Bola som nenormálne dieťa. Páčila sa mi Ježibaba, a keď sa ma spýtali: aké domáce  zvieratko by som chcela- povedala som – čerta! Napísala som rozprávku o čertoch, ktorú venujem nenormálnym deťom. Tým, čo máju plné zuby princov a princezien.  Kúštik z nej vám teraz ponukám.                                                                        …Na hodine čertovčiny písali diktát a ako dodatočnú úlohu Čertík dostal škaredé slova na „D“. Dúfal, že ich napísal správne… Matika prešla bez problémov. Čertík rýchlo vyriešil úlohu: koľko raz sa musí otočiť chlapec, kradnúc jablka zo záhrady, ak je kapacita jeho vreciek 6 jabĺk. Len ho napadlo že ešte nikdy v živote nevidel záhradu ani jablone, keďže v podsvetí jablone nerastú. Takto zamyslený prišiel na hodinu venovanú základom  špionáže a diverzantstva, kde sa ich ujal profesor Pol-Okuliare. Čertík tieto hodiny priam nenávidel, ale tentoraz ich čakalo niečo nezvyčajné. Pol-Okuliare dokončil nudnú prednášku, pozrel sa na ospalú triedu a  vyhlásil: budúci týždeň sa ide na prax. Hore. Do sveta.                                                                   Čertíka, ako aj ostatných, to nesmierne rozrušilo. Ano, každý počul o svete na povrchu, videl ho v televízii, ale malo kto tam bol. Osobne Čertík- ani raz. Rodinný  výlet do sveta bola veľmi drahá zaležitosť a vyžadovala kopu formalít, takže Čertíková  rodina si ho nemohla dovoliť. Skratka, chvíľu  všetci neveriacky  zízali na seba a na spokojného Pol-Okuliareho , a potom spustili takí hurhaj, že jedno zo skiel v miestnosti prasklo. Našťastie, zvonec ohlásil  prestávku. Žiaci doslova vyleteli na školský dvor. Telocvikár /nasledujúca hodina bola práve jeho/  bol nemalo prekvapený dnešným nezvyčajným elánom svojich zverencov. Dokonca aj Čertík sa pridal ku spolužiakom v snahe trafiť pri pomoci praku terč v tvaru okna. Dokonca sa mu to aj parkrát podarilo.                                                Týždeň sa vliekol neskutočne pomaly. Na prírodovede rozoberali hríby,  hlavne tie jedovaté. Čertík rozmýšľal- ako musí byť zaujímave len tak chodiť po lese a zbierať  hríby do košíka. Nie muchotrávky a lysohlávky, o kvalitách ktorých  učiteľka, pani Amanita, básnila zo zasneným výrazom v očiach. Také normálne dubáky. Pevné, s hnedou guľatučkou čiapočkou. Vyzerajú tak chutne a …Prebral sa od toho, že sused Krivé Kopyto doňho poriadne drgol. Učiteľka stala nad nim už bez zasneného výrazu. -Vidím že sa neveľmi zlepšuješ- zasyčala,-zopakuj, o čom sme sa bavili? – O muchotrávkach, neisto povedal Čertík. -Ano, o muchotrávkach. Takže, ešte raz zopakujeme básničku:                                   Janko a Jurko chodili na hríby.                                                                         Spravili ale osudnú chybu:                                                                                 Na muchotrávke pochutili dobre-                                                                       Oba najedno sa ocitli v hrobe…

olgaraudis