Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Spojka1

Spojka1.


Augustin Sokol jr., Jozef Sokol a Augustin Sokol.


(Úvodná poznámka: V zátvorkách sú kľúčové slová. Po ich zadaní do počítačového prehliadača sú na takto vyhľadaných odkazoch uložené pôvodné znenia použitých variantov umeleckých diel. To je v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami o autorských právach. E-kontakty na nás sú: asokol2001@gmail.com ; asokol2001@yahoo.com ).


Sme trio spievajúce, pískajúce a hrajúce na gitary. Uvedení sme v poradí podľa dátumov narodenia: 11. november 1995, 20. jún 1951 a 8. február 1943. Augustin Sokol jr. a Augustin Sokol sú syn a otec. Jozef Sokol a Augustin Sokol sú bratia. Jozef je autorom obrazov Obr. 1 a Obr. 2. V súlade s platnými zákonnými ustanoveniami o autorských právach súhlasí s ich uvedením. Obrazy sú zverejnené aj na jeho webovej stránke. Rozmery obrazov sú v centimetroch.


(jozef-sokol.webovastranka.sk).


http://jozef-sokol.webovastranka.sk/


Obr. 1: „Madona, 1965, olej, 50×40.“.


http://jozef-sokol.webovastranka.sk/image/1292/11149_madona.jpg


Obr. 2: „Galaktické hrátky.jpg, 2009, olej, 63×88.“.


http://jozef-sokol.webovastranka.sk/image/1292/14620_Galaktick%C3%A9_hr%C3%A1tky.jpg


(Z úvodného sóla 2 sekvencie, postupnosť akordov na gitare (ďalej len „postupnosť“): E-E7-E, A-A7-A-E-E7-E, E-E7-E-E7, H7-A7-E-H7, E-A-A7-E-E7-E-H7-A7-E-H7, E-E-E7-E-E7, A-A-E-E7-E-H7-A7-E, celkový čas trvania skladby v sekundách (ďalej len „čas“): 48.).


„Lucia, ste ako Helena Trójska, / jée, Lucia, spájate ľudí s humorom, húu, / a Ódu na radosť, / sprevádza váš radostný smiech, / len spomaľte, Lucia, / veď aj zajtra je deň, / a rozkvitnete krajšie, / jak čerešňový kvet, / (pískanie) / tam pri kúpeľoch, v Brusne, / pristáli Asgardi, / tak prosíme Vás, / Lucia, príďte tam aj Vy, / Lucille, please, come back, / where you belong. / I been good to you, baby, / please, don’t leave me alone.“.


(Postupnosť: E-D-E-D-E-E, A-A-E-E-H7-A7-E, E-D-E-D-E-E, A-E, A-A-E-E- H7-A7-E, čas: 20.).


„Malý trpaslík, / ale s veľkým oštepom, / (pískanie) / go shi san ni ichi, / itsu yon mi futa hito, / 5-4-3-2-1, / uh huh, it was the Manfreds’.“.


(Postupnosť: E-E7-E-E7, E-E7-E-E7, E-E7-E-E7, čas: 12.).


„Haj jaja haj jaja, / tu je Pocahontas, / veľa dymu, / mokré drevo, / tam sú bledé tváre, / haj jaja haj jaja.“.


(Postupnosť: A-, E-, E-, A-, E-A-E-A-A, čas: 16.).


„Som jedným zo siedmych Asgardov, / čo navštívil vás, / a klon vašej pozemskej Lucie, / očaril nás! / (Pískanie).“.


Zakončenie pesničiek: Výkop až nad „Džodan“ (nad hornú časť tela), blok na „Gedan“ (na spodnú časť tela), s výkrikom „Kiai“ (bojový výkrik s prudkým výdychom)“, ukážka z „Kata“ (zo súborného cvičenia) modlivky nábožnej v štýle „Go Džu Ryu“ (bojového umenia Karate z ostrova Okinawa) a aj z „Kata“ usurijského tigra, v kombinácii so štýlom „Sambo“ (samozaštita bez oružija, teda sebaobrana bez zbrane), úklon s „Os“ (s obradným pozdravom) a ukážka „Tamešivari Tetsui“, (rozbitie, napríklad tehál, s úderom päste).


Wikipedia uvádza: „Karaoke (z japonského kara – prázdny a ōkesutora – orchester) je forma zábavy, kde amatérsky spevák spieva do hudeného základu. Skladby sú väčšinou veľmi známe populárne piesne, z ktorých je čiastočne alebo úplne odstránený hlas pôvodného interpreta. Slová piesne sú zobrazované na obrazovke alebo plátne. Sú často animované alebo menia svoju farbu v závislosti na práve hranej časti. Pomáhajú tak spevákovi udržať správny rytmus. Ako zdroj karaoke môžete použiť midi súbory s vpísaným textom.“.


