Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

makuchm

AUTOR

makuchm

Aká pevná je Vaša vôľa?

Sú Vaše hodnoty tak neotrasiteľné aby pretrvali alebo sa rozsypú na prvej prekážke?

Červené tlačidlo

  Temná rozľahlá miestnosť. Šesť hladkých stien ponorených do pochmúrneho šera pri ktorom už nie je možné rozoznávať jednotlivé farby. Nikde žiadne dvere, nikde žiadne okná, niet úniku. Na vzdialenejšej stene, priamo oproti Vám, asi tak vo výške očí nachádza sa. Veľké červené tlačidlo. Ako viem že je červené? Pretože je to jediná farba ktorá dáva zmysel. Pre Vás môže byť kľudne žlté či nebodaj čierne.
  Pamäť sa pomaly navracia. Stačí tak málo. Stlačíte tlačidlo a dostanete sa von. Viete čo, prihodím Vám k tomu nesmrteľnosť. Môžete žiť na veky vekov vo svete aký si samy stvoríte, postavte si svoj vlastný raj. Pomaly robíte prvý krok.
  Myseľ už nie je hmlistá, veci opäť dávajú zmysel. Všetko má svoju cenu. Váš krok zneistie. Ak stlačíte tlačidlo, Váš svet prestane existovať. Nikdy sa nedozviete ako sa to stalo. Nikdy viac ho už neuvidíte. Nikdy nezískate o tom dôkaz. Ale stane sa to.
  Aký je Váš príbeh?
 
Bernyx z planéty Oxyron

  Bernyx vie že pokiaľ je niečo nevyhnutné, nemá zmysel to naťahovať. Avšak toľko životov, toľko nádherných miest, dokonca i niekto ako on to nedokáže len tak urobiť. Pozná ale trik, trik ktorý ho tak dlho udržal nažive, trik kvôli ktorému ho ostatní považujú za bezcitného a krutého. Skutočnosť je napodiv presne opačná, je to práve jeho silná empatia ktorá ho dohnala k triku. Bez neho by nedokázal existovať.
  Kroky sa robia ťažko, ale veď samotná cesta ešte neznačí úmysel. Treba sa len dostať dosť blízko, času nebude nazvyš. Bernyx sa sústredí na cieľ musí si ho poriadne zafixovať. Keď použije trik, nebude už nič iné existovať. Odpojí myseľ, všetky pocity, všetky spomienky, všetky znalosti, všetko sa stráca. Je tu len cieľ. Treba konať rýchlo, tento stav sa dá udržať len veľmi krátko. Tlačidlo nekladie veľký odpor. Vo vesmíre je o jednu planétu menej. Spomienky sa valia späť, Bernyx padá k zemi. My ho ale teraz opustíme, s tým sa musí vyrovnať sám. Náš príbeh už skončil.
 
Trincia z planéty Selin
 
  Trincia ma istý krok, blíži sa k tlačidlu, nemá žiadne pochybnosti. Dotýka sa ho rukou, hľadí ho. Prečo si, spomedzi všetkých miest ktoré tu sú, vybrala práve toto? Selin je úžasná planéta, miesto plné života, života ktorý je vzájomne poprepájaný. A to až tak, že bytosti o sebe navzájom vedia, spoločne prežívajú svoje pocity, strach či nádej, prekvapenie či sklamanie, v dobrom i zlom, sú stále spolu.
  Avšak Selin je veľmi ďaleko. Akokoľvek kruté, tlačidlo je jediné čo teraz spája Trinciu s jej rodnou planétou. Všetky bytosti na Selin sa spojili aby jej dodali nádej, aby jej pomohli prekonať strašnú osamelosť, akú ešte nikdy nezažila. Avšak spojenie to je veľmi krehké. Len krátke mihotavé záblesky v temnote. Trincia odtiahne ruku a sadá si na zem. Presne tam kde to má najbližšie k milovanej Selin. Sadá si na zem, a už viac nevstane.

