Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

olgaraudis

AUTOR

olgaraudis

Prejedení životom?

 Chcem zomrieť pekne. Napríklad na brehu Atlantického oceánu, na opustenej pláži, kde chladné tyrkysové vlny hrýzú kriedové útesy.Chcem popritom počúvať rachot  spenenej vody, kríky čajok a oslobodzujúce akordy obľúbenej hudby. Ešte nemám  premyslené všetky technické detaily, ale  raz si to zariadim. Myslím si že mam na to pravo-zomrieť pekne. Ak už človek nemá možnosť rozhodnúť si- kedy,kde a ako prísť na svet, mal by mať možnosť rozhodovať: kedy, kde a za akých okolností tento svet opustiť. A nechodte na mňa s bohoslovným argumentom že je to hriech a že Pán si to neželá. Pripadá mi to podobne argumentom dobytkára, ktorý chce sam rozhodnúť-ktoré hovädo a kedy zabije a ktorý si neželá aby v jeho maštali hovädá sa navzájom dokaličili alebo zabili-vznikla by mu škoda. Lenže ľudia (aspoň väčšina ) nie sú hovädá a ak majú pravo na život, tak mali by mať aj pravo na smrť. Na dôstojnú smrť, na dobrovoľný odchod zo života, ktorý neraz prestava byť životom a mení sa na existovanie-plné fyzického a duševného utrpenia. Ide ma rozhodiť, keď počúvam bludy cukrových humanistov,ktorí odopierajú nevyliečiteľne chorým utrápeným  ľuďom možnosť milosrdne ukončiť svoje muky. Že vraj je to v rozpore s morálkou. Nakoľko lepšie na tom sú naši psy a mačky, ktoré v prípade ťažkej choroby alebo pokročilého veku môžu podstúpiť eutanáziu! Ba viac, bez zábran a plne zákonné sa dajú utratiť mladé a zdravé zvierata-nie je to v rozpore s morálkou? Tak na tuto morálku kašlem-ak príde čas, odídem bez toho aby som vypýtala povolenie od cukrových humanistov.

Poprvýkrát som sa stretla s pojmom „smrť“ vo veku 5 rokov. Babka neopatrne  začala rozhovor na tú tému a musela mi potom vysvetliť, o čo ide. Pochopila som a následne chytil ma taký hysterický záchvat, že celý zvyšok dňa som rumázgala ako  zmyslov zbavená. Darmo sa babka pokúšala vysvetliť mi že je síce pravda, že všetci zomierajú, ale detičky nezomrú skoro, detičky zomierajú veľmi, veľmi neskoro. Dieťa totiž má chabé predstavy o čase, veľmi-veľmi neskoro je pre ne niečo ako pozajtra…

 Ako-tak som sa vyrovnala s vedomím, že každý raz zomrie, a dlhé roky žila ako väčšina mladých ľudí: bez toho aby sa vážne zaoberať myšlienkami o smrti. Akoby mňa sa to netykalo. Spolu s ostatnými deckami utekali sme čumieť na pohreby (kde nás najviac zaujímalo- akú farbu tentoraz bude mať nebožtík ) a dokonca ani na pohrebe vlastnej babky mi stále nedošlo, o čom je tá smrť.

Život bol voči mne milosrdný. Niekoľko raz smrť prešla okolo našej rodiny, ale ešte nikoho z najbližších zo sebou neodviedla. Nevytrhla zo života bez varovania, kruto a neľútostne. Možno preto nemala som pred ňou strach. Potom sa stalo niečo, kvôli čomu už nikdy zrejme strach zo smrti mať nebudem. Neviem to vysvetliť, je to špeciálna kapitola, ale občas zvyknem mávať vidiny.  Neskutočne realistické, ako keby som sa pozerala očami niekoho iného na kúsok jeho života, cítila jeho pokožkou. 

Videla som ulicu svojho mesta, dôverne známu rušnú križovatku, ale v inom čase. Pamätám všetko, aj napriek rokom, jasne a do najmenších detailov. Pamätám že bol žiarivý deň skorej jari. Tá hodina kedy ,vlastne, ráno sa mení na poludnie a  zmrznuté kaluže sa topia na vlažnom asfalte. Pamätám sa na bezoblačnú modrú oblohu, na jemný vánok, na farebný stánok s tlačovinami na opačnej stráne križovatky-kam vlastne som (som? ) smerovala. Vtom sa niečo stalo. Nepocítila som bolesť či náraz, ale zrazu vystrašený výkrik, vravu- a potom môj uhol pohľadu sa začal meniť.  Ako keby som sa začala vznášať ponad križovatku: videla som zhora ľudí, auta, električku, ktorá práve smerovala k zástavke-pamätám dokonca že bola to sedmička. Nevidela som jej číslo s tej diaľky, ale podľa farieb tabuľky-žltej a modrej, viem presne že to bola sedmička.Potom som uvidela ZHORA plochu strechu paneláku s tmavými mokrými fľakmi a sračkami holubov na nej. Zaujímave bolo na tom všetkom to, že som necítila ani strach, ani prekvapenie, ani len zvedavosť -preto ani neviem čo sa stalo na tej križovatke, koho zmyslami som to všetko vnímala a ako vyzeralo telo toho, kto zrejme tam zomrel. Všetky tieto pocity totiž popisujú  ľudia, ktorí zažili stav klinickej smrti. Viete, to vznášanie sa, pohľad zhora, cestovanie tunelom a neskutočné jasné svetlo, sprevádzané dokonalým pokojom a láskou.

