Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

P.F.2011

P.F.2011


Augustin Sokol


Zdvihol som čašu a predniesol novoročný prípitok: Pred hviezdnou bránou nového roku vám zo srdca želám veľa lásky, zdravia, porozumenia a pokoja!


Po mojom prípitku na nebi začali vybuchovať rakety. Ako vo filme Hviezdna brána.


(Úvodná poznámka: V zátvorkách sú kľúčové slová. Po ich zadaní do počítačového prehliadača sú na takto vyhľadaných odkazoch uložené pôvodné znenia použitých variantov umeleckých diel. To je v súlade s platnými zákonnými ustanoveniami o autorských právach.)


(Stargate Emmerich youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=lh6EYbcBv5Y


Klikol som si na odkaz, osviežil si tak pamäť, predstavivosť a nahodil príjemnú atmošku. Pri ďalšom písaní som to viackrát zopakoval. Takto písať je asi nudné a hlúpe. Ale ja viem iba takto písať. Spomenul som si na známy vtip. Andrej povedal Borisovi: „Dnes mi vyšiel prvý článok.“ Boris sa začudoval: „Ty si aj spisovateľ? Nevedel som o tom.“ Andrej odvetil: „Nie som spisovateľ. Mám pásomnicu.“ Veru, je to tak. Dobrých spisovateľov je málo. Hostiteľov pásomníc je omnoho viacej. Občas som si pri táborákoch zaspieval, hral na gitare a rozprával svoje príbehy. Vyvolávalo to vo mne príjemne pocity. „Rozprávka vo svojej funkcii je rozprávanie v kruhu poslucháčov. Rodí sa z potreby rozprávať a z rozkoše naslúchať. Zosadnúť si a nechať sa ukolísavať hovoreným slovom.“ Tak povedal Čapek. Platilo to najmä u prírodných národov. Tak povedal Strauss.


(Claude Lévi Strauss wikipédia)


http://sk.wikipedia.org/wiki/Claude_L%C3%A9vi-Strauss


(V odkazoch sú medzery nahradené znakmi pre podčiarknutie. Splývajú však s podčiarknutím odkazu.) Na rozdiel od nás prírodné národy žili v omnoho užšom súlade s prírodou. Mal som to šťastie žiť s nimi pod jednou strechou. Stal som sa tak samozvaným odborníkom vo sviatostiach ich viery, nádeje a lásky.


(bibliaaty.sk 1KOR 13, 1-13)


http://www.bibliaaty.sk/1KOR,13


„13 A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ Tak povedal Pavol. Utešoval som sa s nádejou, žeby to mohlo byť ako pri rozprávaní mojich táborákových príbehov. Začal som preto písať. Napodobňoval som našich predkov. Vzal som si svoj zálesácky nôž, orezal som s ním husie brko a opatrne ho namočil do atramentu. Jeho stopa sa pomaličky plazila po snehobielom papieri. Ako had. Máme hada. Pytóna kráľovského. Je to náš domáci miláčik. Jeho fotku mám stále pri sebe. Pre šťastie. Pustil som si k tmavomodrému atramentu skladbu Tmavomodrý svet od Ježka. „Postoj chvíľa, si krásna!“ Tak povedal Goethe. Chvíľku som počkal. Až pokiaľ atrament úplne zaschol. Mal som dostatok času v pohode si popremýšľať, že o čom som písal. Minulosť plynula v súvislej zlatej niti príbehov cez prítomnosť do budúcnosti. Ako to budú vnímať čitatelia? Otázka, ktorá zaznela aj na školeniach o tvorivom písaní. Spomenul som si na dva známe vtipy. Prvý vtip. Do električky nastúpil kôň a v pohode sa usadil. Od sprievodcu si kúpil lístok a hneď ho zožral. Na ďalšej zástavke nastúpil revízor. Sprievodca ho schválne poslal za koňom. Revízor ho vyzval, aby sa preukázal platným cestovným lístkom. Kôň iba zaerdžal na celú električku. Siahol si s kopytom do vrecka a vytiahol mesačník.