(Vij a horror classic of 1967 youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=DctSay-1WbY


Kto hľadá, ten nájde. Hľadali som vzor. Našli sme ho. Boli to inšpiratívne umelecké diela: „Vij“ od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa a „Sen smiešneho človeka“ od Fiodora Michaljloviča Dostojevského. Rozmýšľali sme o možnosti napísať zmysluplný scenár k SciFi filmu „Sen smiešneho človeka“. Ale vraj je to iba nesplniteľný sen pre smiešneho človeka. Možno, že by sa dal aspoň čiastočne splniť. Napríklad, ako scenár pre mini SciFi muzikál. Poznámky k pesničkám v muzikáli by potom tvorili jeho jadro. Tak sme sa o to aspoň pokúsil. Face to face et in medias res! Spojka1 je teda mini SciFi muzikál o Lucii a Asgardoch zo StarGate. Podľa námetov z Gogoľovho Vija a Dostojevského Sna smiešneho človeka. S poznámkami k jednotlivým pesničkám. Príbeh o „Vijovi“ bol už aj viackrát natočený ako film pod rôznymi názvami. Čo keď aj Selma Lagerlofová, Stephenia Meyerová, Joanne Jo Murray J. K. Rowlingová, John Ronald Reuel Tolkien a Clive Staples Lewis využili varianty „Vija“ pri vytváraní podobných svojich umeleckých diel?


(Little Richard Lucille 1964).


http://www.youtube.com/watch?v=lzgtan9iFjw


„Lucia, ste ako Helena Trójska.“.


Cestovania v čase s pomocou strojov času nie sú iba výsadou SciFi príbehov. Vyskytovali sa už vo Svätej Biblii alebo v rozprávkach. Ako zázračné ohnivé vozy. Alebo v starovekých gréckych drámach. Ako Deus ex machina. Sú tu však určité obmedzenia. Napríklad, pre osoby v príbehoch zo Svätej Biblie. Účinkujúce osoby síce môžu byť iba výplodom ľudskej fantázie. Môžu to ale byť aj skutoční ľudia, ktorí v minulosti prežívali svoje skutočné životy. Ako niektorí faraóni alebo králi alebo proroci. V SciFi príbehoch sú podobné obmedzenia odlišné. Chýba nám totižto informačná a porovnávacia spätná väzba. Týka sa hlavne mimozemšťanov. Skutočných, s ich skutočnými životmi a s ich skutočnými stretnutiami s pozemšťanmi. Tieto skutočnosti zatiaľ ešte stále neboli jednoznačne a opakovateľne overené. De jure et de facto. Môžeme iba dúfať, že sa to stane v blízkej budúcnosti. Na prvý pohľad sa nám preto zdá, že nie sme v ničom obmedzení. Pri písaní SciFi príbehov alebo scenárov môžeme uzdu výplodov svojej fantázie uvoľniť naplno! Všetko sa dá. Všetko je možné. Ale ako to už býva, zdanie opäť klame. Nemali by sme pri písaní porušovať všeobecne platné prírodné zákony. Tie platia pre celý vesmír. Pre všetkých mimozemšťanov. Pisatelia SciFi príbehov alebo scenárov sa preto snažia o úzku spoluprácu s vedeckými odborníkmi. Sú to obojstranne užitočné spolupráce. Často námety spisovateľov sú následne aj námetmi vedeckých výskumov. Napriek tomu sú takéto spolupráce peňažne nákladné. Nie každá filmová alebo televízna spoločnosť si môže takýto prepych dovoliť. Mali by sme preto u nás prijímať všetky úprimne mienené bezplatné ponuky. Napríklad naše. Týkajú sa aj bojových umení. Sú uvedené ďalej. V poznámkach k ďalším častiam našich pesničiek. Wikipedia uvádza: „V modernej terminológii deus ex machina znamená aj bytosť, objekt alebo udalosť, ktorá sa zrazu objaví a vyrieši zdanlivo neriešiteľnú prekážku (napr. príchod kavalérie). Klasický príklad tohto typu deus ex machina je Homérova Odysea; novším príkladom je Smrť Andromeda od Michaela Crichtona.