Strecha paneláku, to bolo posledným reálnym vnemom. Potom obzor sa zúžil a zostal iba kruh svetla vpredu. Fáza tunelu bola veľmi krátka, takmer hneď ma zalialo mimoriadne silné svetlo, ktoré ale nerezalo oči. Pohltilo mňa a zalialo nepredstaviteľnou blaženosťou, pocitom absolútnej lásky. S tým pocitom som sa prebrala. Ja naozaj neviem, odkiaľ sa vzala tá vidina, či naozaj niekto zomrel  na tej križovatke a ja prežila jeho smrť na vlastnej koži. Neskor som prečítala veľa vecí na tuto tému a pripadá mi to naozaj tak. Ale odvtedy smrti sa nebojím. Viem že momentálne ma trápi- ako moju smrť zoberú moji najbližší, kto sa postará o zvierata, čo sa stane s mojim majetkom. Ale keď budem umierať, všetko mi bude jedno. Nechám tú majetok, blízkych ľudí, vlastné telo a ani sa neobzriem. Život s jeho radosťami a bolesťami nechám za sebou.

Mam rada život. Milujem letné popoludnie, keď  lenivé slnko leží koberčekmi na podlahe. Milujem jesenné ráno, nasýtené vôňou jablka a teplého pečiva. Aj to pečivo, na ktorého krajec líha med -ako tekutý jantár. Milujem hučanie severného vetra v korunách borovíc a praskot ohňa na borovicovom dreve v kozube. Milujem život vo všetkých jeho prejavoch. Natoľko ho milujem, že sa ho radšej vzdám, ak sa mi začne meniť na existovanie. Viem že raz dožijem veku, kedy život sa zmení na existovanie. Vtedy odídem. Nebude to skrát ani akt  zúfalstva, ale rozhodnutie po zrelej úvahe. Nechcem umrieť  zúfalá a nešťastná. Chcem umrieť ako žila:pekne.

Nechápem tých, čo sú už od mladosti znudení, otrávení, sklamaní životom.  Pripadajú mi ako diváci, čo si kúpili lístok na predstavenie a teraz čakajú že ich začnú zabávať. A keď sa zabáva nekoná, alebo, podľa nich nemá úroveň- tak hundrú, sťažujú sa a nenapadne ich že v divadle menom Život nemusia hrať pasívnu úlohu diváka. Že môžu byť hercom alebo rovno režisérom. Sú sklamaní zo života ako keby život bol povinný zabezpečiť im to aj ono, ale podlo ich oklamal a nezabezpečil. Od detstva zvyknutí na to, že svet sa točí okolo nich, nevedia sa  zbaviť zvyškov geocentrického systému v mysleniu a prijať fakt že život im nič nedlží. 

Paradoxom je že najviac stonajú a sťažujú sa tie, čo nezažili skutočne údery od života: hlad, každodenný boj o prežitie, smrť blízkych. Od detstva netrpeli  núdzou, dostali všetko-alebo takmer všetko, čo potrebovali.  Sú prejedení životom. Nič ich nebaví, pretĺkajú sa cezeň ako živé mŕtvoly. Aby si povzbudili vyhasnuté zmysly-siahajú po extra zážitkoch: drogy, neviazaný sex,  adrenalínové zábavky. Na nejaký čas to pomôže, ale čo potom? Budu existovať ďalej s vychladnutým srdcom, neschopné nikoho zohriať? Alebo,  urazené, rozhodnú vykašlať na ten „nespravodlivý“ život, ktorý ich sklamal? Aby tie ostatní, čo prestali obiehať okolo nich a pošli vlastnou cestou, do konca svojich dní trpeli pocitom viny? Aby znovu a znovu pýtali seba: prečo ten a ten nebol šťastný? Čo mu chýbalo? Nechýbalo nič, leda ak striedmosť. Boli prejedení životom…

Komentáre

4 Responses to Prejedení životom?

  • S väčšinou týchto myšlienok sa stotožňujem. Eutanázia by mala byť povolená. Kto je veriaci a má s tým problém, ten o ňu predsa požiadať nemusí. Iróniu je, že je možné utratiť len zvieratá, pričom tie NIKDY netúžia po smrti, lebo nevedia, čo to je. Len človek môže túžiť po smrti a tomu je, paradoxne, za každú cenu odopieraná.

