Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Maťo

AUTOR

mato

Len pár krokov

Chlapec šiel ulicou, šiel dlho, rýchlym krokom, vyzeralo to akoby ho čakalo niekde niečo čo si za žiadnu cenu nesmie nechať ujsť. Rýchly, prerývaný dych prerušoval iba šuchot jeho krokov. klop, šuch, klop, šuch, klasik by povedal že sa zvuk podobá na jazzové bicie. Bolo mu jedno, či prší, sneží, lietajú okolo neho komáre, alebo mu práve okolo nohy presvišťala miniatúrna vzducholoď. Iba expert by si všimol zmeny v jeho dychu tvoriace akúsi melódiu. „Melódia môjho života“, mohol by si ktosi povedať. Roky strápňovania pretavil do krokov vykúpenia a každý úder päsťou premenil na kúsok klavírnej melódie. Každý prežitý úsmev šumel v hlave dlhšie ako čokoľvek hmatateľné, s vďačnosťou to nemá nič spoločné. Tak len kráčal ďalej tak ako každý podvečer, rýchlo.

Očami nezávislého pozorovateľa, by bolo vhodné skonštatovať, že ide iba o ďalšieho uponáhľaného človeka. Ona však videla tú mágiu v jeho očiach. V tých očiach ktoré boli temer privreté, lebo zvyk chodiť počas každého počasia ich k tomu donútil. Ona ho videla, ako kráčal bezprízorne a chcela sa mu nemými ústami prihovoriť. Sedela skrčená pod schodami, a každý deň ho videla ako robí tú istú cestu, takmer vždy rovnakým spôsobom. Menilo sa iba počasie, a spôsob jeho nazerania na svet. Ach, ako veľmi ho chcela spoznať! Triasla sa strachom, keď sa už po stýkrát odhodlala skontaktovať sa s ním. Odhodlala, ale nikdy sa s ním neskontaktovala. Už prosila iba matku prírodu o pomoc.

Šiel ulicou, tak ako každý deň, klavírny dych, myšlienky v nebi. Zafúkal jemný vietor, hneď na to mu padla do oka snehová vločka. Reflexívne otočil hlavu doprava, kde ju na okamih zahliadol pod schodami. Na prvý pohľad ho zaujala, pohľad mala taký nehybný, ako on sám keď sa videl v zrkadle. Ona stŕpla, ani sa nepohla, len vypliešťala oči, srdce jej šlo z hrude vyplaviť od radosti. S tým ale nerátala, nevedela čo sa bude diať ďalej, vždy si to plánovala len po tento moment. Zaujala ho. Jej oči nehybné, neviditeľný dych, úplne nehybná a predsa živá. Akoby videl sám seba. Rozhodol sa, podíde k nej. Ona, vidiac že kráča k nej, prestala dýchať. V tej chvíli ho začala zaujímať ešte viac. Krok však nemenil, ten istý monotónny rýchly krok, presne vyrátaný, a pohľad zdvihol až keď sa k nej priblížil. Usmial sa. Jej sa v tom momente zatočila hlava, „On sa na mňa usmial!!!“ Už-už omdlievala, keď to videl ako skĺza na zem, jemne si ju privinul na hruď, pohladil ju po hlave a nežne pobozkal. Telom sa jej preliala nepoznaná horúčava. Stále sa usmieval, nepúšťal ju. Ona nevravela nič, ako by aj mohla. Odvtedy jej dal všetko čo mal. A ona mu počas dlhých zimných večerov sedávala na kolenách, keď sa hrial pri krbe, občas aj milo priadla. A vychytala všetky myši, ktoré doma kedy mal.

Ďalšie príspevky

Komentáre

One Response to Len pár krokov

  •  Nepoviem že nečakané rozuzlenie, tušila som to. Ale nečakané  farebný, teplý a mäkký príspevok. Nečakaný, lebo poväčšine čítam od Teba čierno-bielo-sivé,  hranaté a drsné ako neopracovaný kov. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button