“ Pre pochopenie týchto príbehov je dôležité si ujasniť aj význam udalosti s názvom priestoročas. V zásade ho uprednostňujeme pred časopriestorom. „Teória relativity nás prinútila od základov prebudovať názory na priestor a čas. Museli sme pripustiť, že čas nie je celkom oddelený od priestoru a nezávislý na ňom, ale že sú spolu navzájom prepojené a vytvárajú jedinú „udalosť“ zvanú priestoročas. s. 33. (…) Často je užitočné chápať štyri čísla, ktoré rozlišujú jednotlivé udalosti, ako súradnice v štvorrozmernom svete nazývanom priestoročas. Nie je v našich silách si takýto svet predstaviť. Ja sám mám veľké ťažkosti, keď sa snažím predstaviť si trojrozmerné objekty, ale je jednoduché kresliť dvojrozmerné diagramy, ako napríklad povrch Zeme. s. 34.“ (HAWKING Stephen William: Stručná historie času. 1991, Praha, Mladá fronta, 190 s., s. 33 až 34, ISBN 80-204-0169-5.) Samotný Hawking píše, že aj on sám má veľké ťažkosti, keď sa snaží predstaviť si trojrozmerné objekty. Vo vesmírnych hlbinách sú ale v obrovských vzdialenostiach ukryté v súbežných skutočnostiach aj viac ako štvorrozmerné priestory. Hľadali sme skladbu o Lucii. Mala by najlepšie vystihovala tento fantastický dejinný priestoročas. Keď sa v Košiciach hral bigbít. Našli sme tak „Lucille“ od Little Richarda. Z roku 1964. „Košice, to je osobitné miesto na konci republiky, kde sa v šesťdesiatich rokoch 20. storočia ešte stále snúbil a miešal akýsi aristokratický pocit lokálpatriotizmu starousadlíkov s novou prílivovou vlnou takzvaných industrializačných dobyvateľov. Takto začína Ireney Baláž svoje rozprávanie o rocku a beate v Košiciach šesťdesiatych rokov 20. storočia. s. 311. (…) Prelom však nastal až vtedy, keď som začal študovať na vysokej škole, kde som sa zoznámil s gitaristom Augustinom Sokolom a jeho kamarátom, spevákom Teddym Farkašom. (…) Tam sa zrodila zostava Štefan Teddy Farkaš – sólový spev, tamburína, Ireney Baláž – sólová gitara, spev, Dionýz Baláž – basgitara, spev, Augustín Sokol – rytmická gitara, spev. s. 312 (…) Programovo sa hneď začal meniť štýl a repertoár. Prešli sme na tvrdšiu muziku, na rhytm and blues, najprv sme kopírovali Rolling Stones, Pretty Things, Manfreda Manna, Kinks, Spencer Davis Group, neskôr sme prešli na vlastnú tvorbu. (…) Samotný názov skupiny The High Brow (čiže Zdvihnuté obočie alebo Lepšia spoločnosť: všetci členovia skupiny boli vysokoškoláci) vymyslela budúca Sokolova manželka. Stalo sa tak v zime roku 1965 na jednej skúške v mrazivej miestnosti historickej budovy bývalého dominikánskeho kláštora, kde vtedy sídlilo riaditeľstvo Pozemných stavieb. s 313.“ (JURÍK Ľuboš, ŠUHAJDA Dodo: Slovenský bigbít. 2008, Bratislava, Slovart, 390 s., s. 311 až 313, ISBN 978-80-8085-466-9.).