Santor z planéty Logum

  Santor vie že všetko má nejaký dôvod. Existujú fakty, zákony, príčiny či následky. Všetko sa dá vypočítať, všetko sa dá zdôvodniť. Potrvá to dlho ale jeho svet raz zanikne. Keď spočíta životy všetkých čo na ňom žijú a ešte budú žiť, dostane obrovské číslo, tak obrovské že preň ani nemá slovo. Je to však číslo konečné, to je neotrasiteľný fakt.
  On však môže žiť večne. Je to jednoduchá nerovnosť. Nekonečno bude vždy viac než akékoľvek číslo. Výsledok je jasný. Neváha a vykročí k tlačidlu. Niet viac nad čím uvažovať. Skúšky správnosti nerobí odkedy zistil že to je len strata času. On má vždy všetko správne na prvýkrát. Logika znova zvíťazila.
    
Martin z planéty Zem

  Deň prvý. Na začiatku je všetko ľahké. Sme plní síl a elánu, nič nás netrápi. Poznáte to keď si chcete kúpiť niečo čo vlastne nepotrebujete? Rozhodnete sa že to netreba ale myšlienka sa stále vracia, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, zožiera Vás. Nakoniec často podľahnete. Pokiaľ nad riešením budem rozmýšľať, napadne ma sto dôvodv prečo nie. Stačí však jediný dôvod prečo áno a osud planéty Zem bude spečatený.
  Zdá sa že správna odpoveď je jasná. Idea Tao o vyprázdnení hlavy, zbavení sa všetkých myšlienok, by mohla túto dilemu vyriešiť. Sadám si na zem a zatváram oči. Pomalý hlboký nádych a výdych v pravidelných cykloch. Viete aké to je ťažké nemyslieť na nič? Ak neveríte skúste si to. Je ľahké predstaviť si stenu a sústrediť sa na ňu. Ale potlačiť všetky myšlienky je ťažké. Skôr či neskôr Vám nejaká prebleskne hlavou aby narušila túto krehkú rovnováhu. Čas plynie, pri meditácii však neviete ako rýchlo. Ubehlo pár minút, hodina, či celý deň?
  Deň druhý. Pomaly otváram oči. Prebúdzanie je vždy ťažké. Rozospatý mozog sa snaží spracovať prvé vnemy aby vyhodnotil kde sa nachádza. Možno preto sa hovorí „Doma najlepšie“, aby sme sa vždy zobúdzali v známom prostredí. Je tma. Je stále noc? Som na dlážke. Asi som spadol z postele a zobudil sa. Ale kde je posteľ? Rozhliadnem sa. Červené tlačidlo. Asociácia známych predmetov Vás uvedie do reality a navždy pochová sladký sen.
  Idem od neho čo najdalej, ale ktorý roh si vybrať? Pôjdem vľavo. Takto bude k tlačidlu bližšie ľavá ruka (som pravák). Aj malý detail môže nakoniec o všetkom rozhodnúť. Pripadám si ako v kúte kde si deti odpýkavajú svoj trest za neposlušnosť. Prečo sa v spomienkach vraciame k detstvu? Svet bol o toľko jednoduchší, naše starosti tak banálne…
  Spomínam na priateľov, ľudí ktorých mám rád či ktorí majú radi mňa. Šíry oceán, rozľahlé lesy, skalnaté hory, magické piesočné púšte. Všetko čo je pekné, pre čo sa oplatí žiť. Možno mi to dodá silu aby som vydržal? Zaspávam s úsmevom na tvári. Vychutnajte si ten pocit. To je poslednýkrát čo zažívam niečo príjemné. Posledný pocit radosti.
  Deň tretí. Opäť sa zobúdzam. Myšlienky prichádzajú stále pomalšie. Kŕče v žalúdku bezcitne pripomínajú beznádejnosť situácie. Viete že každý z nás je vo svojej podstate kanibal? Keď telo nedostáva potravu začne postupne požierať samo seba. Najprv menej dôležité časti, nakoniec prídu na rad i životne dôležité orgány. Moje jediné šťastie je že nemám vodu. Smäd ma zahubí skôr než nastane to najhoršie.
  Pokúšam sa koncentrovať ale moc mi to nejde. Človek vraj začína uvažovať nad filozofickými otázkami až keď má zabezpečené základné potreby: vzduch, potravu, obydlie, bezpečnosť (v tom poradí). Mne zostáva už iba ten vzduch. Ani to nie je isté. Ako rýchlo sa minie? Pred pár dňami by som si to vypočítal, alebo aspoň urobil približný odhad. Teraz to už nejde. Ako dlho ešte vydržím? Existuje jediné riešenie. Ukončiť to kým vo mne ešte ostáva niečo z človeka, skôr než sa stane niečo čo nepôjde vziať späť.