(Sandokan the tiger from Malesia youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=dTOW2iBkyPA


Druhý vtip. V električke sedel občan cigánskeho pôvodu. Mal dlhé vlasy, fúziská a hustú bradu. Revízor ho vyzval, aby sa preukázal platným cestovným lístkom. Občan odvetil: „Je to vôbec možné! Ty si ma nespoznal? Mňa? Slávneho a nebojácneho Sandokana? Veď predsa aj každý hlupák vie, že Sandokan žiadny lístok nepotrebuje!“ Revízor telefonicky zavolal policajtov. Po ich príchode opäť občanovi zopakoval svoju výzvu. Ten sa iba potmehúdsky usmial popod fúzy a bez slova vytiahol z vrecka mesačník. Rozdiely medzi týmito vtipmi sú zrejmé. V čase prvého vtipu sa dalo z električky za jazdy naskakovať aj vyskakovať. Mala iba jeden vozeň s dvoma dvermi, ktoré boli stále otvorené. Po vozni chodil sprievodca, ktorý predával a s klieštikmi štikal lístky. Dnešná mládež by si to mohla vychutnať už iba vo filmoch. Naopak, vtedajšia mládež by si asi ťažko vedela predstaviť dnešné električky. Skôr tak električku s koňom. Vozne boli totižto najprv ťahané po koľajniciach s koňmi. Vráťme sa k našej silvestrovskej oslave. Za slávnostne prestretým stole sme boli piati. Mali sme už za sebou viaceré spoločné misie. Na prvej som zabezpečoval výučbu rozoberania, skladania a údržby strelných zbraní.


(Cesta vo vlaku v roku 1956 na povstanie v Budapešti)


http://mozaika.sme.sk/c/2839870/cesta-vo-vlaku-v-roku-1956-na-povstanie-v-budapesti.html


Na ďalších misiách som zase zabezpečoval prevádzku a údržbu prenosných zariadení pre spojovaciu a výpočtovú techniku. Až do 8. januára sme si naplánovali spoločný pobyt v kúpeľoch. Spomenul som si, že 8. januára 1642 zomrel Galileo. „Eppur si muove!“ Tak vraj podľa legendy povedal Galileo.


(Haggard Eppur si muove english lyric and translation youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=gcqXlbzi3ms


„Aside the one in sorrows / to release my darkened mind.“


(Queen Bohemian rhapsody with lyrics youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=qe9PSliDG4M


„Thunderbolt and lightning, very, very frightening me / (Galileo) Galileo (Galileo) Galileo, Galileo Figaro.“


(Galileo kozmická sonda wikipédia)


http://sk.wikipedia.org/wiki/Galileo_(kozmick%C3%A1_sonda)


„Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých, takzvaných Galileových.“ Galileo sa narodil 15. februára 1564. V temnom, tajomnom, fantastickom a ťaživom šestnástom storočí. Ako šestnásť ťažkých ton.


(Eric Burdon Sixteen Tons Joe Versus the Volcano Theme youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=E6m1qgnUw74


“You load sixteen tons, what do you get? / Another day older and deeper in debt / saint Peter, don’t you call me, ‘cause I can’t go; / I owe my soul to the company store.” Galileo bol veľký bojovník za vedecky overenú pravdu. Aj ja som bol bojovník. Zamyslel som sa nad tým. Stvoriteľ dobra vložil do vesmírneho počítača svoj program. Všetky nebeské telesa sa pohybovali po svojich dráhach podľa tohto programu. I stalo sa tak. A bolo to dobré. Stvoriteľ zla vložil svoj program do pozemského počítača. I stalo sa tak. A bolo to zlé. Možno takýto program vloží aj do mimozemských počítačov. Tak to bolo aj vo filme Hviezdna brána. Nič nového pod Slnkom. Iba sa opäť dejiny opakujú a v piesňach ospevujú. „Pomaly ovečky hore dolinami / ja som bača starý, / nevládzem už za vami.“ Je to múdra ľudová pesnička s ukážkou sily v podobenstve. Pomaly najďalej zájdeš. A naopak. „Citius, altius, fortius!“ Tak zase znie olympijské heslo. Aj rozvoj ľudstva bol stále rýchlejší, ciele vyššie a nástroje silnejšie. Ruka v ruke s ním bol rýchlejší aj rozvoj informatiky. Ciele pri využívaní počítačov boli vyššie a programovacie nástroje boli silnejšie. Zažil som to. Svoje prvé programy som začínal písať v jazyku, ktorý bol predchodcom asembléru.