(Troy first eight entry of Achilles Brad Pitt battle for Thessaly youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=qibrAX4URTc


„Lucia, ste ako Helena Trójska.“.


Repetitio est mater studiorum. Preto sme zopakovali túto časť z našich pesničiek. Amor vincit omnia! Cherchez la femme! Láska zvíťazí vždy a nad všetkým! Všade, vždy a za všetkým hľadaj ženu! Sigmund Freud, Carl Gustav Jung, Erich From, Publius Vergilius Maro, Michelangelo Merisi da Caravaggio a Alexandre Dumas starší. Uznávaní vedeckí odborníci, staroveký rímsky básnik, italský maliar a francúzsky spisovateľ. Tých všetkých, podobne ako nás, hlboko oslovili poučenia z príbehu o krásnej Helene Trójskej. Vynikajúci herec Brad Pitt predviedol vo filme „Trója“, v roli Achilesa, aj názornú a výstižnú ukážku z bojového umenia. Správne vyhodnotil svoje postavenie v nastávajúcom boji.


„Malý trpaslík, ale s veľkým oštepom.“.


V porovnaní so svojim protivníkom bol ako trpaslík. Ale s veľkým oštepom. Jeho oštep bol však vzhľadom k veľkosti a sile protivníka aj tak malý. Preto ho zabodol do zeme. Iba so štítom a s krátkym mečom sa proti nemu rozbehol. So štítom odrazil prvý oštep, ktorý po ňom protivník vrhol. Pustil na zem štít, uhol sa druhému vrhnutému oštepu a s mečom dobehol až k nemu. Iba meč proti meču. Achilesov smrteľný úder s mečom bol o zlomok sekundy rýchlejší. Lebo aj sám bol rýchlejší. V dôsledku svojej výhodnejšej menšej hmotnosti a zotrvačnosti, väčšej hybnosti, ale hlavne rýchlejšej mysle. Lebo jeho myseľ bola čistá. Ako odraz mesačného svitu za jasnej bezoblačnej noci, ktorý sa zrkadlil na pokojnej a hladkej hladine jazera. Naopak. Myseľ protivníka bola ako odraz mesačného svitu na rozbúrených vlnách jazera a ukrytého pod búrkovými mračnami. Neovládateľný hnev, až zúrivosť, to boli tie rozbúrené vlny a mračná v mysli protivníka. Japonskí majstri bojových umení tento čistý stav mysle bojovníka nazývali ako „Mizu no Kokoro“ a „Tsuki no Kokoro“. Zásadný rozdiel medzi našim a tradičným čínskym divadlom je v tom, že v čínskom sú herci navyše aj majstri v bojových umeniach. Neskôr sa to prejavilo aj vo filme a v televíznych seriáloch. Obdivujeme hercov, ako boli Jean Marais a Gérard Philipe. Ich šermiarske umenie vo filmoch „Hrbáč“ a „Fanfán tulipán“ nás ale neoslovilo. Rozdiely medzi úrovňami zvládania bojových umení predvedieme na seriáloch, ktoré sú vysielané cez TV kanály „AXN“ a „AXN SciFi“. William Shatner si v 80. rokoch zahral v slávnom seriáli „Star Trek“. Kapitán James Tiberius „Jim“ Kirk bol v jeho predvedení vynikajúci po všetkých stránkach. Až na jedinú výnimku: jeho bojové scény nás opäť neoslovili. Boli totižto očividne prehrávané. Pri džudistickom chvate „Seoi Nage“, teda prehodenia cez plece, mu jeho protivník sám priam naskočil na chrbát. Potom sa nemotorne prevalil a bezvládne spadol na zem. Ako vrece zemiakov. Základom nácviku v džude sú pády. Spadnúť na zem počas boja môže mať vážne dôsledky. Shatnerové pády na zem nepôsobili vážne. Bola to skôr sranda. Padal na zadok. Pri tom zvodne zdvíhal nožičku. Ako mladá a neskúsená baletka, keď sa pri nácviku pošmykne na podlahe v tanečnej sále. Je zrejmé, že Shatner nacvičoval džudistické chvaty a pády iba povrchne. Sústredili sme sa na seriály, ktorých pokračovania sa natáčajú ešte aj v súčasnosti. David Hewlett si v „StarGate Atlantis“ zahral postavu vedca, ktorý sa volal Meredith Rodney McKay, Joe Flanigan plukovníka, ktorý sa volal John Sheppard a Jason Momoa bojovníka, ktorý sa volal Ronon Dex. McKay bol najprv roztržitý a neohrabaný. Počas dôležitého boja mieril na protivníka s automatickou pištoľou, z ktorej sa vlastne ani nedalo vystreliť. Bola totižto zaistená proti náhodnému výstrelu. Navyše mu z rukoväte pištole už predtým vypadol zásobník s nábojmi. Neskôr ho ale Ronon dokonale vycvičil. McKay už potom zvládal bojové umenia, streľbu z pozemských a aj z mimozemských zbraní. Stal sa z neho, po boku Shepparda a Ronona, ich rovnocenný spolubojovník. Je to výstižný obraz, ako v týchto seriáloch dochádzalo pri zvládaní bojových umení k postupným zmenám k lepšiemu. Platilo to aj pre ženy. Túto trojicu totižto doplnila ďalšia bojovníčka Teyla Emmagan, ktorú stvárnila Rachel Luttrell. V seriáli „Dark Angel“ zase Jessica Marie Alba stvárnila bojovníčku, ktorá sa za mlada volala Max Guevara a v dospelosti Geneva Locke. Je zrejmé, že na rozdiel od Shatnera, všetky uvedené herečky a herci prešli veľmi drahými, dôkladnými a dlhodobými výcvikmi, ktoré boli vykonávané pod odbornými vedeniami vynikajúcich majstrov v bojových umeniach.


(1000inventions hybrid unipolar magnetic optoelectronic and rotating connector).


http://www.1000inventions.org/detail2.php?id=302


„Lucia, spájate ľudí s humorom.“.