  Prečo je také ťažké udrieť päsťou do steny? Váš trýzniteľ Vám najprv podrobne popíše čo sa chystá urobiť. Myšlienka na to čo príde je často horšia ako akt samotný. Ľudské telo má svoje limity. Ale čo myseľ? Dokážem hlavou udrieť o stenu dostatočne silno? Na to som už príliš slabý. Pokúšam sa nechtom nájsť žilu. Nedokážem však prerezať kožu. Sily ma postupne opúšťajú. Keď mučili Zenóna aby prezradil mená sprisahancov, odhryzol si jazyk a vypľul ho do tyranovej tváre. Cítim jemnú štruktúru jazyka medzi zubami, testujem silu zovretia. Vykrvácam skôr ako sa rana zacelí? Zbieram zvyšky síl. No nedokážem to. Moje pochybnosti mi v tom bránia. Hovorí sa že človek by mal mať právo na život. Podľa mňa by mal mať rovnako právo aj na smrť. Mne zobrali obe.
  Deň štvrtý. Telo je už veľmi slabé. Čo nás najviac odlišuje od zvierat? Schopnosť myslieť, a tak konať proti svojej prirodzenosti. Ja už viac myslieť nedokážem. Navraciam sa k svojej podstate. Ožívajú staré pudy, inštinkty ktoré mi velia prežiť. Genetická pamäť, spiaca už hádam tisíce rokov, znova sa dostáva k slovu. Štartujú sa prastaré procesy. Budú stále fungovať? Určite to poznáte. Termín sa blíži a Vy už týždeň rozmýšľate ktorá možnosť je lepšia. Do večera to ale treba odovzdať. Vyššie uvažovanie ustupuje do ústrania, spúšťa sa krízový režim. Veci začíname riešiť rýchlo, rozhodnutia príjmeme v okamžiku. Často je lepšie rozhodnúť sa zle ako sa nerozhodnúť vôbec. Už ani nevnímame okolitý svet, ideme na 150 percent. S posledným úderom do klávesnice, pár minút pred odbitím hodiny duchov, odošleme výsledok.
  Mám jasný cieľ. Musím sa tam dostať. Nič iné neexistuje. Moji predkovia už dlho kráčajú vzpriamene. Pokúšam sa vstať. To je však chyba, nemám dosť síl a padám k zemi. Budem sa plaziť. Načiahnem ruku dopredu. Len o malý kúsok, inak nebude dosť síl aby som sa zaprel. Pokrčím nohy a s veľkým úsilím posúvam sa. Čaká má však dlhá cesta na opačný koniec. „Plazím sa v blate, nadomnou ostnatý drôt. Existuje jediná možnosť – vpred„. Je až neuveriteľné ako sa nám niekedy vybavia spomienky o ktorých sme si mysleli že sú už dávno zabudnuté. Teraz však ostávajú iba dve myšlienky.
  Ži. Červené tlačidlo. Červené tlačidlo. Ži. Ži. Ži!
  Čas plynie. Nahmatám predomnou stenu. Pozriem sa hore. Nevidím nič. Kde sa stala chyba? Obzriem sa. Som pár metrov vedľa. Už ani nehromžím. Proste sa plazím ďalej, popri stene. Nakoniec som tam. Kľaknem si no stále nedočiahnem. Znova sa pokúšam vstať. Trvá to snáď hodinu kým telo nájde ten správny pohyb. Túto polohu naši predkovia zrejme nepoznali.
  Konečne ho mám pred sebou. Je na dosah ruky. S vypätím síl ju pomaly dvíham. Blíži sa k svojmu cieľu. Červené tlačidlo. Ži! Ostáva už len pár centimetrov. Hlavou mi preblesknú posledné spomienky na modrú planétu. Pohyb na chvíľu zneistí. Ruka sa posúva ďalej avšak telo už viac nevydrží. Kolená sa podlamujú. Končeky prstov skĺznu po okraji tlačidla a posledné zvyšky síl zatlačia proti prázdnej stene. Stena, jedna z posledných vecí čo mi moje zmysly sprostredkujú.
  Zapochyboval som. Zlyhal som. Rázny akt si vyžaduje jednoznačné prevedenie. V extrémnej situácii pochybnosti k cieľu nevedú. Znova padám k zemi. Tentokrát je to už naposledy. Viac už sa nezdvihnem. O tom netreba písať, výsledok je daný, všetka energia ktorú som mal sa minula. Ešte to chvíľu potrvá kým sa moje telo nadomnou zľutuje a myšlienky upadnú do bezvedomia. Už navždy. Kým sa tak stane sformujem moju poslednú. Načo? Nikto sa o nej nikdy nedozvie. Ale myseľ je už raz taká. Nuž teda, tu je: „Hoc neúmyselne, dal som svoj život aby ste vy mohli žiť. Nepremárnite to.“.