    Ak však Boh existuje a samovraždu skutočne klasifikuje ako hriech, potom nám nepomôže, že sa nám to zdá nefér. Momentálne si neviem predstaviť, že by som do toho išla za cenu rizika, že ma na druhom svete bude čakať veľmi nepríjemné prekvapko. To sa radšej nechám týrať na tomto svete, lebo na rozdiel od pekla toto má hneď dve výhody: 1. nie je to tu večné 2. tu je vždy nádej na zlepšenie. Ktorá je, uznávam, u veľmi starých a veľmi chorých ľudí veľmi malá. Ale stále tu je.

    Moje prvé „stretnutie so smrťou“ prišlo, keď som mala asi 13. Bol to mimoriadne silný zážitok, nie však vidina. Bol to sen. Snívalo sa mi, že ma popravili na gilotíne, ale po odťatí hlavy som vedomie strácala len postupne – a mala som dosť času si uvedomiť prichádzajúcu absolútnu bezmocnosť a ničotu. Po prebudení som plakala a triasla sa a nevedela som sa zmieriť s tým, že toto ma nevyhnutne raz naozaj čaká. Potom sa mi ešte niekoľkokrát snívalo o smrti a vždy to boli nepríjemné, silne emotívne skúsenosti. Dodnes mi nie je príjemne pri predstave, že by navždy zaniklo všetko, čo ma tvorí – nielen to zlé, ale aj to dobré. Never tomu, že život budeš opúšťať so stoickým pokojom a zmierená so všetkým. Pud sebazáchovy, bez ktorého by evolúcia nebola možná, nám začne pred smrťou premietať všetko, čo sme ešte nestihli a nedokázali a čoho sa vzdávame. Aspoň v mojich snoch to tak bolo. Na druhej strane, párkrát som bola vo sne taká zúfalá, že som tieto veci vôbec neriešila. To však bola smrť z akútneho zúfalstva a nie z chronickej nespokojnosti.

    Ale človek môže byť otrávený, znudený a sklamaný životom už v mladosti. Človek je taký starý, na koľko sa cíti. Ja síce v profile píšem, že si pripadám na 16, ale niekedy mám zase pocit, že som chodiaca skamenelina a že som už o poriadny kus prežila čas, kedy bolo pre mňa najvýhodnejšie umrieť. Život je predstavenie, na ktoré si lístky nekupujeme, ale dostávame ich zadarmo. A presne podľa toho to aj vo väčšine prípadov vyzerá. Siahanie po extra zážitkoch je jednoznačne od tých ľudí blbosť, no priznám sa, že čo urobiť pre zlepšenie života, to neviem. Viem len čo rozhodne nerobiť, ale aj to je dobré pre začiatok. Som ešte mladá a verím, že môj pocit staroby je možné „rozchodiť“. Snáď to stihnem ešte do svojej fyzickej staroby.

  • Tak momentálne ešte nie som pripravená odisť, mam ešte veľa plánov, telo síce škripie,ale slúži. Ale viem že raz ten čas príde. Pred rokom visela nado mnou hrozba istej diagnózy. Niekoľko týždňov som prebývala v neistote a rátala s tým že mi možno zostava len pár mesiacov života. Mrzelo ma že nestihnem dokončiť všetky tie veci, čo som začala; myslela som aj na záležitosti, ktoré nevyhnutne budem musieť vybaviť . Ale zároveň mala som oslobodzujúci pocit voľnosti. Už nemusím nič riešiť, plánovať, starať sa o budúcnosť, ktorú nemám. Môžem si dokonale užiť prítomnosť, neobmedzenú ohľadom na budúcnosť. Svet má nezvyčajne ostrý obraz, sýte a jasné farby, zvuky a iné vnemy -ak vieš že sú to možno posledné okamihy, kedy ich ešte môžeš vnímať.

     

  • Veľmi pekné myšlienky, Oľga 🙂 Naozaj výborná úvaha 🙂

    Čítanie bolo trochu obtiažne, ale zvládla som to a mala som z toho naozaj fajn pocit 🙂 Taktiež si rozbehla veľmi zaujímavé témy. 

    Stephanie Meyerová a teda aj film natočený podľa jej knihy Twilight nesie na konci veľmi pekný odkaz: „Smrť je ľahká, pokojná. Život je ťažší.“ Dokonca i o orgazme sa hovorí, že jeho vrchol je sekundová smrť. Možno sa jej naozaj netreba báť. Ja osobne sa bojím len toho, že odídem priskoro. Netrápi ma matéria. Tá ma naozaj nikdy netrápila. Ale ľudia, vzťahy, láska, rodina… To tu budem naozaj zanechávať s ťažkým srdcom.

    Čo sa týka eutanázie… je to zvláštne, no neviem sa k tomu vyjadriť. Musela by som ešte pred tým rozanalyzovať svoj postoj, ktorý žiaľ bohu k tomuto nemám. Na jednej strane sa mi nezdá fér „trpieť“ a na druhej neviem, či je celkom správne nechať sa „utratiť“.

  • Ďakujem, Maria! Priaznivý komentár poteší vždy, ale priaznivý komentár od tých, čo písať naozaj vedia, poteší dvakrát. Čakala som, že ohlasov bude viac, ale vyzerá to tak že mladí ľudia ešte nerozmýšľajú  nad témami okolo smrti. Asi to tak má byť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button