Piatok. Vchádzam do miestnosti a do jej života. Lucia vstáva od stola. Na stole je odspodu osvetlená mapa letových koridorov, ktorá sa odráža na plafóne. Stojí v pozore a salutuje. Podáva hlásenie. – Súdruh nadporučík, rotná… Jej meno ani neregistrujem. Iba ju hltám očami. Je vysoká a statná. Krv a mlieko! Husté kučery jej zvedavo vykukujú spod helmy s pripevnenými sluchátkami. Jej prirodzene ryšavá farba vlasov interferuje s ultrafialovou zložkou svetla výbojky. Okolo hlavy jej zažiari aura žltých a zelených kvetov z celofánu. V zelených očiach má žlté pigmentové bodky. Dievča s kaleidoskopickými očami. “… a girl with kaleidoscope eyes. / Cellophane flowers of yelow and green, / towering over your head.“ (The Beatles: Lucy in the sky with diamonds.) Pýtam sa na krstné meno. Lucia! V oblakoch. S diamantmi. O hodinku sa jej končí smena. Pozývam ju do reštaurácii neďaleko kasárne. V reštaurácii ju zase pozývam na sobotňajší ples. Pozvanie prijme. „V rôznych príručkách literatúry dnes nájdeme spomienky, že po vydaní diela sa cez Ameriku prehnala vlna „garpománie“, čo nakoniec odpovedá skutočnosti, že mladí čitatelia sa s hrdinami románu radi identifikujú, a dokonca ich svojimi životnými postojmi a náladami napodobňujú; niečo podobné môžeme sledovať už od Goetheovho Werthera až po Holdena Caulfielda zo Salingerovho románu Kto chytá v žite.“ (NENADÁL Radoslav: Irvingova groteskní metafóra. 1990, In: Irving John: Svět podle Garpa, Praha: Odeon, 560 s., s. 555, ISBN 80-207-0131-1.) Vraj to bolo hrdinstvo. Aspoň podľa sveta, v ktorom žila Lucia. V skutočnosti je to vždy inak. Kvôli dobrému hodnoteniu útvaru však treba mať hrdinu. Hrdinstvo? Skôr šťastie v nešťastí. Bol to nočný cvičný let. Zrážka vo veľkej výške. Nedalo sa jej vôbec vyhnúť. Dokonca zlyhal aj radar. Nikto nevedel ako sa to stalo. Možno to vskutku bolo UFO. Nasledoval voľný pád. Mikrogravitácia – ako v kozme. V kokpite sa chaoticky vznášali prístroje z rozbitej palubnej dosky. Zlovestne z nich trčali zväzky káblov. Potom plochá vývrtka. Čo treba skôr zapojiť. Automatický rádiokompas? Radšej umelý horizont! Najprv predsa treba vedieť, kde je hore a kde dole. Paradox? Veď hore je nad hlavou a dole pod nohami. Nie však vo vývrtke! Hrôza. Za taký krátky okamžik sa nedá stihnúť zapojiť jediný prístroj. Toľko vzácneho času nedáva ani veľká výška. Iba okamžik. Na definitívne ukončenie alebo zmenu života. Be or not to be? Pomoc prichádza priamo z nebies. Zážitok mystického dotyku kozmickej Matky. Spojka, ktorá spája s Matkou. Magickým káblom. Ako pupočnou šnúrou. Priamo do srdca cez ňu prúdia kozmické vibrácie, mysteriózny svit Luny a trblietajúcich sa hviezd. Možno to bol iba výplod bujnej a do krajnosti vybičovanej fantázie – ale fungovalo to. Tvar a poloha súhvezdí najprv ukazujú, kde je hore a kde dole. A potom aj kde je letisko. Pravou rukou čarovanie s kniplom, ľavou rukou s plynovou pákou. A nohami s pedálmi smerovky. Darí sa vyrovnať let a stabilizovať lietadlo. O chvíľu šťastné pristátie. „Take these broken wings and learn to fly. / All your life.“ (The Beatles: Blackbird.) Mystická trojica prvých písmen gréckej, hebrejskej a rímskej abecedy. – Alfa, alef a A. V rovnakom priestoročasovom dejinnom poradí je aj trojica AAA: astrológia, astronavigácia a astronómia. Je dobré mať ako koníčka leteckú astronavigáciu. Koníček, ktorý môže zachrániť život. A keby to tak nebolo? Radšej na to nemyslieť! Stále sa mi však vracia utkvelá myšlienka. Čo tak vymyslieť spojku, ktorou by sa dalo ľahko a okamžite zapojiť každý prístroj.


(Sister act 2 Joyfull joyfull interpretazione coro St Francis youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=W5zwmD4CYZw


„A Ódu na radosť, sprevádza váš radostný smiech.“.


Óda na radosť a radostný smiech Lucie. To sú slová, ktoré k sebe dobre idú. „Michelle, my belle, / these are words that go together well, / my Michelle. / Michelle, my belle, / sont des mots qui vont très bien ensemble,“ (The Beatles: Michelle.) Fantasticky to vyznelo práve v Óde na radosť od Johanna Christophera Friedricha von Schillera, zhudobnenej v záverečnej časti Deviatej symfónie Dmol opus 125 od Ludwiga van Beethovena, v kantáte od Petra Iľjiča Čajkovského a vo filme Sestra v akcii v naštudovaní speváčky Deloris Von Cartierovej, s rehoľným menom ako sestra Mary Clarence, ktorú stvárnila Whoopi Goldberg Caryn Elaine Johnson.


