Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Som vďačný, že som ťa dnes mohol objať.

Keď som pred takmer siedmymi rokmi porodila svojho druhého syna, ležala som na oddelení s mamičkou, ktorá mala za sebou už štvrtý pôrod, každý s odstupom dvoch rokov. Takmer sa mi hlava zatočila pri pomyslení, koľko drobcov jej behá po dome. Napriek všetkému, celá žiarila a pripustila, že pravdepodobne ešte s manželom neskončili. Snažila som sa od nej získať návod, ako na to, aby ste sa z  pobehovania po dome, výskotu a ustavičného dožadovania sa pozornosti nepotratili zdravie.

S odstupom času si už nepamätám na všetko, čo mi povedala, ale určitá vec mi zarezonovala v mysli na celých tých sedem rokov. Milá mamička bola totiž spolu s manželom silne veriaca, manžel bol dokonca pastorom. A to, čo mi prišlo v tej chvíli pritiahnuté za vlasy a v mojom vtedajšom vnímaní nereálne, boli tieto vety:
„Každý večer, pred spaním, si všetky deti sadnú a všetci rozprávajú, čo v daný deň zažili. Čo sa im podarilo urobiť správne a čo nie.“ Častokrát sa zasmejú na zmätkoch, ktoré sa im počas dňa podarilo vyrobiť a celé toto rozprávanie detičiek je ilustrované do akéhosi príbehu, rozprávky. Idú spať samozrejme s pocitom radosti a šťastia, s úsmevom na perách a hlavne s vedomím, že mali komu vylíčiť aj svoje nepríjemné detské zážitky. Navyše im je zo strany rodiča ponúknuté riešenie, či určitá nenásilná konfrontácia.
V zmesi svojich starostí a starostlivosti o domácnosť som tieto informácie časom vypustila z mysle. No v súčastnosti sa intenzívne venujem rozvoju osobnosti a iným príbuzným „odvetviam“, a hoci pre mňa spočiatku bolo ťažké presmerovať myslenie svojích detí iným smerom, dnes musím prehlásiť, že sa mi to podarilo.
A skôr, než prejdem ku konkretizovaniu toho, čo sa u nás zmenilo, napíšem dôvod, pre ktorý som sa rozhodla vložiť tento príspevok.

Každý večer sa pýtam svojích detí na minimálne päť vecí, za ktoré sú vďačné. A takmer k slzám ma dojala veta môjho šesťročného syna: „Som vďačný za to, že som ťa dnes mohol silno objať.“
A aké hry ešte s deťmi hráme?
1. Hra na pozitívne vyjadrovanie. Účelom je pri konverzácii vynechať všetky slová, ktoré by vyjadrili negatívum.
2. Vytvárame si svoj zajtrajšok. Povedzte, čo si prajete zajtra dosiahnúť, vynechajte slovo chcem.
3. Ak sa nám niečo nedarí, zisťujeme príčinu a zvažujeme, či je dosiahnutie tohto cieľa pre nás skutočne dôležité.
4. Každý večer poďakujeme za päť vecí, situácií, udalostí, za ktoré sme naozaj vďačný.

Všetky tieto „hry“ sú samozrejme okoreňované ešte úvahami, prečo som určitý problém riešil tak, a čo by sa zmenilo, ak by som ho riešil inak, alebo čo som dnes urobil z vlastného pohľadu zle.
Nebudete veriť, aké to má skvelé účinky na sebavedomie vášho dieťaťa a hlavne na uvedomenie si zodpovedsnosti za svoje správanie aj vyjadrovanie. Je jasné, že ich odrazu nemôžte zasypať všetkým, čo by mali na svojom správaní a konaní zmeniť. Navyše sa určite stretnete s určitým odporom, hlavne pre tieto tri dôvody:
1. Samy nie ste o niečom presvedčený
2. Vaše dieťa je v období puberty
3. Vaše dieťa je vo veku,  kedy meniť jeho osobnosť je skutočne komplikované – napríklad už má občianský preukaz a považuje sa za dospelého. Dieťaťom je len vtedy, keď potrebuje niekde prespať, najesť sa a požiadať o peniaze.

Odporúčam jednoznačne, začnite od seba. Premýšľajte, ak rozprávate, aké slová používate. Premýšľajte, či ste to skutočne vy, kto sa za každú cenu zameriava na nevhodné správanie vašej kolegyne, suseda a zamyslite sa, prečo sa zaoberáte niečím, čo nedokážete zmeniť. Skôr než vás pohltí spánok, prejdite si v mysli celý svoj deň, od chvíle, ako ste vykročili od postele a ďakujte za to, čo bolo podľa vaších predstáv. Zmeňte pre budúcnosť to, čo odporuje vášmu skutočnému vnútornému „ja“.
Prečo? To môžme rozobrať v ďalšom príspevku, ak budete mať záujem.

Komentáre

2 Responses to Som vďačný, že som ťa dnes mohol objať.

  • Človek je už taký: ak niečo ide podľa jeho predstav-berie to ako samozrejmosť. Ak niečo nevyšlo-berie to ako osobnú urážku, zákernú ranu od života a vyhlasuje že svet je nespravodlivý. Svet nie je nespravodlivý. Je iba ľahostajný. Vyvíja sa podľa svojich fyzikálnych zákonov a neberie na nás ohľad. Len človek nevie sa zbaviť zvyškov geocentrického systému myslenia: stále si myslí že svet by sa mal točiť okolo neho…

     

  • „Ak niečo ide podľa jeho predstáv…“

    Celý náš život sú naše predstavy. Svoj život si tvoríme tým, na čo najčastejšie myslíme, a preto, ak sa niečo nevyvýja ako by sme chceli, musíme naše predstavy zmeniť. Mali by sme ďakovať aj za to, čo považujeme za zlé, nevhodné a pod. Dáva nám to možnosť zmeniť to. Situácie, ktoré sa nám nepáčia nám nastavujú zrkadlo: „Pozri, toto si vytvoril. Nepáči sa ti to? Zmeň to.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button