vpred.Preto minimalne som tu ja osobne.Tažko pochopiť dôvod prečo sa niekto  zverejnením príspevku nepriamo pýta čitatelov na názor,ktorý si vlastne sám zodpovie.Som rada,že si ma upovedomil,aká vie byť internetová sieť klamlivá:)

  • Odpoveďou na Tvoju otázku je len prvý odsek, ostatné je zábavná príloha.

    Svoj príspevok som myslel skôr ironicky než vážne, (všimni si ten smajlík hneď v jeho úvode :), aj keď – tie metódy sa v praxi sem-tam používajú.

    Čo som tým chcel povedať?

    (1) Pripomenúť ľuďom, aby internetovú komunikáciu brali vždy s určitou rezervou – pretože nemáme spätnú väzbu v podobe „reči tela“, často nesprávne interpretujeme to, čo nám ľudia píšu. Výraznou črtou internetu je aj častá anonymita návštevníkov – je dvojsečná zbraň – umožňuje nám vyjadrovať sa úprimnejšie (ak sme tak založení, alebo nám to momentálne vyhovuje), a tak si môžeme nájsť na webe aj celoživotných priateľov či partnerov, alebo naopak, manipulovať s ľuďmi, šokovať ich, zabávať sa na nich, klamať, len sa tak práši, vymýšľať si, hrať roly, ktoré si v bežnom živote nemôžete dovoliť (skúste sa napr., ak ste muž prezliecť do ženských šiat – je to riskantné – na internete nie  …) Internet je ríša slobody, no sú tu indívíduá, čo ju zneužívajú.

    (2) Takmer vždy, keď sem niečo píšem, snažím sa tému trochu (ironicky či humorne) odľahčiť, tie očíslované „rady“, ako písať falošné príspevky sa síce tvária vážne, ale kto sem chodí dlhšie, alebo ma pozná, vie, že tu na Enigme to takto nefunguje – postupne sa tu vytvorila komunita ľudí typu „rodinná pohoda“, ktorej členovia si vzájomne fandia a ku svojim výtvorom pristupujú konštruktívne a zhovievavo…  Nad mojím komentárom sa preto iste mnoho ľudí usmialo. To bolo jeho druhým cieľom.

  • Tvoja poviedka sa mi naozaj páčila. Celkom som zvedavá , čo ďalšie sem dáš. Už teraz sa teším.

Napísať odpoveď pre vp Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button