(Nosferatu music by Jeremy Redthorn 1922 youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=LlbtHskZxVI


(Český Krumlov princezná Eleonora).


http://www.lovecpokladu.cz/home/eleonora-amalie-upiri-princezna-z-ceskeho-krumlova-4927


„Len spomaľte, Lucia, veď aj zajtra je deň a rozkvitnete krajšie, jak čerešňový kvet.“.


Práca poľudštila opicu. Práca zušľachťuje človeka. Pozdrav medzi súdruhmi je „česť práci!“ Ale aby nám práca dobre išla, tak je občas potrebné aj spomaliť. A načerpať nových síl do ďalšej práce. Odpočinok po dobre vykonanej práci je takisto dôležitý ako samotná práca. Aby sme nevyhoreli. Ako preťažená žiarovka. Aby sme na druhý deň rozkvitli. Ako kvet. V rovnakej miere to platí pre našu duševnú aj telesnú stránku. Prírodné hodiny sú v našom vnútri nastavené tak, že dni sa pravidelne striedajú s nocami. Po každej noci svitne nový deň. Noc a deň majú v našom živote rovnako významnú a nezastupiteľnú úlohu. Naše prežitky v nočných snoch s nadprirodzenými bytosťami sú pre nás rovnako dôležité ako tie, ktoré prežívame počas dňa s prirodzenými bytosťami. Vlastne na nadprirodzených bytostiach nie je nič nadprirodzené. Sú výsledkom nášho učenia a vzdelávania sa už odmalička. Rodičia nám rozprávajú a čítajú rozprávky o rozprávkových bytostiach. Neskôr si už sami čítame knihy s rozprávkovými, SciFi, fantasy a hororovými príbehmi. A všetky tieto nadprirodzené bytosti sa postupne sami od seba prirodzene vstrebávajú do nášho vedomia a podvedomia. Vraj v každom z nás je ukrytý upír. Netreba sa ho báť. Lebo nám vôbec neuškodí. Naopak. Je užitočný, príťažlivý, roztomilý a príjemný. Len si to zo začiatku nie vždycky uvedomujeme. Všímajme si, že ako citlivo upíra vnímala nežná ženská duša. Žene sa snívalo o milovaní. Roztúžená sa zobúdza. Ide k oknu. Pozerá sa von. Vchádza upír. Otočí sa k nemu. Ale namiesto aby pred ním utiekla, si vyzývavo siahne na prsník. A ľahne si do postele. Aj tieň ruky upíra jej potom siaha na prsník. V návale očakávanej rozkoše roztúžene zakláňa hlavu. Aby sa upírovi oddala celou svojou dušou aj telom. Možno to bolo inak. Nebol to upír. Bola to upírska princezná Eleonóra z Českého Krumlova.


(kúpele Brusno).


http://www.kupelebrusno.sk/


„Tam pri kúpeľoch, v Brusne.“.


Na úvodnej webovej stránke kúpeľov v Brusne je fotografia miestnosti s bazénom. Pomohla nám nahodiť príjemnú atmošku. A vyriešiť, že ako by sa dali opísať tie neopísateľné a nadprirodzené pocity. Zažívali sme ich pri plávaní v bazéne. Plávali sme v pohode. Ako ľudský plod v plodovej vode. Miestnosť mala veľkú sklenenú stenu. S výhľadom na blízky les. Nad bazénom svietilo veľké kruhové svietidlo. Odzrkadľovalo sa v skle. Ako lietajúci tanier nad lesom. Odborne povedané, ako neidentifikova(teľ)ný lietajúci objekt, čiže unidentified flying object, so skratkou UFO. Tento úchvatný pohľad vyvolával v nás spomienky na naše fantastické predstavy, tajomné znamenia a podobenstvá. Vtom prišla prekrásna masérka v bielom tričku, nohaviciach a sandáloch. Povedala, že o chvíľu už bude 22 hodín a treba s kúpaním končiť. Pohľad na ňu nám vnukol náhly nápad: Vrelo odporúčať všetkým milovníkom, obdivovateľom, záujemcom, pochybovačom a odporcom UFO, aby si prišli pred 22 hodinou zaplávať do bazénu v kúpeľoch Brusno. Pre zjavovanie sa UFO je to pravé orechové genius loci! Wikipedia uvádza: „Genius loci bol pôvodne v rímskej mytológií duch, ktorý ochraňoval isté miesto. Bol znázorňovaný ako had. Dnes sa tento termín často používa na označenie určitej charakteristickej atmosféry, ktorú má dané miesto. Často ide o malebné zákutia ľudovej a historickej architektúry, či miesta v prírode. Iný dnešný význam výrazu je veľká závislosť osobnosti od rodného kraja či prostredia.“ Wikipedia uvádza: „Had bol v starovekej mytológii kultovná materializácia božstiev (…) posvätné zviera uctievane v rôznych súvislostiach, náboženský symbol s veľa významami a podobne. (…) Svoju úlohu tu hrá fakt, že had sa pohybuje bez nôh, liahne sa z vajíčok ako vták (…) Zrejme na základe svojho skrytého spôsobu života v podzemných dierach, ale aj pre svoje zdanlivé omladnutie po zvlečení kože (…) Azda neexistuje kultúra, v ktorej by had nehral istú symbolickú úlohu.“.