Komentáre

5 Responses to Aká pevná je Vaša vôľa?

  • Originálny pohľad. Tento príspevok je pre mozog ako výživné sústo plnej chutí, ktoré dobre padne po všetkých tých lentilkach, čo v poslednom čase prevládajú.

  • Zaujímavá poviedka, pekná myšlienka. Ja si síce neviem predstaviť, na čo by človek ešte žil bez ostatných ľudí na svete, ale viem tiež, aký je pud sebazáchovy sviňa. Sebaobetovanie nie je jednoduché. Populárne filmy a knihy z neho urobili príliš banálnu záležitosť vlastnú každému správnemu kladnému hrdinovi. Pritom minimálne pochynosti a sebaľútosť by podľa mňa človek obetujúci sa pre záchranu niekoho iného mal zažívať vždy. O to viac, ak tá smrť nemá byť rýchla a milosrdná, ale pomalá a strašná.

    P.S.: Zaujalo ma aj, že vo svojom profile píšeš, že sa rád v diskusii pridávaš na stranu, ktorá je v menšine a skúšaš ju obhájiť. Zaujímavé – ja tiež. Hlavne v otázkach náboženstva, ale aj inde, kde vidím, že by to chcelo viac vyvážený stav názorov. Mám menšinové názory – vďaka čomu ma pri diskusiách prevažne cez internet ide občas poraziť. To je cena za „udržiavanie rovnováhy vo svete“. 🙂

  •   Nuž predstava existencie v samote je naozaj ťažká ale myslím že nie nemožná. Veľa ľudí si želá nesmrteľnosť avšak málokto si uvedomí že by to skôr či neskôr mohlo viesť i k dlhým úsekom existencie „v samote“.

      Konieckoncov taký Boh bol osamote väčšinu času z doterajšieho trvania vesmíru a väčšina ľudí nemá problém prijať jeho existenciu. A ak my sme potom stovrení na obraz boží tak by sme snáď mali vedieť samotu znášať veľmi dobre…

  • Počkajte, počkajte. Niekde na začiatku sa spomína prísľub osobného raja, sveta, vytvoreného podľa vlastných predstav- ako satisfakcia za stlačený  gombík. V tom svete predsa môžete vytvoriť aj ideálnych priateľov a ideálnych rodinných príslušníkov.

  • Správne si to pochopila. Môžeš si stvoriť vlastných „ľudí“ ale len na základe spomienok sa ti nepodarí obnoviť niekoho čo naozaj existoval. No a „ideálni priatelia“ ťa asi za chvíľu začnú nudiť, ktovie…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button