(Asembler wikipédia)


http://sk.wikipedia.org/wiki/Asembler


(programovací jazyk Python wikipédia)


http://sk.wikipedia.org/wiki/Python_(programovac%C3%AD_jazyk)


Začnem sa učiť jazyk python. Zamyslel som sa nad tým. Predchodca asembléru bol ako jednobunkový živočích. Python bude ako ľudoop. Každý jazyk vo mne vyvolával spomienky na príbehy. Predchodcu jazyka asemblér ma učil učiteľ, ktorého sme volali Pišta. Svoj príbeh o pahorku nám vyrozprával na posedení po poslednej skúške. Neskôr som bol s mojou priateľkou Lízou v Londýne. Spolu sme si tam pozreli film Pahorok.


(The Hill part 1 1965 Lumet youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=GlWd_RvUzqw


Po filme sme si išli zatancovať do študentského klubu. Tam som jej prerozprával Pištov príbeh o pahorku. Odohral sa začiatkom júna 1945. V mestečku na Podkarpatskej Rusi. Pred vojnou to bola súčasť Československa. Mestečko počas vojny striedavo drancovali maďarské, rumunské, nemecké a sovietske vojská. Po vojne ľudia túžobne očakávali návrat nezvestných. Veď nádej umiera posledná. Túžili obnoviť vojnou zničené domy alebo sa chceli konečne poriadne najesť alebo slušne sa obliecť. Mnohí z nich sa najprv snažili zabudnúť na všetky tie hrôzy vojny. K tomu potrebovali aj vodku, na jej výrobu zase obilniny, zemiaky, cukor a droždie. Všetko sa to vtedy ťažko zháňalo. A najťažšie droždie. Pišta mal priateľa. Volal sa Janči. Vydaril sa mu husársky kúsok. Zohnal droždie v polkilových papierových baleniach. Napchali ho do štyroch veľkých kufrov. V týchto ťažkých časoch boli obyvatelia utláčaní pod rôznymi zámienkami. Napríklad, aj s prehnanými honmi na šmelinárov. Žiaľ, často na to doplácali nevinní ľudia. Už aj nepodložené a nedokázané podozrenie zo šmeliny malo za následok mnohoročné väzenie. Väčšinou na Sibíri. Aj za polárnym kruhom. Odtiaľ sa namiesto väzňov vracali iba ich tiene s podlomeným zdravím. Alebo sa už nikdy nevrátili. Janči o tom vedel. Sedeli na nástupišti železničnej stanice. Neďaleko sedel ruský poručík v uniforme s mužom, ktorý vyzeral ako sedliak. Ten dal nenápadne poručíkovi peniaze. Poručík mu pošepol, že musí hneď zmiznúť. Lebo o chvíľu už tu budú jeho vojaci chytať šmelinárov. Janči to počul. Mal našťastie vynikajúci sluch a dobre ovládal ruštinu. Nezaváhali a vbehli do záchoda. Kufre sa nevmestili do malého otvoru. Tak ich celý obsah tam vysypali. Kufre pohodili vedľa. Stihli to na poslednú chvíľu. Vychádzali zo stanice. Naproti ním zastavovali vojenské nákladiaky. Zoskakovali z nich vojaci so sapíkmi. Rýchlo obkľúčili celú stanicu. Ani myš by neprekĺzla. Iba o vlások sa vyhli zatknutiu. Pár hodín sa bez cieľa túlali po mestečku.


(Lovin’ spoonful Summer in the city youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=4PiJwoULvKk


„Hot town, summer in the city / back of my neck gettin’ dirt-‘n’-gritty.“ Vrátili sa na stanicu. Zacítili a uvideli pahorok. So záchodom na svojom vrcholku. Koncom vojny bol pôvodný záchod zbombardovaný. Namiesto neho narýchlo postavili iba drevený. Bol plný. Lebo ho už dávno nevyprázdnili. Celé hodiny do neho pražilo horúce júnové slnko. Papierové obaly na droždí sa úplne rozmočili. Droždie začalo prudko kvasiť. Objem obsahu záchoda sa mnohonásobne zväčšoval. Až vyrástol na pahorok. Pristúpil k ním vojak. K nohám im hodil lopaty. Namieril na nich sapík. Rozkázal im pridať sa k ľudom, ktorých tiež takto prinútili nakladať pahorok na pristavené nákladiaky. Len pomaly z neho ubúdalo. Bolo to ešte horšie ako Lumetov Pahorok, sizyfovská práca a Augiášov chliev dohromady. V pahorku bola pochovaná aj ich šanca na zbohatnutie. Ako v rodinnej hrobke z Údolia kráľov. Hovorí sa, že šliapnuť do výkalu je šťastie. Tak potom aj do pahorku z výkalov. Toho šťastia si poriadne užili. Natieklo im z neho aj do topánok. Dopovedal som príbeh. Išli sme si zatancovať. Akurát hrali moju obľúbené pesničku.