(Stargate sg1 the Asgard song youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=jzdeeLS6BM0


„Pristáli Asgardi, tak prosíme Vás, Lucia, príďte tam aj Vy.“.


Nedá sa úplne vylúčiť možnosť, že tu s nami žijú aj mimozemšťania. Ako utajení spoluhráči hry. Zatiaľ nás len pozorujú. Ako pastieri svoje ovečky. Cestou k nám prekonali obrovské vzdialenosti. My sme to zatiaľ nedokázali. Zrejme sú od nás múdrejší. Preto hneď pochopili, že ľudia na Zemi postupne všetko zničia. Vody od prameňov až k oceánom. Krv Zeme. A Zem vykrváca. Dažďové pralesy. Pľúca Zeme. A Zem sa udusí. Už aj tak vymierajúce druhy rastlín a živočíchov. Tvorstvo Zeme. A stratí sa tak zmysel života Zeme. Cesty Božej prozreteľnosti sú nevyspytateľné. Možno, že Boží trest bude na nás zoslaný cez mimozemšťanov. Vyhubia nás. Aby pred nami zachránili Zem. Navyše sa ľudia aj sami navzájom zabíjajú. Takto sa ľudia zabíjali aj v Afganistane. To by však bola cesta zla. My by sme ale uprednostnili cestu dobra. Lebo ak sú takí múdri, tak namiesto nášho vyhubenia by nám mohli pomôcť. S pomocou ich vyspelejších mimozemských technológií by sme spoločnými silami zmenili našu Zem na novú Rajskú záhradu. Spoločne by sme sa vydali aj osídľovať iné planéty. Takíto dobrí mimozemšťania by sa nám páčili. Videli sme ich v seriáloch „StarGate“. Volali sa Asgardi.


(Manfred mann 5-4-3-2-1 youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=O9CAPrEG5sM


„Malý trpaslík, ale s veľkým oštepom.“.


Opäť sme zopakovali túto časť z našich pesničiek. Ľudová múdrosť hovorí, že iba v páru sa šťastne žije. Preto sme si do páru, k „Lucille“ od Little Richarda, našli „5-4-3-2-1“ od Manfreda manna.


(japonské číslovky).


http://www.karatetygr.cz/o_karate_06-04.htm


„Go shi san ni ichi, itsu yon mi futa hito.“.


Bojové umenie „Go Džu Ryu“ sa vyznačuje aj číselnými vzťahmi, ktoré sa akoby čítali odzadu. Popri japonských čísloviek: „itsu yon mi futa hito“, sa často používali aj čínske číslovky: „go shi san ni ichi“. Lebo japonské bojové umenia sa vyvinuli podľa vzoru čínskych. Navyše, je to bojové umenie z ostrova Okinawa, ktoré je súčasťou súostrovia Ryu Kyu v Čínskom mori.


(Little big man Chief Dan George goes up to the mountain to).


http://www.youtube.com/watch?v=QwgnDn8ez9g


„Haj jaja haj jaja.“.


Indiáni sami seba nazývali ľudské bytosti. Dobyvateľské bledé tváre vnímali ako mimozemšťanov z iného sveta. Takže podľa ich názoru to boli ako SciFi príbehy. Počas Americkej občianskej vojny, ktorá trvala v rokoch 1861 až 1865, sa v roku 1864 začal príbeh poručíka Dunbara. V bitke s konfederačnou armádou bol ťažko zranený. Príbeh bol stvárnený vo filme „Dances with wolves“. Režíroval ho a hlavnú úlohu si v ňom zahral Kevin Costner. Podobný príbeh pokračoval a vyvrcholil v bitke pri rieke Little Bighorn, v dňoch 25. až 26. júna 1876, vo Veľkej vojne Siuxov, ktorá trvala v rokoch 1876 až 1877. Tento príbeh bol zase stvárnený vo filme „Little big man“. Postavu pani Luise Pendrakeovej si v ňom zahrala Faye Dunaway, Malého veľkého muža Dustin Hoffman, Starú stanovú kožu Chief Dan George a generála Georga Armstronga Custera zase Richard Mulligan.


