Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Madžik (I.)

Svaly na jednom líci sa mu vydúvali viac, než tie na druhom. Asi mal niečo so zubami na ľavej strane a preto žul len na pravej. Vlastne som sa ho nikdy nepýtala a ani som ho nepozorovala pri obede, či pri večeri. Hľadela som radšej na seba.

Vyzeral zmätene, keď sa všetkých bál, bol zraniteľný ako korytnačka, ktorej ukradli pancier ešte pred narodením a mne ho bolo za veľa. Poľutovať. Vravela som si, že aj ja mám svoje vady, že priveľa lámem perá a krivím im hroty.

Zadíval sa mi na prsia a v tvári mal jeden z tých jednoduchších výrazov. V izbe bola tma; len sem-tam sa na strope zaleskli svetlá áut, plávajúcich po hlavnej ceste, ktorá v podstate vôbec nebola hlavná. Rozšírené zreničky sa mu vtedy zaleskli ako mačke a ja som sa ho na chvíľu zľakla. Na zachovane relatívnom magiči pustil živú hudbu, ktorá vyvolávala starnúcu náladu, ako slovo „magič“ spotvorené od „madžik“. Ako on. Nedokončil vetu, ťažkopádne začatú tým zmrmlaveným lícom, pozrel sa mi do očí a so smiechom sa roztancoval po izbe, až zo špár v podlahe vyletoval prach. Musela som sa otočiť chrbtom a radšej som sa zadívala von oknom, na slobodu v klietke, ktorú mali ostatní ľudia. Rozmýšľala som o smrti.

Nikdy ma veľmi neznepokojovalo, čo to má vlastne za chorobu. Tuším, že ani jeden z nás nevedel, kto je väčší autista. A ani keď človek urobí niečo dobré, nemôže si byť istý, že za to od Boha dačo dostane.

Začala som chodiť do kostola, pretože tam netreba rozprávať, iba otvárať ústa, keď ostatní spievajú. Práve vtedy sa moje myšlienky konečne trochu rozhovoria. V jednej izbe s ním a s ním v tom tichu len otvárali ústa, tak ako ja, v lavici pod chórom. Je zvláštne, ako sa ľudia tvária byť dobrí. Ja myslím len na to, kedy už umrie a prečo vlastne nemôžem odísť; prečo vedľa neho každý deň raňajkujem tie isté tvrdé sušienky, obedujem to isté mäso z konzervy, prihriate v rajničke na malej dvojplatni a večeriam ten istý storočný džem, čo sa ani za Boha nechce minúť, na tom isto stolíku z kartónovej krabice.

Vzala som ho so sebou. Do kostola. Sedela som potichu, kým on nadšene tlieskal do rytmu každej pesničky. Obaja sme si prišli na svoje. Večer som potom len tak ležala vo svojom pelechu zo smradľavých kožušín, nedbanlivo očistených od ovčieho mäsa. Na tvár mi padol tieň a tak som obrátila pohľad do dverí. Stál tam v detskom pyžame, ktoré mu bolo tesné na tele, ale obrovské na duši. A ja som mala déjá vu.

 

Ďalšie príspevky

Komentáre

14 Responses to Madžik (I.)

  • krásne =)

  • to znamená, velice děkuji :D:D:D 

    vážim si, dík ešte raz 😉

  • vážne niektorí môžu prepísať aj bloček z Jednoty a bude sa to dobre čítať.  

    talent tu je veľký, len či sa ním v krátkej próze nemrhá nadarmo. 

    ale kalap dolu v každom prípade. 

     

    PS: ale si ma všímať nemusíte ja som len taký ogrgeň

  • Talentom sa v krátkej próze nemrhá, talent sa v krátkej próze obrusuje.

  • Spanilý Ogrgeň 😀 neviem čo ti povedať na tú krátku prózu 😀 možno je to pravda a možno nie, ale z mojej skúsenosti je kratšia próza ťažšia na písanie, ako tá dlhšia, pretože tam musíš vysoliť pointu hneď 🙂

    možno ako pre koho.

    ale čo sa Madžika týka, tak som len tak premýšľala, že by som možno… ale fakt len možno z toho spravila niečo dlhšie 😀 uvidím, v súčasnosti nemám skoro na nič čas… :-/

  • parada…mam rada Tvoj styl…velmi dobre spracovane….naozaj…pripajam sa a snimam kalap 🙂

     

  • Ďakujem Deniiii! 🙂 aj ty sa ozvi, chýbaš nám tu :))

  • tak tak… tvoj typický rukopis. čítalo sa to dobre, aj keď je prijal by som ostrejšie vypointovanie. 

    No ak to bude mať pokračovanie, hoci len voľné, ešte z toho môže vzniknúť všeličo. 

    Teším sa. 🙂

  • Pointa skôr chýba, akoby nejaká bola. ostrejšia je jedine ak tak posledná veta, na to aby, to za niečo stálo, by to muselo pokračovať, takže súhlasím.

    dík za koment.

  • to som rada, ze niekomu tu chybam, dakujem 🙂

    teraz mam trosku autorske suchoty, aj ked mam v hlave jeden napad…zacala som pracovat, a zatial nestiham ani „prdnut“ ako sa hovori u nas doma 😀 ale dufam, ze coskoro zasa daco vyvesim, prip.budem pokracovat v tom, co som zacala….

    a nemas za co dakovat, vidim, ze si nieco vyvesila tak idem hned na to 🙂

    nech ta muza neopusta!!!

  • „Zadíval sa mi na prsia a v tvári mal jeden z tých jednoduchších výrazov“ veselá veta. Pripomenula mi moju dcéru, ktorá ma videla vychádzať zo sprchy v adamovom ruchu. Mala jedndoduchý výraz a veľké oči 🙂 Má ledva dva roky ale všímavá je až až.

    Inak máš peknú fotku, v takej podvečernej sépii

    múze zdar :))

     

  • Dík za koment… až na to, že tu ten „jednoduchší výraz“ zapadá do textu trochu inak 😀 ale v podstate vieme o čom hovoríme…

    tak to máš potom riadne prešibanú dcérku 😀 deti sú fajn. hlavne keď začínajú rozprávať 😀 a nepochybne sú veľmi všímavé, takže bacha na tie adamove rúcha 😀 ja mám zas malého brata, ktorý má úchylku liepať sa po mne hlavne večer, vtedy keď som v pyžame a nemám pod ním podprsenku. Ale párkrát už odo mňa za to dostal takže viac sa nesnaží. 

    K mojej fotke… ďakujem. tá je už riadne stará… :))

  • Veľmi sa mi páči tvoj štýl písania. Naozaj ti to ide. Niektoré príspevky čítam dokonca preto, lebo celý čas čakám, že tam niečo azda nájdem. A nič. Tvoj som čítala preto, lebo tam bolo niečo v každej vete. Naozaj pekné.

  • Ďakujem, veľmi pekne. to ma teší 🙂 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button