(The Beatles I’m happy just to dance with you youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=44YitKiVZ8E&feature=related


„Before this dance is through / I think I’ll love you too / I’m so happy when you dance with me.“ Šťastie ma mnoho podôb. Tancoval som s Lízou. Bol som šťastný. Asemblér vo mne zase vyvolával spomienky na príbehy o baletkách.


(balet terminológia)


http://www.freezi.net/balet/terminol/slovnik.htm


(5 Ballet positions youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=nFbN5wzywf4


„Assemblé – Spojený. Skok, pri ktorom sa nohy pred dopadom do piatej pozície spoja.“ Rodičia ma už odmalička brávali do divadla. Na činoherné, operetné, operné a baletné predstavenia. Ako dospelý som si balet vychutnal aj na reprezentačnom divadelnom plese. Potkol som sa tam o káble k farebným osvetľovacím lampám. A šmýkal sa po bruchu až k prekrásnym Julkiným nohám. Tak sme sa zoznámili. Julka bola všestranne nadaná primabalerína. Neskôr potom v malebných chatkách bolo základné školenie asembléru. Pozval som tam Julku. Aby nám predviedla assemblé v baletných ukážkach. Z jej obľúbeného baletu Rómeo a Júlia. Od Prokofieva. Pustila si k tomu z magneťáku hudbu.


(Prokofiev Romeo & Juliet ballet youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=ZB3sd2BAxys


(Romeo and Juliet the death of Juliet youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=Vw9Gu1ceBeo


Po skončení školenia v chatkách sme pokračovali vo výučbe na pracovisku. Sálový počítač sme mali vo výpočtovom stredisku výskumného ústavu. Julka mi vybavila dočasné ubytovanie v podnájme. V byte jej priateľky a kolegyne. Tá sa presťahovala. Kvôli umeleckej zmluve o dielo na dobu určitú. Začas som v jej byte býval aj s Evou. Bola to speváčka populárnych pesničiek. Študovala medicínu. V nahrávacom štúdiu nahrávala pesničky. Ako speváčka vystupovala aj v televízii. Na ministerstve pracoval môj priateľ a bývalý kolega zo strojárni. Zobral nás s autom na výlet. Svoju snúbenku, moju kolegyňu Vierku a mňa. Boli sme si zaplávať. Vierka vychádzala z vody. Mala na sebe tesne priliehavé plavky. Slniečko príjemne svietilo. Svojimi lúčmi hladkalo jej telo. Bolo orosené kvapkami vody. Ako fľaša vychladeného lahodného šampanského. Vnímal som jej postavu všetkými svojimi zmyslami. Opaľovali sme sa na deke a rozprávali sa o príbehu Rómea a Júlie. Z dnešného hľadiska je to aj príbeh o ľudskej hlúposti. Tybalt zabil Merkúcia. Ináč by namiesto hlupáka Rómea bol hlavný hrdina múdry Merkúcio. Hlúpy mních Vavrinec dal Júlii akúsi žbrndu. Vysvetlil jej, že po jej vypití bude ako mŕtvolka. A tá hlupaňa ju vypila. V rodinnej hrobke už Rómeo iba zízal na jej nehybné telo. A urobil ešte väčšiu hlúposť. Zabil sa. Júlia sa konečne zobudila. A urobila ešte väčšiu hlúposť. Aj ona sa zabila. Zamyslel som sa nad tým. Shakespeare často využíval vo svojich dielach nedorozumenia. Ich zdrojom bola ľudská hlúposť. Ako to vtedy vnímali divadelní diváci? Možno aj tak, že Rómea a Júliu dávali za vzor múdrosti pre vtedajšiu mládež. V tejto súvislosti som si opäť spomenul na vtipy o električkách. Takéto nedorozumenia som zažil aj ja. Našťastie so šťastným koncom. Bol som postupne preškolený z programového vybavenia aj na technické vybavenie počítačov. Asemblér bol spoločným jazykom pre obe odbornosti. Veľa som cestoval. Zoznámil som sa s Alenkou. Ako v ríši divov. A vďaka nej aj so snívajúcimi krásavicami. S Alenkou sme sedeli v útulnej študentskej kaviarničke. Po prednáške si tam odskočila na kávičku. V sieťovej taške mala baletné cvičky. Poobede si išla zatancovať do baletnej sály so zrkadlami. Rozprávali sme sa aj o balete Rómeo a Júlia. Trafil som do čierneho. Bol to jej obľúbený. Pozval som ju navečer do baru. Za pozvanie poďakovala. Navrhla mi stretnutie na pozajtra. Na tom istom mieste. Zajtra ju totižto čakal ťažký deň.