(Pocahontas colors of the wind youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=TkV-of_eN2w


„Tu je Pocahontas, veľa dymu, mokré drevo, tam sú bledé tváre.“.


Je to podobný SciFi príbeh. Ako vo filmoch „Dances with wolves“ a „Little big man“. Odohral sa ale v inom storočí. Pocahontas sa narodila roku 1595 v americkom štáte Virginia, zomrela roku 1617 v anglickom meste Gravesend a tam je aj pochovaná, v kostole svätého Georga. Počas karaoke by sa mal na pozadí premietať animovaný film o „Pocahontas“. Ako obaja ležia pod slnečnicami Vincenta van Gogha. „Come roll in all the riches all around you / and for once, never wonder what they’re worth.“ Ako druhú možnosť navrhujeme premietnuť Obr. 1 a Obr. 2.


(Rossini the Barber of seville Figaro’s aria youtube).


http://www.youtube.com/watch?v=012dIqLM_qo


(Ružencová automasáž Augustin Sokol).


http://www.izurnal.sk/index.php?Itemid=55&id=329&option=com_content&task=view


„Som jedným zo siedmych Asgardov, čo navštívil vás a klon vašej pozemskej Lucie, očaril nás!“.


Náš pôvodný príbeh bol o siedmych asgardských dôchodcoch, ktorí strávili na našej planéte svoju liečebnú dovolenku na zotavenie. Kvôli utajeniu sa pri tom vydávali za trpaslíkov. Zamaskovali sa s pomocou hrubej vrstvy telového mejkapu na tvári, parochne s dlhými vlasmi, falošnej hustej brady, dlhých fúzov, až po uši a do čela stiahnutej veľkej čiapky, slnečných zrkadlových okuliarov, rukavíc, vysokých čižiem a na mieru ušitých šiat, zahaľujúcich celé telo. Bývali v hustom neobývanom lese, pracovali pod zemou v hlbokej bani a našli zlatý poklad. To im síce zaručovalo bezstarostný život. Ale občas si kvôli kondičke išli zamakať do bane. Zmenený tlak ovzdušia v hlbokej bani a stála vlhkosť, bez ohľadu na vonkajšie poveternostné podmienky, mali blahodarný vplyv na ich zdravotný stav. Asgardská cestovná kancelária im zabezpečila výber našej planéty Zem, rozprávky o „Lucii a siedmych Asgardoch“, riekaniek, pesničiek, melódií, filmov, masáží, neobývaného lesa, prekladateľských komunikátorov, zamaskovanie, vyhĺbenie bane, nájdenie pokladu s pomocou vyspelejšej asgardskej technológie, dodanie klonu pozemskej Lucie, kyvadlovú dopravu na asgardskú domácu základňu a nakoniec im to všetko preplatila asgardská zdravotná poisťovňa. Vskutku pekné SciFi! Teda aspoň podľa nášho názoru. Ale už dopredu súhlasíme aj s inými názormi. Lebo každý by mal mať právo na svoj vlastný názor. Súhlasíme: Nie je to pekné SciFi. Vôbec to nie je SciFi. Je to nezmysel. Je to hlúposť. Sú to pravdivé názory? Ale čo je pravda?


(Turínské plátno a Leonardo da Vinci na TV SPECTRUM YouTube).


http://www.youtube.com/watch?v=J2KUgZ5do6k


(camera obscura fotografický aparát wikipédia).


http://sk.wikipedia.org/wiki/Fotografick%C3%BD_apar%C3%A1t


„Pilát mu povedal: Čo je pravda?“ (Ján, 18:38.) Je to zásadná a večná otázka. Lebo ľudské poznanie je iba ako zrnko piesku, pred ktorým sa rozprestiera more nepoznaných záhad. Veď čo vie zrnko piesku o bolestiach mora? Tak je to aj s našimi SciFi poviedkami. SciFi je všetko. Ale SciFi je aj nič. V čase, keď Jules Gabriel Verne písal svoje SciFi romány, tak všetky dnešné reálne veci, ako sú napríklad jadrové ponorky, nadzvukové lietadla a rakety so sondami pre lety do vesmíru, boli vtedy vnímané ako SciFi. Naopak. Dnes už pre nás nič z toho nie je ako SciFi. Je to len ako skutočnosť zobrazená v čase: Ako televízny film, ktorý je 25 krát zobrazená skutočnosť za sekundu. Ako film, ktorý je 24 krát zobrazená skutočnosť za sekundu. Ako fotografia. Ako camera obscura Leonarda da Vinciho, ktorá takto odfotila Turínske plátno. Ako to najfantastickejšie zobrazenie SciFi príbehu na našej planéte Zem. Amen.

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button