(The Beatles Hard day’s night youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=XkKra3_pfBY


„It’s been a hard day’s night / and I’ve been working like a dog.“ Alenka sa mala zúčastniť užšieho výberu na obsadenie filmovej role. Len tak mimochodom som jej spomenul, že sa poznám s režisérom Jurajom Jakubiskom a kameramanom Andrejom Barlom. Ešte počas svojho štúdia Jakubisko s Barlom natáčali film. Hrali v ňom aj Andrejovi mladší súrodenci. A deti z ulice, kde Andrej býval. A aj z ulice, kde som ja býval. Včítane môjho brata Joža. Konečne som sa s Alenkou stretol. Celá žiarila šťastím. Rolu získala. Poďakovala mi, že som sa za ňu prihovoril u Jakubiska a Barlu. Nebolo to tak. U nikoho som sa neprihovoril. Jednoducho to iba zaslúžene vyhrala. O dva dni ma pozvala na značne prebuchtené posedenie. Boli tam krásavice snívajúce o tom, že sa z nich stanú filmové hviezdy. Za Alenkou tam prišla priateľka. Poprosila ju, či by jej pomohla pri strihaní filmu k jej záverečnej ročníkovej práci. Natáčal sa v detských domovoch. Bola tam podobná scéna s lietajúcimi anjelmi v nebi, ako v Chaplinovom filme Kid.


(Charlie Chaplin The Kid 1921 8 of 8 youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=ZOAAPXf1kiw


Dobráčka Alenka súhlasila. Dohodli sme si na ďalší deň stretnutie. Pri odchode mi popriala príjemnú zábavu. Bavil som sa dobre. Bola dámska volenka. Do tanca ma pozvala okúzľujúca krásavica. S presladkým úsmevom na perách. Spýtala sa ma, že kde pracujem. Najprv ma napadlo vydávať sa za režiséra. Spomenul som si na Alenku. Zalial ma pocit hanby. Tak som povedal pravdu, že som programátor. Tanečné kolo sa skončilo. Odprevadil som dámu k jej stolu a vrátil sa k svojmu. V ďalších kolách si ma krásavice podali. Vášnivo som s nimi surfoval na búrlivých vlnách tanečnej hudby. Z náruče do náruče. Vrecká sa mi plnili papierikmi. S ich menami, adresami, telefónnymi číslami, pozvaniami, s navrhovanými miestami a dátumami stretnutí. Pozývali ma aj na cvičenia jogy, tantry a zušľachťovania hadej sily. Plazila sa ako môj had pytón. Ukazoval som jeho fotku. Cesta bola vytýčená lotosovými kruhmi, zdola nahor, po chrbtici, až na vrchol temena hlavy. Spolu naraz ma dve krásavice naučili zopár čarovných kúskov z tantry. Ani ma neprekvapilo, že to boli bývalé baletky. Krásavice boli hlavne bojovníčky. Za vyhratý boj boli ochotné dať všetko. Vyhrávali málokedy. Väčšinou len naleteli rôznym poskokom, ktorí sa obšmietali okolo nakrúcania filmov. Iba im nasľubovali hory doly. Vydávali sa pri tom za režisérov a podobne. Preto z vlastnej skúsenosti vedeli, že skutoční režiséri by sa so svojim postavením zbytočne nevystatovali. Skôr by sa na takýchto posedeniach iba uvoľnili, pozorovali tancujúce páry a odpočívali po dobre vykonanej práci. Nakoniec by si aj tak prišli na svoje. Lebo ponuka mnohonásobne prevyšovala dopyt. A práve preto sa krásavice domnievali, že som sa iba vydával za programátora. A pri tom podľa nich som bol možno minimálne vplyvný režisér. Nedorozumenia so šťastnými koncami som zažil aj s Ankou a Betkou. Anka bola čerstvo rozvedená sekretárka. Cestou zo súdnej sieni sa zastavila v parku, sadla si na lavičku a dívala sa na stromy. Čas pomaly plynul. Potom išla osláviť rozvod na pracovisko. Mne sa cestou pokazilo auto. Oprava trvala tri hodiny. Ubytoval som sa v hoteli, ktorý bol náhodou blízko jej pracoviska. Tak som sa tam zastavil. Pracovná doba sa už skončila pred hodinou. V dvoch oknách sa ešte svietilo. Bolo z nich počul rezký slovenský čardáš. Vrátnica zívala prázdnotou. Podľa vstupnej tabuli som zistil, že je to kancelária šéfa. Pomyslel som si, že čas sú peniaze. Keď som už tu, tak ho navštívim. Zaklopal som na dvere. Nič sa neudialo. Pomyslel som si, že možno ma kvôli hlasnej hudbe nepočul. Tak som skúsil otočiť s kľučkou. Bolo otvorené. Vošiel som do predsiene a odtiaľ do kancelárie. Nechtiac som ich tak pristihol. Zo slušnosti som hneď odvrátil zrak. Prvý pohľad na Anku sa mi hlboko vryl do pamäti. Opäť sa potvrdila dôležitosť prvého dojmu. Lebo každý ďalší už nie je prvý. Anka odbehla do vedľajšej miestnosti. Šéf si zapínal nohavice. Pozdravil som sa, povedal, že som tu kvôli inštalácii počítača a predstavil sa. Bez inžinierskeho titulu. Iba menom a priezviskom. Možno by to s titulom dopadlo inak. Vôbec ma nevnímal a iba smerom k dverám skríkol: „Je tu ten inštalatér. Choď s ním a ukáž mu!“ Nastalo trápne ticho. Za chvíľu Anka vyšla z vedľajšej miestnosti. Predtým rozcuchané vlasy už mala učesané, rozopnutú blúzku a podprsenku zapnutú, vyhrnutú mini sukničku spustenú a pančucháče aj s nohavičkami naspäť natiahnuté. Hneď som s ňou vyšiel na chodbu. Za rohom vošla do ženského záchodu. Dvere nechala otvorené. V rozpakoch som ostal stáť. Z vnútra sa ozval jej príjemný hlások: „Poďte prosím dnu.“ Tak som vošiel. Stála tam a ukazovala na splachovač: „Nesplachuje.“ Hneď som zistil, že plavák splachovača bol deravý. S úsmevom som povedal: „Dieročku vám zaletujem. Na hoteli mám dobrú letovačku.“ Spýtala sa: „A v ktorom hoteli pracujete?“ Povedal som jej meno hotelu. A dodal, že tam nepracujem. Som tam ubytovaný. Až pokiaľ sa u nich neskončí inštalácia sálového počítača. Možno ešte potom zostanem na záručný servis. Prípadne aj na pozáručný. Podľa potreby. Po chvíľke ticha sa rozosmiala. Kvôli rozvodu aj zabudla, že sa má u nich inštalovať počítač. Vrátili sme sa do kancelárie. Pri telefóne bol papierik. Pod nedopitou fľašou šampanského. Prečítala ho: „Dal som sa s autom zaviesť na chatu.“ Smutne dodala: „A mne sľúbil, že ma s autom zavezie domov. Ešte pred mojím rozvodom som sa presťahovala k svojej sestre Betke. Tiež je rozvedená. Býva v neďalekom mestečku. Sme jednovaječné dvojčatá. Pred týždňom sme si boli zatancovať v hotelovom bare. Tam, kde ste ubytovaný. Aj sme sa tam ubytovali. Aby sme sa v noci nemuseli terigať domov.“ Nezaváhal som: „Môžem vás dnes pozvať na večeru? A potom do baru?“ Prikývla: „Vy zrejme viete čítať myšlienky. Vaše pozvanie prijímam. Rada tancujem. Kedysi sme spolu s Betkou chodili na balet. Snívali sme, že budeme primabaleríny. A potom aj filmové hviezdy. Naše sny sa doteraz nesplnili.“ Vyrozprával som jej poučenia z príbehov o Alenke a snívajúcich krásaviciach. Usmiala sa. Vyšli sme na ulicu. Bolo pekné počasie. Tak sme šli peši. Chytila ma za ruku. Povedal som: „Zaplatím vám v hoteli aj ubytovanie. Máte u seba občiansky preukaz?“ S úsmevom prikývla: „Mám. Veď som bola na súde.“ Ráno som sa zobudil. Anka stála pred oknom. Pristúpil som k nej. Tíško riekla: „Vychutnajme si výhľad na naše nádherné slovenské hory. Nežne ich hladkajú slnečné lúče. Aj ty si ma tak hladkal.“ O dve hodiny som išiel za jej šéfom. S úsmevom opätoval môj pozdrav: „Aj ja vás srdečne zdravím. Nuž a za ten včerajšok sa ospravedlňujem. Dúfam, že sa zachováte ako džentlmen.“ Odvetil som: „Určite sa tak zachovám. A aj ja sa ospravedlňujem.“ Zostal som tam až do ukončenia inštalácie. A potom na záručný aj pozáručný servis. O dva dni sme zopakovali večeru, tanec v bare a prenocovanie v hoteli. Ale už traja. Anka Betka a ja. Dvojičky boli na nerozoznanie. O tri dni Anka služobne odcestovala. Kvôli klasifikovanému zápočtu a skúške. V tom roku končila diaľkové štúdium na vysokej škole. V noci ma zobudilo klopanie na dvere hotelovej izby. Začul som tlmený a zachrípnutý hlas: „To som ja, Anka.“ Hneď som otvoril. Vkĺzla dnu a riekla: „Prosím ťa, nerozsvecuj. Vyzerám hrozne. Už cestou na skúšku som ochorela. Bolí ma hrdlo. Ledva hovorím. Dostala som aj zápal očných spojiviek. Asi mi niečo padlo do oka. Zápočet som stihla. Našťastie skúška odpadla. Tak som využila voľno. Najprv som si kúpila tieto slnečné okuliare. Potom som išla do toho vychýreného kaderníctva. Dala som si urobiť nový účes. Aj s prelivom. A letela za tebou na krídlach lásky. Stihla som ešte nočný autobus. Veľmi po tebe túžim. Už sa neviem dočkať. Na chvíľku si iba odskočím osprchovať sa do kúpeľne. Počkaj ma v postieľke. Hneď sa k tebe pod perinkou pritúlim. Dúfam, že mi potom urobíš aj obstrek môjho boľavého hrdielka.“ Bolo mi s ňou fajn. Napriek tomu mi tam niečo nehralo. Ale nechal som to tak. Veď ráno je múdrejšie ako večer. Tak povedala Vasilisa. V ruskej rozprávke. Bola nielen prekrásna. Bola aj premúdra. Ráno som sa zobudil. Vedľa mňa v posteli sladko spinkala Betka. Anka sa vrátila až večer. Zvládla na výbornú zápočet aj skúšku. Zaspomínal som si aj na príbehy o ďalších nebeských láskach.


(Ach, ta láska nebeská youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=cV-Jt0jZnGU


Zažil som ich s Brunhildou, Karolínou a Rut. Brunhilda sa narodila 15. februára 1930. V ten deň sa pred magickými 366 rokmi narodil aj Galileo. Pri bombardovaní Drážďan zahynula celá jej rodina.


(Astrid Varnay as Brunhilde youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=uO74AIkGh6A


(Bombardovaní Drážďan wikipédia)


http://cs.wikipedia.org/wiki/Bombardov%C3%A1n%C3%AD_Dr%C3%A1%C5%BE%C4%8Fan


Prežila iba ona a jej najstarší brat Werner. Bol to nemecký dôstojník a dôsledný vykonávateľ rozkazov. Koncom mája 1945 sa im podarilo utiecť do Brazílie. Usídlili sa v Rio de Janeiro. Nazvali ho naše milé Rio. Kúpili si tam dom. Predstavoval pre nich aj ich nový domov. Pomerne rýchlo zvládli portugalčinu aj španielčinu. Lebo v Argentíne investovali aj do chovu závodných koní. Koncom novembra 1949 Werner zahynul za záhadných okolnosti. Letel so svojim lietadlom a zrútil sa do amazonského pralesa. O desať mesiacov Brunhilda porodila svoju jedinú dcéru Karolínu. Aká matka, taká Katka. Karolína porodila svoju jedinú dcéru Rut keď mala devätnásť rokov. Už iba Rut tancovala v divadle ako baletka. Bývalé primabaleríny Brunhilda a Karolína učili vo svojej súkromnej baletnej škole. Zamestnávali tam aj učiteľky a učiteľov baletu. Spolu ich bolo osem. Pravidelne všetci chodili načerpávať nové sily do kúpeľov. Na rozdiel od rekreačného baletu je totižto profesionálny balet aj ťažká telesná práca. Hrali aj v symfonickom orchestri na klarinety. Občas si s nimi na klarinete zahrala aj Rut. Pracovali iba pre vlastné potešenie. Nie kvôli peniazom. Mali ich neúrekom. Vďaka premysleným investíciám zdedený majetok po Wernerovi viacnásobne zhodnotili. Do Čiech prišli kvôli Veľkej pardubickej steeplechase, filmu Keby tisíc klarinetov a návštevy kúpeľov.


(Veľká pardubická)


http://www.vpcp.cz/historie.php


(Glory aleluja Kdyby tisíc klarinetů youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=PKvsWdjH2i4


(Mariánské Lázně)


http://www.marianskelazne.cz/cs/lazne-prameny/prameny-a-jejich-sprava/prameny/karolinin-pramen/


(kúpele Brusno)


http://www.kupelebrusno.sk/index.php?menu=4&submenu=1


Milovali závodné kone, konské preteky, bol to ich obľúbený film a radi chodili do kúpeľov. Film videli v ich milom Rio s titulkami v portugalčine. Odkúpili si jeho kópiu. Boli aj zvedavé, že kde sa natáčal. V Čechách ešte predtým neboli. Ubytovali sa v pardubickom hoteli a sedeli tam v jedálni. Pri vedľajšom stole sme si so Zdenkou popíjali pivečko. Zoznámil som sa s ňou na tanečnej zábave počas slávneho školenia R0 FoFo. Bola to nadaná herečka a baletka. Bývala v Holiciach, medzi Pardubicami a Hradcom Králové. Hrávala a tancovala v hradeckom aj v pardubickom divadle. Hovorila: „Kdo dá více republice? Hradec, nebo Pardubice?“


(Vychodočeské divadlo Pardubice)


http://www.vcd.cz/hry/hlavni.htm


(Klipcerovo divadlo Hradec Králové)


http://www.klicperovodivadlo.cz/


Brunhilda s dcérami si najprv nevedeli objednať u čašníčky večeru. Mal som štátne záverečné skúšky aj z nemčiny a španielčiny. Tak som im s tým pomohol. Na moje odporúčanie si dali vepřo, knedlo, zelo s pivečkom. Chutilo im. Zdenka im potom vybavila ubytovanie v Holiciach. Vo veľkej vile svojej tetky. Mali tam viacej súkromia a slobody, ktorú tak milovali. Veď preto sa ani jedna z nich nikdy nevydala. Z Holíc som s nimi vycestoval do kúpeľov v Mariánskych Lázniach a v Brusne. Karolínu potešilo, že v Mariánskych Lázniach je aj prameň pomenovaný na počesť Karolíny Augusty. Bola to manželka cisára Františka I. Fantastické kúpele v Brusne ich očarili. Prehlásili, že sú to najlepšie kúpele na svete! Potom sme išli spolu aj na Veľkú pardubickú. V Holiciach zostali na dlhšie. Navštevoval som ich tam. A potom mnohokrát aj v Rio.


(Carnaval Rio de Janeiro youtube)


http://www.youtube.com/watch?v=K3mYDwRTALo


(1000inventions hybrid unipolar magnetic optoelectronic and rotating connector)


http://www.1000inventions.org/detail2.php?id=302


Každoročne sme si na karnevale v Rio spoločne zatancovali sambu a oslávili Brunhildine narodeniny. Mala ich približne pár dní predtým alebo potom. Viackrát som s nimi strávil aj Vianoce a Silvester. Zdvihol som čašu a predniesol novoročný prípitok: „Do nového roku vám zo srdca želám veľa lásky, zdravia, porozumenia a pokoja!“ Ukazoval som im fotku pytóna. Bol stočený do kruhu. Hlavu mal položenú na konci chvosta. Vyzeral ako bájny had Uroboros. Zobrazoval večný kolobeh začiatkov a koncov. Veď aj táto poviedka sa začala a končila o polnoci s novoročnými prípitkami.

Ďalšie príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button